Základnou témou jej básnického sveta je vzťah muž-žena.
# Vaše básnické pozorovanie a reflektovanie sveta sa výrazne zužuje práve na bolestivý vzťah ženy a muža...
"Tento vzťah je dominantný nielen v mojej poézii, je to pre mňa stred všetkého, to len v mužskom svete môže byť žena aj na okraji a nemusí byť príčinou jeho drámy. Poézia väčšinou rieši drámu citu a mala by byť spovednou rukou, ktorá dosahuje k mysliam a srdciam širokého čitateľského spektra."
# Vaša knižka sa volá Hriech. Teraz hovoríte o spovednej ruke. Je báseň čosi ako spoveď?
"Samozrejme. Spoveď bez spovedníka, text je spovedníkom. Pre mňa je jazyk čosi ako amfiteáter. Tam dolu sa odohráva dráma textu, príbehu alebo fragmentárnej skúsenosti. Najbližšie k javisku tejto drámy sú slová, ktoré sú našou dennou potrebou - šálka, kniha, sveter, dieťa... V ďalších radoch tohto amfiteátra sú slová abstraktnejšie, slobodnejšie, ale o to záväznejšie. Až posledný rad tohto jazyka-amfiteátra však určuje konečnú podobu básne."
# Báseň je napísaná, je po spovedi - prichádza i katarzia, pocit oslobodenia?
"Pociťujem to skôr ako bolesť, až fyzickú. Oslobodenie je iba v jazyku, v tele to doznieva ako choroba. Každá ľudská katarzia musí byť s chybami, čiže aj v básňach sú chyby, sú aj v odpúšťaní, ale to poľudšťuje ďalšiu báseň - je to reťaz hriechov a odpúšťaní."
# Častý motív vašich básní - smrť. Prečo?
"Canetti hovorí, že fantáziu národov podnecuje smrť a smrť podnecuje aj fantáziu básnika. Nemôže ju v žiadnom prípade obísť.
Pre niekoho je to len rub života, pre iného je to od začiatku do konca iba čistá smrť, s ktorou vedie zápas a chce nad ňou zvíťaziť. Ak bolo slovo na počiatku, môže byť aj za smrťou. Teda nie smrť poraziť, lebo ona je definitívna, ale vytvoriť medzierku a jedným okom nazrieť, čo je za ňou. Každé veľké umenie je o smrti."
# Báseň ako pokus zmieriť sa so smrťou?
"Do štyridsiatky je to zrejme boj so smrťou, po štyridsiatke je to príprava na ňu. Lebo keď už k nej spejete, je čoraz obraznejšia a presnejšia - v chorobách, pocitoch, úzkostiach. Je to už bytie k smrti, ako hovorí náš priateľ Heidegger."
# Ak chce byť žena dobrou poetkou, musí byť jej osobný život búrlivý, plný nešťastných lások a trápení - alebo môže žiť celkom konvenčným spôsobom a stačí schopnosť precítiť a potom presne spracovať pocit či skúsenosť?
"Dôležité je jedno aj druhé. Najprv som si myslela, že len skúsenosti sú básne. Dnes si myslím, že ku skúsenosti treba pridať napätie poznávania. Až ono stvorí to pravé poetické napätie, ktoré musí prejsť do jazyka. Je mnoho ľudí, ktorí majú veľké tragické skúsenosti a nevedia z nich urobiť báseň, dokonca aj básnici. Napätie sa musí prejaviť znova v jazyku, aby sa skutočnosť pretvorila, lebo v básni nikdy nemôže byť taká, ako bola v realite."
# Básnici občas sami vyhľadávajú dramatické situácie, aby mali o čom písať. Je to aj váš prípad?
"Samo nevedomie človeku určuje, kadiaľ má ísť. Občas cítime, že práve s týmto človekom musíme byť, musíme preňho niečo urobiť, aby sme napísali báseň. Kontakt so svetom prostredníctvom iných ľudí je nepostrádateľný."
# Takže stretnete zaujímavého človeka a už ho vidíte vo svojej básni?
"Ja to neviem, ale podvedomie áno. Ono vie, že už pracuje na básni, ja sa to dozviem možno o päť rokov, keď si sadnem k téme, ktorá mi napadne z úplne inej nálady alebo zážitku."
# Stratili ste priateľov pre to, že nechceli byť vo vašich básňach?
"Skôr naopak. Chceli, aby som o nich napísala báseň. Mám iný problém, niektorým priateľom išla na nervy intenzita rozhovorov so mnou. Nie preto, že by pre nich neboli zaujímavé, ale bolo to unavujúce. Nedá sa preto so mnou žiť v jednom byte, všetci muži odo mňa utekajú a chcú ma mať len na sviatočné chvíle. Ja to akceptujem. Poézia asi potrebuje totalitu samoty."
# To je veľmi silné - totalita samoty. Potrebuje ju básnik?
"Potrebuje. Keď máte vedľa seba manžela, dieťa a viete, že večer treba ešte žehliť, totalita vašej samoty sa triešti."
# To je obeť, ktorú treba priniesť za dobrú báseň?
"Áno. Možno sú iné typy spisovateľov, ktorí naopak potrebujú harmóniu, možno prozaici, ale aj o tom pochybujem. Literatúra je pre nás, čo ju berieme bytostne, ohniskom, ktoré nás priťahuje a pohlcuje. Keď doň nevstúpime aspoň jednou nohou, vyhasne. Potom sa darmo domáhame, búchame, klopeme. Tvoríme potom už len násilne, konštruujeme, vymýšľame. V básni je cítiť, čo bolo vytvorené násilne. Násilie tam nesmie byť."
# Aká je táto doba pre básnika?
"Je tu fenomén celkovej neistoty - psychickej, morálnej, materiálnej. Je tu lacný heroizmus, za ktorý treba tvrdo platiť. Preniká to aj do poézie. Škaredosť sa stala krásou, krása škaredou, nikto už nechce dôverovať kráse, neverí estetickým kategóriám. Vzniká zdanie, že estetično je niečo pofidérne, čo nepatrí do tejto spoločnosti dravcov, do tejto doby. Aj keby nás malo ostať len pár Robinsonov, ktorí budú chrániť rozmer estetična ako Exupéryho Malý princ svoju ružu, treba to robiť. Lebo napokon, v každom človeku to je, každý túži po kráse, každý chce byť šťastný. A bez umenia sa to nedá. Umenie je súčasť ľudskej dôstojnosti, o ktorú by nám malo ísť aj v literatúre, aj v bežnom živote."
Autor: ALEXANDRA TINKOVÁ
