Yehuda Lahav. FOTO - PETER PROCHÁZKA
Už ako pätnásťročný sa stal tlmočníkom do maďarčiny a češtiny v sovietskej armáde, po vojne v roku 1949 emigroval do Izraela, kde sa čoskoro upísal novinárskej profesii, v roku 1977 získal na hebrejskej univerzite v Jeruzaleme titul doktora filozofie. V súčasnosti, už ako dôchodca je spravodajcom z Blízkeho východu pre viaceré slovenské médiá a momentálne predstavuje na Slovensku svoju knihu spomienok Zjazvený život.
Kedy vám napadlo napísať túto knihu?
„Asi pred šiestimi rokmi, zhruba v čase, keď by mali rodičia sto rokov. Uvedomil som si, že viem o nich strašne málo, a že sa už nikdy nedozviem to, čo by som chcel vedieť. Prežil som život nabitý udalosťami, a moje deti sa zaiste raz o to budú zaujímať. Keď ten čas nastane, už sa možno nebudú mať koho opýtať. Tak tu bude táto knižka.“
Čerpali ste z nejakých poznámok, denníkov?
„Nemal som žiadne záznamy, iba svoju pamäť, ale nepísalo sa mi to ťažko. Navyše, už pár rokov predtým som nosil tú knihu v hlave, rozmýšľal o nej. A mne písanie nerobí problémy, mám síce mnoho nedostatkov, ale toto mi ide ľahko.“
Neuvažovali ste vydať túto knihu aj v Izraeli?
„Samozrejme. Ešte predtým, v júni, má vyjsť v Maďarsku. S hebrejským vydaním je to tak - autobiografií sú tisíce, ľudí, ktorí majú čo písať o holokauste, je veľa. Ale dúfam, keď slovenské a maďarské vydanie bude mať úspech, že presvedčím niekoho, aby knihu vydal aj v hebrejčine. Prial by som si to, aj keď by to malo byť v malom náklade. Veď som ju, nakoniec, napísal po hebrejsky a až potom prekladal do slovenčiny a maďarčiny.“
Nemáte ambíciu písať aj ďalšie knihy?
„Písať nie, skôr vydať. Myslím, že som napísal mnoho reportáží, ktoré by mohli mať trvalejšiu hodnotu, napriek tomu, že vznikali pre dennú tlač. Materiálu mám na niekoľko knižiek, len treba nájsť vydavateľa.“
Máte čas na sledovanie slovenskej kultúry?
„Snažím sa, ale ja žijem v hebrejskej, slovenskej, českej a maďarskej kultúre. Je to prednosť i nevýhoda zároveň. Ovládam aj nemčinu a angličtinu, ale tam už vôbec nemôžem povedať, že tieto kultúry poznám do hĺbky. V slovenskej, českej, maďarskej a hebrejskej sa orientujem dobre, ale zasa nie natoľko, aby som sa mohol považovať za experta.“
Čo sa vie v Izraeli o Slovensku, o našom umení?
„Nedá sa povedať, že by bežní obyvatelia mali veľký záujem o východoeurópsku alebo stredoeurópsku kultúru, predovšetkým sa zaujímajú o hebrejskú a potom o anglickú a nemeckú. Ale Švejk tam mal v štyridsiatych rokoch obrovský úspech. Samozrejme, fungujú konjunkturálne javy - keď nedávno Kertész získal Nobelovu cenu, tak prišla do módy maďarská literatúra.“
Ste po tom všetkom dobrom i zlom, čo ste prežili, optimista alebo pesimista?
„Optimista, ale v historických dimenziách.“
V historických dimenziách?
„Áno. Poznáte ten vtip z čias okupácie Československa? Najskôr Nixon prosil Pána Boha, aby Spojené štáty ešte viac prosperovali a boli obľúbené. Boh mu odvetil: Dobre, ale nie v tvojom funkčnom období. Po ňom prišiel Brežnev a chcel, aby sa komunizmus rozšíril do ďalších krajín. Áno, ale nie v tvojom funkčnom období, opakovala sa božia odpoveď. Posledným bol Dubček, ktorý si prial, aby okupanti odišli z Československa. Boh sa na sekundu zamyslel a povedal: Dobre, ale nie v mojom funkčnom období.“
