Na mieste bývalého súsošia Klementa Gottwalda na Námestí slobody v centre Bratislavy vztýčil štvormetrovú plastiku - Pamätník obetiam fašizmu a komunizmu. Zanietený kresťan, čo vytvoril v Nitre Kríž na pamiatku nenarodených aj bránu do židovskej hrobky Chatama Sofera v Bratislave. Sochár, maliar, staviteľ, ktorý s akademickou obcou príliš neobcuje. Radšej sa vyjadruje k politike a spôsobu uvažovania ľudí, s ktorými obýva spoločnú krajinu. Zakladal VPN, pomáhal vyčistiť socialistický "Augiášov chliev" v SNG a dnes na vŕšku nad Svätým Jurom zvára sochy, podrobuje ohňu svoje kovové obrazy, pasie kozy, vychováva poldruharočnú dcérku a pozoruje dramatickú oblohu nad Karpatmi. Fero Guldan.

Žijete na okraji, ale často verejne komentujete udalosti, ktoré vás provokujú. Platí, že ste solitér, ktorý sa neskrýva?
Vo svojej generácii som nenašiel nejakého partnera alebo tvorivého spolupútnika, s ktorým by som sa skamarátil v dobovom trende a štýle tvorby... Rád spolupracujem s architektmi a zhováram sa s literátmi.

Nie je to tým, že vás akademickí maliari medzi seba neprijali?
Nemal som sa kde s nimi stretnúť. Do pivníc nechodili, a ja som zas nechodil tam, kde sa stretávali oni. A či ma berú? Možno v nejakom meštiackom prostredí ani nie, ale to je každého vec.

Má táto pozícia svoje výhody?
Ako každá "voľná noha". Je výborné, keď nemusíte nikoho poslúchať!
Trváte na tom, aby ľudia poslúchali vás?
Velil som iba raz, keď som v roku 1990 riadil Slovenskú národnú galériu. Vtedy ma poslúchali, ale nie všetci. Keď som navrhol, aby mali uvádzačky rovnošaty, nikto ma nezobral na vedomie! (Smiech.)

Vyhovuje vám vôbec označenie solitér?
Nepozerám sa na seba z tohto uhla. Moja práca mi pripadá skôr ako vynálezcovstvo. Neviem, či sa tu dá hovoriť o umení. A či sú kolegovia vynálezcami, to neviem. Isté však je, že aj oni musia byť solitérmi. Každý autor je individualista, pokiaľ mu ide o pravdu. Navyše, je ťažké definovať opak solitéra. Mala by to byť azda skupinová poloha? Surrealisti si boli blízki a Breton vyhodil všetkých, čo neposlúchali - Dalího hneď na začiatku, ale zdá sa, že mu to nijako neublížilo. Na druhej strane - páči sa mi spolupráca so spisovateľmi a básnikmi, keď sa moje kresby kamarátia s ich písmenkami. Veľké sochy som však chcel robiť odmalička, a teda ich robím a zastávam názor, že čo si človek vymyslí, nech si spraví sám. Keď si niečo vymyslím, zoberiem zváračku a idem na to. Asi je to skôr sebestačnosť, ako solitérstvo, čo je v konečnom dôsledku nezávislosť. Keby mal byť človek stále závislý od rozhodnutí úradníkov a ďalších ľudí, tak sa zblázni. Takí filmári to majú ťažšie - keď sa zídu usilovný režisér a lenivý štáb, na to sa nedá pozerať! Hrozná kombinácia.

Nikdy vám nechýbal kolektív?
Pri socializme sme všetci boli nútení chodiť do zamestnania a v slobodnom povolaní mohol byť len ten, kto vychodil príslušnú vysokú školu a vyhlásil, že súhlasí s kultúrnou politikou štátu a komunistickej strany. Tak teraz neviem, či to bol ten správny kolektív, ku ktorému by sa oplatilo hlásiť. Istá osamelosť je normálna, veď aj v čase prvej republiky okrem štátnych zamestnancov boli všetci roľníci, remeselníci, vinári na "voľnej nohe", len sa tomu tak nehovorilo.

Hneď po revolúcii vás Ladislav Snopko poveril riadením Slovenskej národnej galérie, ktorá stála pred rekonštrukciou, aj preto, lebo ste vyučený stavbár. Dnes sa SNG znovu pokúša o tie najnevyhnutnejšie prestavby, ale chýbajú jej prostriedky, a tak stagnuje. Ako to vnímate po 15 rokoch?
U nás je hlavným nepriateľom kultúry štát. Zle sa na to pozerá. V Slovinsku dávajú na kultúru päťkrát viac, ako u nás. Malý štát ako my musí dávať kultúre čo najviac - ako inak sa chce zviditeľniť?

