Podľa svedkov popravy zomrel Timothy McVeigh pokojne. Na rozdiel od jeho 168 obetí, z toho devätnástich detí, ktoré pred šiestimi rokmi zomierali zrejme v úplnom šoku. Mali smolu: svoj osobný hnev, osobnú výhradu proti federálnej vláde zacielil bývalý veterán perzskej vojny práve proti nim. Proti nevinným civilistom z Oklahoma City.
Do nepríčetnosti ho rozčúlil zásah FBI proti náboženskému sektárovi Davidovi Koreschovi, ktorý sa so stúpencami, ale aj nevinnými deťmi zabarikádoval na ranči Vaco v Texase. A tak to chcel „federálu“ odplatiť.
Najhorší teroristický útok v amerických dejinách plánoval dôkladne. O tom niet pochýb. Či mal viac spolupracovníkov ako Terry Nicholsa, ktorý je za mrežami, alebo bol iba špičkou ľadovca akéhosi protivládneho sprisahania, nie je jasné. Takisto sa nevie, či mal styky s michiganskými milíciami. Táto skupina otvorene vyzýva zvrhnúť federálnu vládu.
Jeho osobná tragédia nie je v žiadnom prípade iba výsledkom komplexu menejcennosti, jeho osud je aj výsledkom výchovy v rodine rozvedených rodičov. Nie všetko sa publikovalo a je isté, že tento tragický prípad sa popravou atentátnika nekončí, nekončí sa ani jeho priznaním, nekončí sa ani jeho odmietnutím ospravedlniť sa príbuzným obetí. Jeho I am sorry (Ľutujem) bolo veľmi mdlou nálepkou na rany zástupu smútiacich.
Amerika sa dostala na križovatku: na jednej strane poprava tak trochu zvláštne upokojila príbuzných obetí. Na strane druhej však stvorila výrazný odpor proti najvyššiemu trestu.
Americkým médiám sa podarilo z radového občana, ktorý vo svojom civilnom živote nechcel byť ničím, vyrobiť negatívnu historickú postavu. Nie hrdinu, ale antihrdinu. Amerika potrebuje ku každodennému napredovaniu hrdinov kladných i záporných. Timothy McVeigh asi veľmi dobre vedel, že spoločnosť, ktorú tak nenávidel, bude jeho osudom tak či onak fascinovaná. Zomrel práve preto taký pokojný?
Jeho obete nemali na výber. Museli zomrieť v strašných mukách. Museli zomrieť, aby sa ich vrah stal svetovou superstar…
MICHAL HAVRAN
