FOTO - K2 STUDIO
Veľkou hviezdou festivalu Hory a mesto, ktorý sa práve začína, je jeho slovenský účastník, PAVOL BARABÁŠ, horolezec, nosič a filmár. Je jedným z mála režisérov, ktorí dostávajú na zahraničných festivaloch cenu za cenou, hoci jeho videokazety sa predávajú lepšie než Pán prsteňov alebo Hviezdne vojny. Lozí na vrcholy, putuje džungľou, raftuje divokou vodou s bezstarostnou samozrejmosťou toho, kto rád zaplatí rizikom za to, čo zažije. Hovorí, že chce mať bohatý život. „Všetko, o čom nakrúcam, chcem prežiť.“ Planéta je plná exkluzívnych miest, ktorých adrenalínovú príchuť Barabáš ako nenásytný pôžitkár dobrodružstva nemôže neochutnať. A keď je v doma, opálený uprostred vyblednutej Bratislavy, prikazuje si aspoň každé ráno pozorovať nenaprogramovateľné oblaky. „Prišli sme na túto planétu, aby sme sa mohli radovať,“ tvrdí.
Vaše filmy sme s výnimkou 118 dní v zajatí ľadu nikdy nevideli v televízii. Prečo?
„Neviem. Už nad tým ani nerozmýšľam, možno keby prišli okľukou cez nejakú zahraničnú agentúru, tak by sme ich videli.“
Vyberáte si festivaly? Čím vás tak fascinujú?
„Keď si sadnem nenápadne medzi publikum, vnímam každú reakciu. Až potom si poviem, že film je hotový. Všetkých šestnásť filmov som premiéroval na Festivale horských filmov v Poprade.“
A napríklad Taliansko? Tam vás festivaly nelákajú?
„V Taliansku som získal tie najcennejšie trofeje. Raz som bol na omši v kostole, farár ma predstavil veriacim ako víťaza festivalu v Trente.“
Prečo teda nechodíte viac na zahraničné festivaly?
„Lebo zahraničné ceny neznamenajú pre mňa toľko, ako ocenenie doma. Teší ma, že získam cenu, ale už necítim tie emócie. Je to odo mňa ďaleko.“
Aj televízia je ďaleko?
„Televízia je pre mňa inkognito, bez spätnej väzby.“
Nikdy vám nezavolal nikto z nejakého producentského centra a nepýtal vaše filmy?
„Zo slovenských nikto. Skôr je záujem zo zahraničia. Pritom by to mali naše televízie najlacnejšie. Hovoria mi, že mám neštandardnú minutáž. Ale ja nemôžem skracovať film, tak ako maliar nemôže orezať svoj obraz, aby sa zmestil do rámu niekoho iného.“
Vo filme Omo - Cesta do praveku, o zraftovaní tisíckilometrovej rieky Omo v Etiópii, spomínate, že to pred vašou expedíciou splavila len výprava National Geographic. Nebolo to nákladné?
„Môže sa to tak zdať.“
A nie je?
„Nie. Keď obedujete a večeriate len šošovicu a sumcov, čo si nachytáte, tak veľa peňazí neminiete. Nemusíte platiť ani prepravu - splavujete.“
Ale na iný kontinent sa musíte nejako dostať, nie?
„Samozrejme. Zarábam si na cesty výrobou reklám, televíznych relácií, prenájmom štúdií, predajom videokaziet a filmov, takže dokážem prvotné náklady na cesty vyfinancovať. Ak filmár nenakrúca, profesionálne zahynie. Keby som rok neurobil film, tak by som už neurobil nikdy žiadny.“
Na čom robíte teraz?
„Film Sedem vrcholov - dokončili sme projekt s Petrom Hámorom o siedmich najvyšších vrcholoch na siedmich kontinentoch. Ešte nám chýba dokrútiť jedna epizóda - tá bude v Tatrách.“
Nakrúcali ste na šiestich kontinentoch i v Oceánii. Kam by ste ešte chceli ísť?
