čko možno je tu naozaj na mieste. A otázny je aj prívlastok vynikajúci autor. Buď som to celé naozaj nepochopila, alebo takéto pohrávanie sa s čitateľom jednoducho neznášam.
Takže. Hlavným hrdinom nášho príbehu je mladý, rozvedený Barnaby, čierna ovca zámožnej rodiny. Traduje sa, že každý člen spomínanej famílie raz stretne svojho anjela, ktorý ho nasmeruje na správnu cestu. Barnaby má pocit, že by ním mohla byť Sophia, s ktorou sa náhodne stretne na železničnej stanici. Zoznámi sa s ňou, začnú spolu chodiť, a čaká na zázrak, ktorý však neprichádza... Celý dej sa odohráva, buď keď je Barnaby v práci (je zamestnancom maličkej firmy, ktorá pomáha starým ľuďom), alebo keď je so Sophiou. Všetko sa to začína niekde a končí sa – povedala by som, že nikde. Žiadnu zápletku ani mimoriadne vzrušenie rozhodne nečakajte. Autorka sa so mnou naozaj pohrala. Ale až tak veľmi, že som nepochopila, kto by mal byť tým anjelom. Do poslednej strany. A netuším to ani teraz. Myslím si však, že Sophia to nebola. Kto vie... ale ak toto bolo jej zámerom, tak ďakujem pekne. Od vynikajúceho spisovateľa by som čakala viac, nielen nezmyselný koniec. Musím však povedať, že na druhej strane autorku obdivujem v tom, že sa rozhodla knihu napísať očami mužského hrdinu. Nech sa na mňa feministky nehnevajú, ale bolo to príliš odvážne. Lebo – priznajme si, slabou stránkou žien je myslieť si, že presne vedia, čo si myslia chlapi. Ale... Prečo potom zúrime zakaždým, keď ten náš nedokáže pochopiť naše narážky alebo telepaticky vysielané prosby? A aj keď mu povieme čosi tak zrozumiteľne, ako sa len dá, on na nás, chudák, len vyvaľuje oči a čaká pokarhanie za to, aký je nemožný. A asi takto v mojich očiach skončila A. Tylerová. Usilovala sa, musím uznať, ale to zmýšľanie hlavného hrdinu rozhodne chlapské nebolo. Aj keď Barnaby nebol tým klasickým prototypom muža. Bol trošku anarchista, trošku nihilista, taký nedospelý pubertiak s trošku pohnutým životom a kriminálnou minulosťou. Uvážte, že takýto typ by už vôbec nevyslovil vetu: „Vieš, že zamat vždy vonia prachom?“ Ja nie. Alebo... Napadlo by podľa vás chlapa, že ak chce žena vyzerať nóbl, tak zvyčajne vytáča špičky mierne von? Skutočne takého nepoznám, resp. zatiaľ sa mi takého nepodarilo stretnúť.
Ak som vás ešte úplne neodradila, tak vedzte, že pre niektoré pasáže sa kniha oplatí prečítať. Autorke sa podarilo veľmi humorne opísať rozhovory Barnabyho s jeho klientmi – starčekmi a starenkami, ktorým chodí pomáhať. Nakupuje im, presúva nábytok, upratuje garáže, navštevuje v nemocnici. Ich stretnutia vás určite pobavia, lebo vám (možno) pripomenú rozhovory s vašimi vlastnými starými rodičmi, ktorí sú už mierne nahluchlí a senilní a ktorí vás tak radi presviedčajú, že sklerózou trpíte vy a oni sú práve v rozkvete svojich síl.
Takže Anne Tylerovej by som skôr odporučila, aby napísala nejaký poetický príbeh z prostredia domova dôchodcov (s potenciálnym názvom Jeseň života) a aby rozmýšľanie chlapov prenechala im samým. A určite by potom kritici oprávnene použili prívlastok vynikajúca autorka. Veď každý by mal písať o tom, v čom je vynikajúci. Nemyslíte?

Autor: Meg