českého panovníka. Stal sa ním v auguste 1619 Fridrich Falcký (kurfirst Fridrich V.). Známy je najmä tým, že na tróne vydržal jedinú zimu. Korunu prijal pred 385 rokmi.
Rozhodovanie českých stavov ovplyvnilo viacero faktov. Fridrich bol hlavou Únie nemeckých protestantských kniežat, ktorá sa sporila s Habsburgovcami a Nemeckou katolíckou ligou, bol zaťom anglického kráľa Jakuba I. Stuarta, príbuzným švédskeho panovníka a holandského miestodržiteľa Mórica Oranžského. Určite nerozhodli jeho osobné vlastnosti - odvaha a čestnosť - pretože tie Fridrich Falcký nijako neprejavoval. Paradox je, že vzápätí sa Ferdinand stal cisárom nemeckej Svätej ríše aj hlasmi nemeckých protestantských kurfirstov.
Panovníkom vo Falcku sa Fridrich stal už ako 14-ročný, po smrti svojho otca. Samostatne však mohol rozhodovať až po získaní plnoletosti. Kalvinizmus ako náboženstvo vo Falcku prijali ešte jeho predkovia. Hoci sa vzbúreným českým stavom snažil pomáhať aj finančne už pred korunováciou, na boj proti Habsburgovcom sa mu nepodarilo zohnať dostatočnú podporu.
Ferdinand II. kráľa, samozrejme, neuznal za legitímneho panovníka a pripravoval sa na odvetu. České stavy aj s kráľom vedeli, že zrážka je nevyhnutná. Katolícka liga zhromaždila asi 28-tisíc mužov proti asi 20-tisícom českých vojakov.
Fridrichov svokor, anglický kráľ, síce korunováciu v Čechách odobril, ale nijako sa nemienil angažovať v sporoch v strednej Európe. Hoci oficiálne prijal anglikánsku vieru, v podstate bol stále škótskym katolíkom a náboženské vojny nepodporoval. Švédsky kráľ sa tiež v roku 1620 nezapojil - vojnu proti Habsburgovcom v Česku viedol až neskôr.
Určitú nepriamu podporu Únia dostala od kardinála Richelieua, ktorý pochopil, že spojenie rakúskych a španielskych Habsburgovcov by oslabilo postavenie Francúzska, a rozdielnu náboženskú orientáciu tentoraz nechal bokom. Konkrétnu pomoc Prahe a jej boju Francúzsko neposkytlo, kardinál však zákulisnou diplomaciou nakoniec dosiahol svoj cieľ. Habsburgovci svoje ríše nezjednotili.
Osudovej bitky sa Fridrich osobne nezúčastnil. Ostal na Pražskom hrade a hneď, ako sa výsledok neveľkej šarvátky, ktorá sa strhla 8. novembra na návrší Bielej hory, dozvedel, opustil mesto s celou svojou veľkou rodinou a nemeckými dvoranmi. Kráľ utiekol a nenaplnilo sa tak proroctvo Jána Luxemburského, ktorý niekoľko storočí predtým, tesne pred svojou smrťou v bitke pri Kresčaku vyhlásil: "Toho bohdá nebude, aby český kráľ z boja utekal."
Fridrichovi v Čechách prischol titul "zimný kráľ", pod ktorým ho spomína česká história. Okolnosti bitky na Bielej hore, a najmä to, čo nasledovalo, nie sú historicky dodnes presne objasnené. V Česku síce vládla únava z neprestajného vnútorného hašterenia (časť stavov, najmä z Moravy, sa pridala k Ferdinandovi), vojensky neboli pripravené - mali nedisciplinovanú armádu a neschopných veliteľov, ale situácia rozhodne nebola taká zúfalá, aby mali vojnu úplne stratiť. Stalo sa tak však. Praha sa vzdala už na druhý deň po bitke. Morava bola obsadená takmer bez odporu.
Kráľov osud bol spečatený - stal sa z neho večný utečenec. V roku 1621 ho dal Ferdinand do kliatby a stratil aj svoje dedičné územia Horné a Dolné Falcko. Odšiel do Holandska, žil v Haagu a Rhenene. V roku 1632 zomrel na týfus. Z 13 detí, ktoré mal s Alžbetou Stuartovou, sa len málo dožilo dospelosti.
Čechy na "útek kráľa z bojiska" doplatili masovými popravami v roku 1621. Na Staromestskom námestí popravili víťazi 27 predstaviteľov stavov. Medzi nimi Jána Jesénia - lekára slovenského pôvodu.
Tridsaťročná vojna sa skončila až v roku 1648 podpísaním Vestfálského mieru. Habsburgovci neovládli Európu, ale Čechy sa stali ich dedičným kráľovstvom. Obdobie "temna" znamenalo kultúrno-spoločenský úpadok krajiny.
Vojna zavŕšila rozdelenie Európy. Jej dôsledky - hlad, bieda, mor, bezuzdné vraždenie - sa mierom jednoducho nezahojili. Severná a západná Európa, kde dominovalo meštiactvo, sa naďalej očividne rozvíjala, strednej, ale ani južnej Európe habsburský absolutizmus k hospodárskemu rozmachu nepomohol.
Zajtra - Johann Wolfgang Goethe
