Momentka zo „stretnutia s obecenstvom“ Soirée v roku 1968.
S: Ja nie som chudák. Veď ja mám pravidelnú stravu!
L: Ale nemáte pravidelné vzdelanie. Nechápete tento svet. Vedu, umenie, politiku.
S: Prečo by som nechápal? Moja matka ma od malička učila chápať. Vedu, politiku a najmä umenie. K nám chodieval istý hypnotizér. Veľmi vzdelaný človek. Umelec. V hypnóze maľoval.
L: Každý umelec maľuje v istom zmysle v hypnóze.
S: Tento maľoval v hypnóze byty. V kuchyni nám urobil prekrásnu vzorku. Takto… takto… takto… potom takto… a tuto sme už mali špajzu. To bol môj prvý umelecký zážitok.
L: Nehýbte sa! Ako sa tak na vás dívam, vaša matka bola tiež umelkyňa, však?
S: Pravdaže. Vyšívala goblény. Na počkanie.
L: A váš otec?
S: Ten nebol.
L: Kde?
S: Nikde. Jednoducho nebol. Raz vyšiel z izby balkónovými dverami a my sme nemali balkón.
L: Úprimnú sústrasť. Vidíte, hneď som vedel, že ste chudák.
S: Ale prečo? Ja som veselý človek. Ráno vstanem a už sa smejem. A potom zas celé dni plačem. Smiech a plač – to je moje krédo. Aj vy máte krédo?
L: Prečo? Niečo na mne vidieť?
S: Ani nie. Podľa tváre…
L: No, ako vyzerám podľa tváre?
S: Podľa tváre by som usudzoval, že ste mechanik.
L: No dovoľte, aký mechanik?
S: Jemný mechanik.
L: Ja nie som mechanik!
S: Nie?
L: Ja sa len tak tvárim. Som profesionál. Ovládam si svoju tvár. Keď prídem medzi veľkopodnikateľov, hneď vyzerám ako veľkopodnikateľ. Keď prídem medzi čističov okien – som jedným z nich. A medzi úžerníkmi sa tvárim ako úžerník. Hádajte, ako sa tvárim teraz?
S: Zememerač?
L: A teraz?
S: Zememerač vo výslužbe?
L: Nie. Mičurin!
S: Juj, a kto vás to všetko naučil?
L: Sám život. Úplne sám.
…
S: Najdôležitejšie je, aby sa človek vedel tváriť dostatočne hlúpo. Ja som si zvolil ten najjednoduchší, povedal by som ľudový druh pretvárky – tváriť sa hlúpo.
L: Hlavná vec, že sa vám to darí.
S: Už v škole sa mi to darilo. Učiteľ sa spytuje – koľko je 5x6, a ja nič. Tváril som sa ako drúk.
L: Správne. Netreba hneď všetko prezradiť. Ale vedeli ste, koľko je 5x6?
S: No dovoľte, to vie každé malé dieťa. 5x6 je… (tvári sa ako drúk)… no asi takto som sa tváril. A my sme boli doma všetci takí. To má veľké výhody. S tým vystačíte v každej situácii, v každej spoločnosti. Len jednu nevýhodu to má. Ľudia ma majú strašne radi. Zastavujú ma na ulici, chodia za mnou do bytu, požičiavajú si nábytok, ja mám doma už len soľničku. V nej žijem. To je strašné, keď vás ľudia majú tak radi.
L: Tak sa tvárte múdro, možno ich to prejde.
S: To sa nedá. Už som si zvykol.
L: Viem. Niekomu to zostane do smrti. Ale nerobte si z toho nič. Ja vás mám aj tak rád.
S: Vidíte? Už aj vy začínate! Nuž čo, dáko sa už pretlčiem. Vždy som sa pretĺkol.
L: Tĺkli vás doma?
S: A ako? Matka bola veľmi despotická osoba. Ale inak čistotná. Ráno vstala, vyumývala si palice a tĺkla nás až do večera. Raz mi aj nohu zlomila. Táto nie je moja, tú mám po staršom bratovi. A vždy, keď ma bila, hovorievala s dojatím: Aj keď ťa zabijem, ale musí byť z teba poriadny človek! Potom si sadla unavená do kúta, začala vyšívať tie svoje goblény na počkanie a tíško si pospevovala. Takú clivú, melancholickú melódiu.
Hajaj, búvaj krásne dieťa,
keď sa zobudíš, stlčiem ťa.
O chvíľu slniečko vstane
už ma svrbia obe dlane.
Spinkaj, spinkaj, púčik malý,
aj domček sa do tmy halí.
Ráno v kúte zvolenom
zas ťa strieskam polenom.
Cis, gis.
