ážili dozrievajúce strieborné plody. Načas sa zdalo, že je opäť všetko v najväčšom poriadku. Až do chvíle, keď v jednu noc zaútočili na zberačov obrovské opancierované komáre a odniesli všetky zozbierané plody, z ktorých sa mali pripraviť elixíry snívania. Prvýkrát sa stalo, že v nasledujúcu noc na Zemi nesníval ani jeden človek. Jednoducho sme nemali z čoho pripraviť elixíry.“
„Ako ste si teda pomohli?“ zaujímalo ma.
„Museli sme sa brániť,“ odpovedala mi Spomienka, „alchymisti preto preštudovali všetky ľudské poznatky, prečítali takmer všetky knihy v knižniciach Dúhového hradu, aby sme sa dozvedeli čo najviac o tom, ako sa vedia brániť ľudia. My sme to, našťastie, nikdy nepotrebovali vedieť. Naučili sme preto našich zberačov vyrábať a používať vaše lovecké zbrane. Len vďaka nim dokážeme ochrániť našu úrodu pred rabovaním komárov.“
„Ale prečo a odkiaľ sa tu objavili a načo sú im vlastne vaše strieborné plody?“ pýtal som sa nechápavo. Stále mi nebolo jasné, kto okrem mňa vie o tomto mesačnom národe, o ich poslaní a prečo sa im snaží uškodiť?
„To musíme zistiť a začať konať. Hneď. So zajtrajším úsvitom už môže byť neskoro. Svet snov sa navždy prepadne do temnoty zabudnutia,“ k Lune a Spomienke sa pridala aj Mora, čo ma, pravdu povediac, veľmi netešilo, pretože z jej hlasu mi po chrbte behal mráz.
„Mora, nesmieme zúfať. Aj keď nám hrozí veľké riziko, stále máme šancu,“ zamiešala sa do úvah vládkyne Čierneho hradu Fantázia a vniesla do pochmúrnej atmosféry tohto čudesného rozhovoru trochu svetla. „Kto by si ešte včera pomyslel, že už dnes tu bude pred nami sedieť Martin odhodlaný pomôcť nám. Aspoň v to chceme všetky dúfať,“ naklonila sa ku mne a chytila ma za ruku.
To ako sa na mňa pozrela svojimi očami, ktoré ešte donedávna museli byť tými najveselšími na svete, vo mne niečo zlomilo. Niežeby som nebol odhodlaný týmto bytostiam pomôcť, ale teraz som pocítil, že moja cesta na Mesiac nie je len nejakým dobrodružstvom, ale poslaním. Prečo sa však tak bezhranične spoliehajú práve na mňa, to mi nebolo stále jasné. Malá Luna sa postavila a pristúpila ku mne. Musela mi čítať myšlienky, pretože na moju otázku odpovedala skôr, ako som ju stihol vysloviť: „Pri čítaní starých pozemských kníh sme začali tušiť, kto chce zničiť našu ríšu. Všetko to začalo miznutím našej úrody, nasledovali útoky komárov, dokonca si trúfli aj na našich letcov a stávalo sa, že sa im podarilo ukoristiť veľké zásielky hotových elixírov. Zberači sa mi v strachu zdôverili, že naše sady obchádza niečo oveľa hroznejšie ako komáre. Alchymistom sa dokonca z ich laboratórií začali strácať recepty a ingrediencie, neraz zazreli v temných kútoch hradných chodieb tajomnú postavu, ktorá stihla zmiznúť skôr, ako sa niekomu podarilo zazrieť jej tvár. Martin, to nemôže byť nikto z môjho ľudu. O poctivosti a oddanosti všetkých sníčkarov som hlboko v srdci presvedčená. Ak to nie je nikto z nás, musí to byť človek. Pozemšťan ako ty. Preto sme ťa museli požiadať o pomoc, my proti ľudskej zlobe a ľsti nedokážeme bojovať. Toto bude musieť byť súboj človeka s človekom. Preto si tu. Pretože ty ani on nie ste úplne obyčajný ľudia.“
„Luna, ako to myslíš? Ja som predsa ten najobyčajnejší človek na Zemi. Nechápem, prečo ste si vybrali práve mňa. Určite by vám dokázal lepšie pomôcť niekto vzdelaný, skúsený,.....“ zapochyboval som.
Spomienka ma nenechala ani dohovoriť: „Ten neznámy určite nie je obyčajným človekom – musí ovládať čary, ktoré nepoznáme ani my. Dokázal stvoriť obrovské opancierované komáre, ktoré mu slepo slúžia a plnia jeho pokyny. Pohybuje sa po našej ríši nebadane ako tieň. A to, čo sa stalo pred pár hodinami, nás všetkých presvedčilo, že nesmieme čakať. Zo všetkých troch hradov zmizli jeden po druhom Kamene. Bez nich nedokážeme vyrobiť ani kvapku elixíru. Každý hrad mal ešte do dnešného večera svoj Kameň. Len vďaka nim sa šťava zo strieborných plodov menila každú noc na cenný nápoj. V skutočnosti je sila snov skrytá práve v nich. Keď sme ich krádež oznámili Lune, neváhala a dala poslať po teba.“
„Spomienka má pravdu,“ prikývla Luna, „ak niekto použije všetky tri kamene súčasne na výrobu jediného elixíru, vznikne nápoj vďaka ktorému sa ľudské spomienky, vedomosti a hrôzy spoja v jedno a stanú sa skutočnosťou. Hrozí, že ľudia sa po jeho vdýchnutí už nikdy neprebudia a ostanú žiť v spánku, v zajatí vlastných hrozných snov. A ovládať ich bude ten, kto im tento nápoj pripravil. A proti nemu dokážeš bojovať len ty, pretože si človek, ktorý sníva najradšej zo všetkých. Tvoj sníčkar Aurel mi už dávno o tebe poslal správu. Všetci sme ťa tu celý tvoj život s úžasom sledovali, ako svoje sny prežívaš a raduješ sa z nich. Ak teda niekto z celej svojej duše sny nenávidí, postaviť sa mu môže len človek, ktorý svoje sny pozná a rád ich sníva a dokonca aj žije. A to si ty, Martin.“
Začínalo mi byť jasné, prečo si sníčkari na záchranu ich ríše vybrali práve mňa. Nielen preto, že noc čo noc sa mi snívali neuveriteľné sny, ale ja som niektoré z nich žil aj vo svojom skutočnom živote. Sny som mal a stále mám rád, často mi boli jedinou útechou a únikom pred zhonom skutočného sveta. Stále mi však nebolo jasné, kto je mojim protivníkom a ako ja môžem bojovať proti niekomu tak hroznému.
Autor: Figliar
