O Goncourtovej cene tradične rozhoduje osemčlenná porota pri spoločnom obede v slávnej parížskej reštaurácii Drouant. FOTO – REUTERS
Prestížne literárne ocenenia sa síce udeľujú jednému človeku, ale s menom laureáta sa spája celé hniezdo dobrých autorov z jeho krajinyRoku 1994 Ludvík Vaculík opakovane márne navrhoval, aby významnú českú literárnu Cenu Josefa Seiferta dostal slovenský spisovateľ Ivan Kadlečík. Vedel pritom, čo je najväčší handicap jeho myšlienky: Kadlečíkovo dielo bolo českej literárnej komunite pomerne neznáme. Napokon, známe nebolo ani v slovenských pomeroch, keďže tento autor dvadsať rokov publikoval len v samizdate, po tom, čo rozhodne odmietol pomery po okupácii 1968.
V čase Vaculíkových neštandardných aktivít však už na Slovensku vznikalo nové literárne ocenenie, nesúce meno Dominika Tatarku, a nikoho neprekvapilo, že po Milanovi Hamadovi sa jeho druhým laureátom stal roku 1996 práve Ivan Kadlečík. Na rozdiel od iných cien sa v jeho štatúte zdôrazňuje nielen vysoká umelecká kvalita diela, ale aj výnimočná morálna integrita autora - čomu zodpovedal aj výber jeho nositeľov. Tak sa Cena Dominika Tatarku veľmi rýchlo začala považovať za našu najprestížnejšiu literárnu poctu.
Reťazec dobrých autorov
Na svete existujú desiatky či stovky viac či menej známych literárnych cien. K mechanizmu získania tých najprestížnejších neodmysliteľne patrí vytváranie povedomia existencie dobrých autorov. Tento model potvrdzuje prípad čerstvého držiteľa Nobelovej ceny Imre Kertésza. Rokmi vytváraný reťazec zvučných mien maďarskej literatúry ako Nádas, Esterházy a ďalší sa skôr či neskôr „musel“ premeniť na takýto úspech. Iná vec je, že rozhodnutie poroty, ktorá z tohto reťazca vyberie laureáta, môže byť občas prekvapením. Kertész v niektorých maďarských antológiách chýbal a rozhodne nepatril doma k najznámejším autorom, hoci, samozrejme, ide o vynikajúceho spisovateľa.
Nie všetci nositelia najprestížnejších cien sa stávajú súčasťou hodnotového systému príslušnej literatúry. A na druhej strane, mnohí, čo patria do vzdelanostného kánonu svetovej alebo európskej literatúry, nemusia byť laureátmi špičkových cien. Viacnásobný slovenský laureát Pavel Vilikovský vo všeobecnosti pocty nepreceňuje: „V princípe ide o hodnotový výrok o konkrétnom diele, no sú užitočné pri propagácii literatúry.“ Hoci špeciálne pri nobelovke sa odmena milión eur dá len ťažko ignorovať.
„K jednému z takýchto dôležitých reťazcov položil základ práve Pavel Vilikovský, ktorý pred šiestimi rokmi získal v slovinskej Vilenici najvýznamnejšiu stredoeurópsku literárnu cenu,“ hovorí literárny vedec Peter Zajac. „Jednak ukázal, že aj v našej literatúre sú spisovatelia, ktorí obstoja v spoločnosti laureátov ako Milan Kundera, Peter Handke či Jan Skácel, ale vo svojej reči spomenul viacerých slovenských autorov. Už sú tam, v povedomí stredoeurópskej literárnej komunity, zapísaní, zafixovaní.“
Taktné sponzorovanie
Slovenskí spisovatelia si na nedostatok cien v bývalom režime sťažovať nemohli, existoval rozsiahly a dômyselný systém odmeňovania (štátne vyznamenania, laureáti štátnej ceny, tituly národných a zaslúžilých umelcov, zväzové a vydavateľské ceny), ktorým si štát zabezpečoval lojalitu umelcov.