Myslíte si, že sme už spadli na povestné kultúrne dno?
Aktuálna kultúra ako-tak prežíva, ale kultúrne dedičstvo je skutočne v zúfalom stave. Padajú nám tu napríklad románske kostolíky. Keby sa to dozvedeli v Amerike, kde ich vôbec nemajú, nechápali by, čo tu vlastne robíme. Vzdelanie a základné informovanie obyvateľstva v hlavných vysielacích časoch je na otrasnej úrovni. Keby sa do správ dostávali kultúrne témy, hneď by to inak vyzeralo. Veď keď sa zhovárate s nevzdelanými hlupákmi, nevládzete ani argumentovať!

Túto vládu, ktorá sa hlási k demokratickému odkazu VPN, sme si však zvolili sami.
Nemali sme predsa inú možnosť.

Je čas uskutočniť akúsi kultúrnu revolúciu?
Myslím si, že všetkým je takto dobre, keď nič nehovoria. Inak by bolo niečo počuť z viacerých strán. Pozrite sa napríklad na nedostavanú budovu národného divadla, aká je to hanba. Hospodári, čo ju majú na starosti, sa jej chcú zbaviť a svoju zodpovednosť presúvajú na kultúru.

Povedali ste raz, že bývanie je vyjadrením postoja človeka. Aký postoj vyjadrujete svojím spôsob bývania vy?
Je to minimalizmus. Keď klesá finančná náročnosť prežitia, stúpa sloboda. Všetku svoju ušetrenú energiu môžem investovať do toho, čomu sa chcem naozaj venovať. Človek nemusí byť otrokom vymyslených požiadaviek doby.

Kto dnes kupuje umenie?
Slušní ľudia predávajú svoje veci lacno - jeden obrázok stojí okolo dvetisíc korún - ale to je jedna plná nádrž benzínu, takže... Slobodná tvorba s umeleckým trhom nemá veľa spoločné. Robiť umenie a obživa sú rozdielne kategórie. Živiť sa môžeme aj inými vecami. Veľa ľudí pracuje napríklad v reklame, ale s tým rizikom, že ich to môže so sebou stiahnuť a nedokážu viac tvoriť. Je to však veľmi individuálne - dozrievanie umelca vyzerá v slobodných podmienkach ináč ako v totalite. Vtedy to bolo jednoduchšie.

V akom zmysle?
Boľševizmus všetko zvalcoval jednoduchým a krutým spôsobom. To, čo prechovávali naši dedovia v úcte, sa minulo. Kedysi slovo hanba existovalo ako vážny pojem, čo dnes kvôli komunizmu vôbec neplatí. Mladý Ondro Rudavský, napríklad, keď hovoril o svojej skúsenosti v zahraničí, v rozhovore pre TV oko použil výraz "žičlivosť". Niečo také som u nás už roky nepočul. Žičlivosť, ušľachtilosť, statočnosť - možno ešte vo verneovkách alebo mayovkách. A umenie musí byť poctivé, v opačnom prípade prestáva byť umením a začína plniť dekoratívnu funkciu - ako keď si systém stavia pomníky, aby dekoroval svoje víťazstvá a potvrdzoval moc.

Čo oproti tomu čítate v slovenskej ľudovej architektúre?
V ľudovom umení gýč neexistoval. Nepoznám drevenicu, ktorá by bola v prostredí, v krajine zle osadená. Dnes len ťažko nájdete dom, ktorý je dobre osadený. Kedysi bolo normou také to obyčajné myslenie dopredu, keď dedko vysadil alej stromov, lebo počítal s tým, že príde vnuk a postaví hneď vedľa vlastný domček alebo drevenicu. Teraz sa myslí len pár dní dopredu. Tu treba všetko nanovo postaviť a dať tomu zmysel.

Celé Slovensko?
Áno, veď je zničené strašným spôsobom, ale mladí to zvládnu. Ľudia vnímajú krajinu vlastne len podvedome, ale cítia, že je znivočená neskutočným spôsobom a aj príšerne neuprataná, aj keď ja teda som skôr bordelár ako milovník poriadku. Hovorí to o všetkom - o únave ľudí, čo tu žijú, lebo obživa je naozaj náročná pre každého a na nadstavbu, ako by sme to nazvali voľakedy, neostáva žiadna energia.