„Do Vysokých Tatier. Tam chodím stále a najradšej. Kvôli financiám som sa nezúčastnil s Petrom Hámorom nakrúcania výstupu na najvyšší bod Antarktídy, to je škoda. Tiež túžim dokončiť trilógiu o posledných ľuďoch, ktorí žijú prírodným životom. Prvým filmom bolo Tajomné Mamberamo z Novej Guiney, druhým Omo - Cesta do praveku. A mal by prísť film o v pralesoch migrujúcom kmeni Yanomanov na hraniciach medzi Venezuelou a Brazíliou.“
Čo majú tie filmy spoločné?
„Sú o hľadaní ľudí, ktorí našu civilizáciu nepotrebujú.“
Hovoríte o prírodných národoch. Nalákali vás knihy Clauda Lévi-Strausa?
„Mám ich rád, ale nedávam sa ovplyvňovať. Než niekam idem nakrúcať, hľadám iba tie najzákladnejšie informácie na internete, ostatné potrebujem prežiť.“
Existuje film, pod ktorým ste podpísaný, ale neboli ste pri nakrúcaní?
„Našťastie áno, teda našťastie som tam nebol, lebo film 118 dní v zajatí ľadu s Petrom Valušiakom sa nakrúcal v päťdesiatstupňových mrazoch. Peter potom prišiel za mnou a priniesol mi sedemnásť hodín materiálu. Pozeral som sa bezradne na tie metre a videl som len ľudí, ako šliapu po ľade. Ani ja som si nevedel predstaviť príbeh.“
A ako ste z toho urobili film?
„Pozeral som to dookola, a po týždňoch v strižni vznikol dokument, ktorý si už sám razil cestu za úspechom.“
Aký príbeh ste v tom našli?
„Jednoduchý, o ľuďoch v extrémnych podmienkach. Je to pre mňa stále zaujímavé.“
Čím?
„V extrémnych situáciách sa človek ukáže taký, aký v skutočnosti je. Človek, ktorého takto spoznáte, vám zvyčajne ostane priateľom.“
Kedy ste mali najväčší strach?
„Keď mám strach pri filmovaní, tak to je dobrý signál.Vtedy si dám na oko kameru a na strach prestanem myslieť. Som opatrný človek a dúfam, že mám silnú intuíciu, takže nejdem do niečoho bezhlavo. Ale na druhej strane, keď expedícia prebehne hladko a bez problémov, tak môžete mať z nakrúteného materiálu dojem, že išlo o nedeľný výlet.“
Napríklad?
„Mount McKinley na Aljaške, ťažký kopec s obrovskými ľadovými trhlinami, stenami a úzkymi hrebeňmi. Keď z tých fujavíc vyjdete so zdravou kožou, v strižni zistíte, že vám chýba dramatický prvok, ktorý zas milujú diváci. Zostane vám nedeľný výlet.“
Láka vás na filmovaní strach?
„Najväčší strach skôr pociťujem zo strachu, ktorý vytvára naša spoločnosť. Poisťovne či médiá nás nútia sa strachovať o dom, auto, zdravie, rodinu. Pravdupovediac, strachu na expedíciách je oveľa menej.“
Čo je váš cieľ ako dokumentaristu? BBC? National Geographic?
„Mne sa už všetko splnilo. Chcel by som však urobiť niečo práve pre Vysoké Tatry.“
Vraví sa, že z vesmíru vidíme Zem lepšie. Je to tak, že vy vidíte Slovensko lepšie zo zahraničia?
„Podobnie znie aj myšlienka z jedného filmu: čím vyššie vyjdeš, tým ďalej dovidíš. Pre mňa je jednoduchšie urobiť film na expedícii ako o Tatrách. Je to pre mňa najkrajšie pohorie.“
Čo je na nich také špecifické?
„Človek sa v nich musí naučiť vnímať jemné vibrácie.“
Čo ste? Filmár? Športovec?
„Nie som ani dobrý filmár, ani dobrý športovec, ale všetko dokopy to nejako funguje.“
Čo máte spoločné so slovenskými filmármi?
„Som členom filmovej a televíznej akadémie i v umeleckej rade Vysokej školy múzických umení. Inak? Filmy režiséra Martina Hollého Medená veža a Orlie pierko. Pretože trošku ovplyvnili aj môj život.“