Ešte stále živá nedávna skúsenosť preto vzbudzuje istú nedôveru k cenám, ktoré aj dnes udeľuje štát. „Sú akýmsi lakmusovým papierikom o tom, kto si ako stojí voči štátu,“ hovorí Peter Zajac. Tú istú cenu dostanú naraz umelci, ktorí predstavovali platformu socialistického realizmu, ako aj tí, ktorí boli v minulosti práve týmito ľuďmi vytlačení z oficiálnej scény. „Pre mňa to nie je znak žiadneho kultúrneho zmierenia, ale skôr znak kultúrneho oportunizmu. Tento veľký rozptyl kritérií ceny veľmi poškodzuje.“
Ani dnes nie je počet ocenení malý, hoci sa zmenila ich štruktúra, pribudli nové, udeľované nadáciami, peňažnými ústavmi a inými inštitúciami. Navyše, mnohé z nich sú spojené s finančným ohodnotením, čo pre väčšinu literátov znamená vítané prilepšenie. Pavel Vilikovský, ktorému sa ceny rozhodne nevyhýbajú, vraví, že za tie peniaze si možno kúpiť čas na písanie. „Je to taktný spôsob sponzorovania literatúry.“
Odmietnuté pocty
Nad finančným efektom môže v niektorých prípadoch zvíťaziť zásadný morálny postoj. V marci 1999, krátko po páde mečiarizmu, odmietol prevziať Cenu Spolku slovenských spisovateľov básnik Ivan Laučík. „Spolok, ktorý bol roky zvýhodňovaný na úkor ostatných spisovateľov a prizeral sa ich diskriminácii, si nemôže uzurpovať právo posudzovať celú slovenskú literatúru. Nedám sa opiť jednou cenou, keď všetko je inak. Spolok slovenských spisovateľov so mnou nikdy nekomunikoval, nedostal som žiadnu podporu, bol som onálepkovaný, preto nevidím dôvod zrazu prijať ocenenie. Považujem to za spôsob korumpovania,“ povedal vtedy pre SME „osamelý bežec“ Ivan Laučík.
Vydavateľ pôvodnej slovenskej tvorby Koloman Kertész Bagala zasa v máji 2001 vrátil Literárnu cenu Všeobecnej úverovej banky, keď sa dozvedel, že členom poroty bol aj Alexander Halvoník, riaditeľ Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov, ktoré získalo dve ceny tejto inštitúcie. „Keď člen poroty prideľuje ceny svojmu vydavateľstvu, ide o typický prípad konfliktu záujmov. Takéto konanie je v rozpore s mojím presvedčením, pokladám ho za neetické,“ odôvodnil svoje rozhodnutie Bagala.
Garantom je porota
No väčšine laureátov neprekáža ani doslovná inflácia súčasných cien - udeľovaných bankami, koncernami, vydavateľstvami, štátnymi inštitúciami. „Je ich veľa preto, že len veľmi málo z nich je prestížnych,“ hovorí Peter Zajac. Navyše, v zásade každej cene hrozí, že sa časom vyprázdni. Liek proti ich sprofanovaniu je jednoduchý - ceny si udržujú vážnosť svojimi nositeľmi. František Mikloško, jeden z tria editorov knihy Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 - 1989, ocenenej vlani Tatarkovou cenou, to upresňuje: „Len čo sa pri udeľovaní cien prižmúri oko, niečo sa chce kompenzovať, je zle.“
Úroveň ceny garantuje porota, aj preto je čoraz samozrejmejšou praxou zverejňovať jej kompletné zloženie. A pre neanonymnú porotu by malo byť rovnakou samozrejmosťou nezľavovať z prijatých kritérií a bez problémov v odôvodnených prípadoch cenu aj neudeliť. A nestratiť tak prestíž, bez ktorej sa z každej ceny vytráca jej zmysel.
NAJZNÁMEJŠIE SVETOVÉ OCENENIANOBELOVA CENA
Najslávnejšiu svetovú literárnu cenu, ozdobenú sumou milión eur, udeľuje Švédska kráľovská akadémia, vlani ju získal Maďar Imre Kertész.
BOOKEROVA CENA
Najprestížnejšie literárne ocenenie anglofónneho sveta, udeľované vo Veľkej Británii, je dotované sumou päťdesiattisíc libier. Vlaňajším laureátom je Yann Martel.
GONCOURTOVA CENA
Táto najvýznamnejšia francúzska literárna pocta vznikla v roku 1903 a tradične o nej rozhoduje osemčlenná porota pri spoločnom obede v slávnej parížskej reštaurácii Drouant. Vlani ju získal Pascal Quignard.
NAJZNÁMEJŠIE SLOVENSKÉ OCENENIACENA DOMINIKA TATARKU
Prvý raz ju udelili v roku 1995, vlani ju na základe rozhodnutia Poroty Ceny Dominika Tatarku, Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika a Nadácie Milana Šimečku získalo za dvojzväzkové dielo Zločiny komunizmu na Slovensku 1948-1989 trio zostavateľov Gabriela Smolíková, Peter Smolík a František Mikloško. Je dotovaná sumou 50 000 korún a súčasťou odmeny je aj výtvarné dielo.
CENY AOSS
Posledným držiteľom výročnej ceny Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska je Pavel Vilikovský za román Posledný kôň Pompejí. Prémie udeľujú aj jednotlivé organizácie: Klub nezávislých spisovateľov, Obec spisovateľov Slovenska, Klub literatúry faktu, Slovenské centrum P. E. N., Spoločnosť maďarských spisovateľov na Slovensku a Spolok ukrajinských spisovateľov na Slovensku.
CENA SLOVENSKÉHO SPISOVATEĽA
Cena Vydavateľstva Slovenský spisovateľ je naším najstarším ocenením. Jej čerstvými držiteľmi sú Ján Johanides za knihu Nepriestrelná žena a Pavel Vilikovský za preklad zbierky Williama Trevora Správy z Írska.