Myslíte, že sa musí stať zázrak, aby sa to zmenilo?
Zázraky sa nemusia stávať. Vyjavujú sa akosi zákonite a prirodzene, ak človek dodržiava etické normy. Ak sa snaží žiť tak, aby ho niekde na druhom svete jeho predkovia nenakopali do zadku. Istý známy mi raz rozprával o textilnej fabrike v čase prvej republiky, ktorej majiteľ situáciu v hospodárskej kríze riešil tak, že rodiny, kde bolo viac detí, mali tri zmeny v týždni, a tí, čo mali menšie ťažkosti - dve alebo jednu. Nikoho nevyhodil. Dnes, keď z každej strany počujem o tunelovaní, si to vôbec neviem predstaviť. Peniaze, ktoré sa zarobia, by sa mali investovať dokola, tým by hospodárstvo rástlo. Tak by mal postupovať aj štát, a štát zle gazduje, lebo míňa na nezmysly. Nie som ekonóm, a to, čo hovorím, je skôr prirodzene živočíšne. Mladí to vidia podobne a odchádzajú preč. Istý druh bezohľadnosti je namieste a človek má trvať na svojom.

Na čom trváte?
Čo sa dá namaľovať, namaľujem, čo sa dá povedať a napísať, napíšem. Trvám na svojom spôsobe života. Keď spisovateľ píše tri roky knihu, nikto sa ho nepýta, prečo to robí a prečo pojedá vreckové polievky, namiesto toho, aby si zarobil na iné veci. No, a prejedanie sa napokon nie je najlepšia záležitosť na svete.

Obžerstvo patrí medzi Sedem hlavných hriechov, ako ste nazvali jeden zo svojich výtvarných cyklov. Prečo tak rád používate silné morálne apely?
Mne sa to zdá byť úplne normálne. Televízne správy, napríklad, tieto hriechy dokonale kopírujú. Sedem hlavných hriechov je pre ne najstručnejším bodovým scenárom - každá naliehavá správa sa opiera o niektorý hriech alebo ich kombináciu - nenávisť, žiarlivosť, pýchu...

Patrí medzi ne aj pijanstvo?
Asi áno, ale keď sa človek preje, má to rovnaký efekt - úplne sa položí, nemôže nič robiť. S morálkou je to jednoduché - je ako prírodný zákon, podobný kolobehu striedania ročných období. Svedomie človeku slúži na to, aby mu povedalo, čo nemá robiť. Keď sa ním riadi, neexistuje výrazný dôvod na to, aby žil v rozpore so svetom.

Nedávno sa na stránkach SME načrtol problém bratislavocentrizmu. Myslíte si, že Bratislava verzus celé Slovensko je správne položená otázka? Cítia ju tak výtvarníci?
Zdá sa mi dosť komická, ale riešia ju aj inde. Aj u susedov sa v hlavných mestách koncentruje asi tretina celého obyvateľstva krajiny. Keď niekto nemá rád Bratislavu, musí pomenovať, kto tí Bratislavčania vlastne sú. Tri štvrtiny z nich sa sem nasťahovali zo všetkých kútov Slovenska. Kumuluje sa tu síce všetko a vidiek je vynechávaný, ale príčina je v zlej organizácii centra. Tí, ktorí v ňom nie sú, mu trebárs závidia, aj keď príliš nie je čo, vari okrem pracovných príležitostí. Keby išlo o prirodzený zdravý súboj, nech je. Súboj je dobrý, ale obávam sa, že je to len o neférovom a zlom hospodárení.

Nemuseli ste na tomto základe bojovať o svoje diela?
V Nitre som urobil šesťmetrový Kríž nenarodeným a chcel som ho umiestniť na hrane návršia uprostred mesta, kde stojí starý mestský cintorín. Do svojich 20 rokov som chodil v Nitre do školy, poznám tam každý kameň. Nachádza sa vo fascinujúcej krajine, ktorej hrebeň sa začína predrománskym kostolíkom, pokračuje Zoborom, a uprostred je rieka, rovná ako stôl. Keď sa robil diaľničný obchvat, v žiletkovom reze sa tam našlo 600 veľkomoravských hrobov. Pre svoj kríž som si presne vybral miesto, aby ho bolo vidno aj z ciest, ktoré Nitru pretínajú, aby sa ľudia skúsili zamyslieť nad problémom, ktorý pripomína. Je to náročný problém, nedá sa naň jednoducho odpovedať. Niektorí hovoria o slobode žien, ale zabíjať by sa nemalo, aspoň potiaľ je jasný. Chcel som, aby kríž pobádal k akejsi myšlienkovej prevencii. Nitrania ho však chceli dať na cintorín, odkiaľ by ho nebolo vidno. Niekto zaintrigoval a povedal, že Petržalčan z Bratislavy im nebude ukazovať, ako sa to má robiť. Inštaláciu som odmietol, a tak dnes kríž stojí u nás opretý o starý dub. Myslím si však, že tí, čo takto rozhodli, nemali radi predovšetkým výtvarné diela a najpravdepodobnejšie ani samotnú tému, ktorú mi sami zadali. Bolo to zaujímavé, lebo keď sa niečo mení, práve sochy sa pre svoju silnú symboliku búrajú ako prvé.

