Jedným z hlavných rečníkov bratislavskej konferencie Európske nové demokracie: líderstvo a zodpovednosť bol aj riaditeľ centra pre medzinárodné štúdie vo Francúzsku a známy politológ českého pôvodu Jacques Rupnik. Denníkom SME a Národná obroda poskytol rozhovor.

Ako hodnotíte vyhliadky bratislavského summitu?

„Začiatok je ako vždy formálny. Dáva sa všeobecný politický rámec. Ale pri konkrétnych diskusiách, kde sa začalo hovoriť o riešení problémov sa diskusia stala zaujímavejšou.“

Máte na mysli diskusiu o rozšírení NATO?

„To s tým súvisí.“

Môže summit obohatiť diskusiu o rozšírení v Bruseli?

„Môže byť, povedzme, stredoeurópskym príspevkom do tejto diskusie. To znamená, že môže ukázať, že krajiny tohto regiónu sú všetky v tejto perspektíve veľmi angažované a že ide o rozširovanie NATO i EÚ. Obe inštitúcie predstavujú dve hlavné perspektívy tohto regiónu. Otázkou je, do akej miery sú pripravené na túto výzvu. A tam už môžu vzniknúť rôzne pohľady. Iste všetci povedia: rozširovať, prečo nie. Ale keď príde otázka, kedy, koho a kam? Až na hranice Ruska? Tam je otáznik. Na Balkán? To sú krajiny, ktoré sú nestabilné. Len čo sa dostanete z tej všeobecnej roviny, keď všetci povedia niečo pozitívne, vznikne zaujímavá otázka, či je stredná Európa, kde už je demokracia stabilizovaná, prioritou pre rozširovanie. A do akej miery je rozširovanie proces, ktorý musí pokračovať, a že nikto presne nevie, kde sa má končiť a kde má hranice. Je však lepšie, keď nikto nevie, kde má rozširovanie hranice. Je vždy lepšie, že tie hranice budú určované vývojom demokratického procesu ako naopak.“

Môže spoločný postup kandidátom uľahčiť vstup do aliancie?

„Určite. Regionálna spolupráca je prvým znamením. Pri rozširovaní je prvou otázkou, aká je situácia v regióne, aké sú tam riziká. Bude nový člen prínosom alebo príťažou? Tieto krajiny už nie sú rivalmi a konkurenciou, čo dominovalo v 90. rokoch. Svoj postoj už koordinujú. Výzva z Vilniusu, kde zaznelo deväť kandidátskych hlasov, je silnejšia ako hlas jedného kandidáta. Iste, to neznamená, že tam vstúpia všetci naraz. Ale ten hlas bude silnejší v Európe a v USA.“

Aký je prínos tejto konferencie pre Slovensko?

„Určite ide o veľký úspech vlády Mikuláša Dzurindu. Je vidieť, že Slovensko, ktoré bolo v roku 1997 vylúčené z prvej vlny rozširovania z domácich dôvodov, pokročilo. Vtedy sa vyčlenilo samo. Teraz je tu jasný kontrast. Slovensko nie je už iba demokratickou krajinou, ale dobieha svojich susedov, a to je pre vstup do NATO i EÚ dôležité.“

Aké sú prekážky nášho vstupu do NATO?

„Jediné riziko by som videl v tom, keby sa to, čo Slovensko dosiahlo od minulých volieb v roku 1998, spochybnilo. Teda keby sa v budúcich voľbách spochybnila táto orientácia. To je jediný závažný problém. Táto vláda je rôznorodá, sú rôzne problémy, ku ktorým sa tu nebudem vyjadrovať. Ale to, čo ich tmelí, je práve integrácia do EÚ a NATO. Na tom sú schopní sa dohodnúť, i keď sú si niekedy konkurentmi. Integrácia je ich spoločný menovateľ. Ak by táto koalícia nebola schopná potvrdiť svoje úspechy v budúcich voľbách a ak by došlo k návratu späť, alebo k niečomu, čo by mohlo byť považované za návrat späť, napríklad koalícia s Mečiarom v rôznych formách, tak nemožno vylúčiť, že si niekto v aliancii povie, že Slovensko ešte nie je pripravené na vstup. Nechcel som však strašiť.“