Marie Klausová, matka Václava Klausa, bola po celý čas prezidentskej voľby predsvedčená, že jej syn sa napokon na Pražský hrad dostane.
FOTO - ČTK
ako prezident. Tento unikátny triatlón absolvoval od roku 1989. Je to nevšedné – už len to, že dvakrát za sebou prehral parlamentné voľby, a aj tak sa napokon dostal na Hrad. Vystrieda svojho veľkého soka Václava Havla.
Poslušný chlapec
Až do pádu komunizmu Václav Klaus nemal s politikou takmer nič spoločné. Patril do aktívnejšej šedej zóny. S komunistickým režimom sa nikdy nezaplietol, ani sa výraznejšie nedištancoval. Jeho rodina nebola ničím výnimočná, rovnako ani jeho život. Narodil sa v roku 1941 a z vojny si spomína na pražské barikády, zato socializmus si už pamätá veľmi dobre.
Od malička robil svojej matke radosť. Bol to slušným, učenlivým a pracovitým mládencom. Samé jednotky na základnej škole, gymnázium a neskôr červený diplom na Ekonomickej univerzite, kde študoval zahraničný obchod. Okrem toho bol aj predsedom triedy (nie veľmi obľúbený, spolužiakov už vtedy častoval ironickými poznámkami), talentovaným basketbalistom, ktorý to dotiahol až do prvej ligy (známy svojou nechuťou prehrávať), a hercom v dramatickom krúžku. Rád pripomína, ako veľa čítal. V šesťdesiatych rokoch si obľúbil džez, čítal bítnikov a publikoval v časopise Tvář, výrazne kritickom voči režimu.
Dvakrát sa mu podarilo dostať sa na dlhšie študijné stáže do „západného“ zahraničia, čo vraj bola preňho zásadná skúsenosť. Najprv do Talianska a potom do Spojených štátov. Od roku 1964 bol v Ekonomickom ústave Akadémie vied, kde „študovali ekonomiku nemarxistickú a kritizovali ekonomiku marxistickú“.
Po kádrových previerkach po roku 1968 odtiaľ musel odísť a nasledujúce roky strávil v ústraní v Štátnej banke. S ľuďmi okolo Charty 77 sa nestretával. „Zdali sa mi trochu exkluzívni.“ V osemdesiatych rokoch organizoval neoficiálne semináre ekonómov a vydával z nich zborníky – „na kolene a takmer bez pomoci“. Pozvali si ho preto aj na ŠtB.
Pán Volf
Krátko po 17. novembri prichádza do nového Občianskeho fóra, a hoci bol najprv len ekonómom v úzadí – Havel ho omylom oslovil ako pána Volfa – spravil dojem a rýchlo si vybudoval silnú pozíciu. Presne formuloval, mal jasnú predstavu o ekonomických reformách. Začiatok 90-tych rokov bol jeho hviezdnym obdobím – za neopakovateľnú sa považuje jeho volebná kampaň na Ostravsku, kraj baníkov dokázal v prvej skutočnej kampani presvedčiť o svojej politike.
Založil Občiansku demokratickú stranu, stal sa predsedom vlády, presadil radikálnu ekonomickú reformu. V roku 1992 suverénne zvíťazil vo voľbách a spolu s Vladimírom Mečiarom sa rýchlo dohodli na rozdelení Československa. Jeho veľmi osobitý spôsob komunikácie s koaličnými partnermi považujú mnohí za arogantný.
Prichádzali aj prvé prešľapy – vyhlasuje napríklad, že ekonomická reforma je na konci, odmieta pojem špinavé peniaze, ako pravicový premiér s pribúdajúcim časom neprikročil k potrebným reformám – v Česku bola stále silná prezamestnanosť a veľké štátne podniky stále dostávajú v spriaznených bankách úvery, ktoré im umelo predlžujú život. Českom sa prevalila vlna pádov bankových domov, ktoré získali práve začiatkom deväťdesiatych rokov licencie až príliš ľahko.
V roku 1996 vyhráva voľby, ale jeho vláda je už len menšinová. Nová sociálna demokracia s Milošom Zemanom mu ide po krku, ale napokon ho položili škandály v jeho strane. Najprv prichádza doteraz nevyjasnený škandál financovania ODS a v roku 1997 mu vyslovujú nedôveru jeho spolustranníci Jan Ruml a Ivan Pilip. Vláda sa rozpadne a Klaus sa zdá byť na kolenách. Prezident Havel hovorí o „blbej nálade“ v spoločnosti a kritizuje klausovský svet bez toho, že by ho menoval.
Triumfálny návrat
Oslabený Klaus sa akoby neúspechom posilnil. S novou „šťavou“ rozbehne silnú kampaň, presviedča po celom Česku a vo voľbách skončí so solídnym výsledkom za Zemanom, s ktorým uzavrie opozičnú zmluvu. Stáva sa predsedom parlamentu a ODS necháva vládnuť sociálnu demokraciu štyri roky v presvedčení, že sa ČSSD pred ľuďmi diskvalifikuje sama. Nestalo sa, a minulý rok ČSSD s novým predsedom Vladimírom Špidlom opäť poráža Klausa. Po váhaní opúšťa funkciu predsedu ODS a strieda ho Mirek Topolánek, čo sa mu príliš nepáči.
Zdá sa, že jeho éra je na konci, médiá sa s ním ako s mužom veľkej politiky lúčia a premýšľajú, aké miesto si profesor Klaus nájde. Aj potom ako ešte minulý rok ohlásil kandidatúru na prezidenta, veril mu len málokto. A potvrdil, že to je pozícia, z ktorej sa vie dostať. Potichu si vyloboval medzi poslancami a senátormi post prezidenta. Teraz ho čaká kľúčové obdobie – ako prezident by sa už na cestu dolu kopcom vybrať nemal.