V rámci Európy sa takto veľkoryso búrajú asi len u nás.
Veľké národy Európy si vláčili do svojich hlavných miest trofeje z porobených krajín. U nás sú zbúrané sochy trofeje víťazov na malom ihrisku - je to podobný princíp. Takto v Bratislave skončila nenávidená Mária Terézia a aj nepohodlný Štefánik.

Máte rád nejakú bratislavskú sochu?
Sú tu nejaké?... Slavín má jasný obsah, ten zatiaľ nikto nechcel zrušiť, ale už novšia socha, čo stojí pred parlamentom, vyzerá, akoby bola určená pre pohanský sviatok. Páčilo by sa mi, keby sa odliali sochy z pozostalosti svetových sochárov, ktorí už nežijú. Napríklad vdova po Štefanovi Prokopovi, ktorý umrel takmer pred 20 rokmi, má v Pezinku hneď niekoľko sôch v sadre. Keď staviame mosty, tunely alebo diaľnice, mohli by sa pri tom množstve peňazí nájsť nejaké aj na to, aby sme ich vyzdobili nejakým artefaktom. Tešili by ľudí, upevňovali ich vkus a sebavedomie. Je trápne, že sa na to nemyslí. Ešte aj komunisti mali známu Hlavu IX o výtvarných dielach v architektúre.

Možno to ľudia, čo žijú na území Slovenska, vôbec nepotrebujú?
Štruktúra štátu má páky na to, aby sa o to starala. Ministerstvo kultúry je najposlednejšie zo všetkých, Chmelovi skutočne nič nezávidím. Nič sa tu programovo nebudovalo. Dnešní gazdovia by mali ku kultúre pristupovať tak, ako ten dedo, čo pre vnukov zasadí alej. Mali by vymyslieť dlhodobý kultúrny program. Keď už je naša krajina samostatná, nech je viditeľná, nech ju svet dokáže rozpoznať spomedzi iných. Naši politici však zjavne ešte nedozreli do tejto polohy.

Ako vidíte mladú generáciu? Zaujímajú ju tieto otázky?
Ustavične stúpajúca mediálna informovanosť je taká obrovská, že im akosi nechýbajú. Nemá im to kto povedať. Skutočne tu veľmi chýba program vlády.

Nemohol by niekto povedať, že je to len a len dôsledok novembra?
November je dôsledok komunistického bačovania, takže aj to, čo sa tu deje teraz, je dôsledok komunistického bačovania. November akurát zrušil totalitu. Tým, čo si vytvorili vzory správania ešte za komunistov, ani nenapadne, že by sa mohli správať inak - nesebecky, čestne, lepšie. Dnes vidíme výsledok ich gazdovania. Ešte v minulosti rozvinuli svoje schopnosti vo veľmi čudných polohách, ku ktorým im po novembri pribudla sloboda, beztrestnosť. A, samozrejme, demokracia, v ktorej sa každý grázel má právo sťažovať, ak má pocit, že mu je z hľadiska ľudských práv ubližované.

Ako dnes hodnotíte stav prípadu vraždy Róberta Remiáša?
Tento nevyriešený prípad je lakmusovým papierom právneho stavu Slovenska. Krajinský súd vo Viedni povedal jasne, že celá habaďúra s únosom prezidentovho syna je spojená s tajnou službou susedného štátu. Odklepli to kladivkom a hotovo. A ako sa dodnes správame my - to je proste trapas. Za ďalší lakmusový papier považujem aj prípad vraždy Cervanovej. Pravda je, že odsúdili mojich rovesníkov z Nitry, ale to, že nemôžem uveriť ich vine, je moja osobná vec. Ako sa však mám vyrovnať s holým faktom, že v roku 1990 federálni sudcovia vydali rozsudok, ktorým rušili predchádzajúci a poslali celý spis na prešetrenie, lebo v ňom bolo 70 závažných pochybení? Za 15 rokov sa nič nevyriešilo. O čom to asi svedčí? Vypláca sa tu zvláštna technológia - tutlať, koľko sa len dá, a potom sa spoliehať na to, že ľudia zabudnú. Odporné.

