FOTO – ČTK
úlohy v päťdesiatich filmoch, vo svojej vlasti vo Francúzsku, v Hollywoode, Anglicku, Taliansku a Nemecku. Hrala aj v dvoch filmoch Frederica Felliniho, La Dolce Vita a Osem a pol, zakaždým spolu s Marcellom Mastroiannim. Anouk Aimée získava tento rok čestného Zlatého medveďa berlínskeho filmového festivalu. S nemeckými novinármi hovorila o svojom mene Dreyfusová a o živote v Nemcami obsadenom Francúzsku.
Je pravda, že prvá postava, ktorú ste hrali v štyridsiatom siedmom vo filme, sa volala Anouk?
„Je. Mala som vtedy štrnásť.“
Pramene sa rozchádzajú v tom, kto vás nazval Aimée. Bol to režisér Marcel Carné alebo básnik Jacques Prévert?
„Bol to Prévert. Hovoril vtedy, že až raz budem mať štyridsať, nebudú mi predsa všetci hovoriť Anouk. Pre mňa to bolo nekonečne ďaleko. V tom istom filme hrala aj Arletty, mala vyše štyridsať, a všetci ju poznali len pod jej krstným menom. Potom Prévertovi prišlo na um Aimée - milovaná, a také meno, som si, samozrejme, nechala.“
Nádherné meno, ale aj meno, ktoré permanentne zverejňuje čosi výrazne súkromné. Nikdy vám to neprekážalo?
„Nie. Mne sa páči byť milovaná. Ľahko sa dám zviesť, keď ma ľudia majú radi.“
Máte aj priezvisko po rodičoch, Dreyfusová. Vnucuje sa, samozrejme, otázka -
„Aká?“
Nemali ste nič spoločné so slávnym Alfredom Dreyusom?
„Nie. Vôbec nič.“
A Dreyfus je židovské meno. Museli ste prežiť detstvo za nemeckej okupácie. Nikdy som to o vás nečítal. Nikde o tom nehovoríte?
„Možno chcem vyzerať mladšie.“
Nespomínate na tie časy?
„Hm. Počujte. Samozrejme, že spomínam, lebo tie príšerné časy ma formovali. Môj starý otec a strýko zahynuli v Osvienčime, respektíve Birkenau. Život ide ďalej a dnes je Nemecko jednoducho Nemecko, a už nie Hitlerovo Nemecko.“
Jedna vetva vašej rodiny siaha aj do Nemecka?
„Áno. Porozprávam vám o tom, ak chcete. Ku koncu vojny sme sa už nemohli viac skrývať. Moja mama šla na nemecké velenie. Chceli sme ísť k známym, ale museli sme prejsť naprieč celým Francúzskom, a na to sme potrebovali papiere. Mama ukázala nemeckému dôstojníkovi svoj preukaz, ten sa naň pozrel a povedal: ‚Vystavíme vám preukaz na iné meno.‘ Chcela sa mu poďakovať, ale on len zakričal: ‚Choďte, už choďte!‘ Mal strach, že aj on bude mať problémy.“
Nakrútili ste pár rokov po vojne, v päťdesiatom treťom, v Nemecku film Hľadám ťa s O. W. Fischerom. Chcelo sa vám pracovať v Nemecku?
„Áno, chcela som tam pracovať. Keď ma zastavili nemeckí pohraničiari a chceli odo mňa pas, tak som stuhla a nemohla som sa pohnúť. Našťastie, prišiel Curt von Molo, nemecký producent a povedal: Je po vojne! Vtedy som bola po prvýkrát na koncerte. Hasse, veľký nemecký herec, ma vzal na Berlínskych filharmonikov, mala som si obliecť niečo špeciálne. To som si aj obliekla, a po koncerte som sa dozvedela, že mi po celý čas chcel povedať, že si mám dať dolu klobúk, ale stále si nevedel spomenúť, ako sa to po francúzsky povie. Bolo mi to hrozne trápne, kvôli všetkým tým ľuďom naokolo. Ale aj tak: všetko, čo viem o hudbe, mám z Nemecka, a všetko, čo viem o paste, z Talianska.“
Takmer ste nakrúcali s jedným z najväčších nemeckým filmových emigrantov, Maxom Ophulsom, lenže bohužiaľ zomrel. Aký film to mal byť?
„Montparnasse, 19. Ale ešte vám poviem niečo k Nemcom a Francúzom. Práve nakrúcam film s mladou nemeckou filmovou hviezdou Augustom Diehlom. Je úžasne inteligentný, vtipný a dobre sa naňho díva. A je to film o vojne, ale ak chceme prežiť v dnešnom šialenom svete, musíme nechať minulosť za sebou.“
Autor: HANNS-GEORG RODEK, Berlín
