slová so slzami v očiach úprimná dlhonohá dievčina zo Žiaru nad Hronom.
Priznala sa, že sprvoti skoro odpadla. „Ten časomer musí byť pokazený. To je predsa hlúposť, tak rýchlo som nemohla bežať,“ zakrývala a odkrývala si oči atlétka, ktorá sa vrátila ku kráľovnej športov po dvojročnej prestávke. Našťastie. V tejto sezóne štartovala v hale päť ráz, zakaždým z toho bol slovenský rekord. Posun z 24,33 s zo začiatku januára na včerajších 23,57 s vo Viedni je neskutočný! Za slovenským maximom legendárnej Evy Šuranovej z otvoreného štadióna v roku 1976 (23,56 s) zaostáva Lucia už iba ten najmenší zlomok.
„To mi musíte stále pripomínať. Začínam odznovu, súvislosti mi ešte stále unikajú. O takých zlepšeniach som ani nesnívala,“ priznala sa Ivanová. Atlétka už hovorí o miernej korekcii plánov. Medzi časmi v hale a na otvorenom štadióne zvykne byť rozdiel od 0,5 s po 0,7 s v prospech „veľkej dráhy“. Vybehnúť jednu zákrutu (vonku) alebo dve (v hale) je predsa len rozdiel. „O prognózach nehovorím, nemám veľké predsavzatia. Prirodzene sa chcem priblížiť k 23-sekundovej hranici. Môj chlapec išiel študovať do Austrálie, chcela by som si vybehať nejaké peniažky, aby som ho mohla ísť navštíviť,“ hovorila vysoká šprintérka (184 cm). V piatok bude mať Ivanová veľkú premiéru. Zverenka mladého trénera (30 rokov), Maroša Molnára, si vyslúžila letenku na halové majstrovstvá sveta v Birminghame (14. - 16. marca). „Už mám v pase víza, je to skutočnosť. Maroš tu dnes nie je. Oslavoval narodeniny a zrejme to trochu prehnal. Ja som mu dala imaginárny darček. Čas 23,57 s bude aj pre neho zadosťučinením a zrejme i dôvodom ešte na jednu fľašu šampanského,“ vytešovala sa Lucia.
„Prosím vás, nepoznáte tu nejakého fotografa? Keď budem stáť na stupni víťazov s Karin Mayrovou (skvelá Rakúšanka bežala za 22,88 s) a kamarátkou Alenkou Bikarovou (ostrieľaná Slovinka, bola iba o stotinku rýchlejšia). To sú nejaké esá,“ prosila mladá dáma so srdcom na dlani. Poznali sme, sľúbili sme. Lucia potom odbehla vyobjímať celý svet.
Autor: Viedeň