Raz ste povedali, že Európa je blahobytná...
Áno, od hladu sa umiera inde.

Ako vnímate dnešnú situáciu Rómov, o ktorých ste svojho času s Vašom Pankovčínom nakrútili dokument, keď poukazujete na to, že väčšinové obyvateľstvo je unavené a nemá energiu riešiť niečo viac, ako je vlastná obživa?
Po 15 rokoch tu stále panuje nechuť vôbec niečo riešiť. Keď sa problém vynecháva a odsúva sa na Európsku úniu, klameme samých seba. Východoslovenské osady sú náš problém. Ani k tomuto uvedomeniu si vecí tí, čo dnes vládnu, nedorástli.

Morálny profil našej spoločnosti opisujete veľmi skepticky, nepoznáte jej svetlejšie momenty?
Čo mám hovoriť, keď tu očividne chýba veľkorysosť a dominujú malichernosti? Hlavný problém, ktorý beží v celej krajine v médiách, je vždy určite malicherný, a keď to trvá takto dlho, vážna téma sa do nich ani nedostane. A politici sa naučili nový jazyk - neodpovedať na konkrétne otázky. Nedávno som v rozhlase počúval diskutovať premiéra s novinármi. Bola to učebnica toho, ako sa dá vyhýbať jasným odpovediam. Neporušuje zákon, a zákon u nás stojí vyššie ako etická norma a slušnosť. Parlament sme si zriadili na to, aby ľuďom bolo lepšie, ale funguje naopak - zatĺka záujmy politikov. Politická vôľa vyzerá ako desať Božích prikázaní - keď nie je, ľud čaká, kým sa zjaví.

Takmer všetci z vás, čo ste zakladali VPN, ste odišli od politiky. Je to preto, aby ste mohli kritizovať?
Naakumulované zlo sa teraz vyplavuje. Dlho to trvá, lebo máme za sebou vážnu chorobu, ale ja som optimista - mladí to dajú do poriadku. Nezaujímajú ich klamstvá. Faloš politikov platí len na ich rovesníkov. Politici to vedia a robia všetko pre to, aby stihli svoje ciele, lebo tušia, že im nezostáva veľa času. A svoj optimizmus čerpám aj z tvorivosti, ktorá tu proste je.

Vo vašich postojoch a tvorbe zohráva rozhodujúcu úlohu viera?
Vnímam ju prirodzene. A keď niekto tvorí na inom konci sveta, chápe to asi veľmi podobne. Moja babka mi hovorila: "Rybonka moja, len sa mi z pána Boha nespusti a nikdy sa s boľševikmi nedaj dokopy!" Prečo by som ju mal sklamať? Jeden môj dedo bol ovčiar, a tak som s ním celé letá chodieval pásť ovce. Druhý dedo bol z mesta a pokrýval kostoly. Na dvore stál opretý veľký kríž a ja som bol oproti nemu malý, a keď dali kríž vysoko na kostol, bol odrazu malý, a ja veľký. Pokiaľ žijete v paneláku, nezistíte tieto proporcie.

Čo vidíte zo svojej rozhľadne v Jure?
Ten pohľad je neskutočný! Celé roky som strávil v pivničnom ateliéri, keď som pracoval, videl som len nohy okoloidúcich. A teraz pozorujem oblaky, ktoré sú na Záhorí veľmi vysoko, oblaky sú celé ružové, hoci slnko už zapadlo, ale ešte stále ich osvetľuje spoza horizontu. Počasie sa tu za 5 minút dokáže úplne zmeniť. Oblaky žiaria a dole je tma. Maľba je svetlo, takže to je neskutočná paráda.

Nemáte ambíciu maľovať tak, aby farba bola nositeľom všetkého?
Niekedy áno. Je to však ako s poéziou - básnik nemôže každý deň napísať zbierku básní. V starom SME, keď ešte žil Karol Ježík, som mal výstavu, kde boli všetky obrazy namaľované. Takéto niečo dozrieva dlhšie. A navyše, farby sú drahé.