Bude to môj prvý a aj posledný rozhovor, hovorí mladá energická žena, ktorá sa už štyri roky stará o mediálny obraz Roberta Fica. Silvia Glendová s ním po rokoch v opozícii prešla aj na Úrad vlády.

Urobiť s ňou rozhovor je dosť zložité. Termín presúvala niekoľkokrát a dlho to vyzeralo, že z toho nič nebude. Má málo času a nakoniec sme sa stretli večer v jednej nitrianskej reštaurácii. Pila čaj, lebo bola uzimená z celodenných osláv SNP v Banskej Bystrici. V každom prípade dala veľký rozhovor skôr ako jej šéf.

Asi to, že mala rozhovorovú premiéru, a možno aj to, že vláda Roberta Fica nemá práve najlepší vzťah s médiami, spôsobilo, že sa pri odpovediach naozaj snažila. Vždy moderne a trendovo oblečená hovorkyňa ako jednu z prvých vecí na Úrade vlády riešila obliekanie novinárov. Rozoslala listy redakciám, že ich zástupcovia by sa mali lepšie obliekať. Vzápätí skritizovali protokolisti ju za veľký výstrih, odhalené ramená a nevhodnú látku šiat. Svojmu šéfovi nikdy nepovedala Robert, volá ho pán premiér, aj keď si na to zo začiatku nevedel zvyknúť. On jej hovorí Silvia.

Stalo sa už, že Úrad vlády niekoho z novinárov nepustil preto, že by bol nevhodne oblečený?

Ešte nie. Odkedy som poslala list šéfredaktorom, úroveň obliekania novinárov sa zvýšila a nemali sme dôvod niekoho nevpustiť. Všimli si to aj moje kolegyne, ktoré dozerajú na úroveň oblečenia novinárov.

Po liste protokolisti skritizovali aj vás. Zmenili ste šatník?

Nosím predovšetkým to, v čom sa cítim dobre. Priznám sa, že aj ja budem musieť svoj šatník zmeniť, nemyslím si však, že moje obliekanie sa nejako výrazne vymyká z normy protokolu. Skôr to vnímam tak, že médiá využili protokol ako odpoveď alebo odplatu na to, že som si dovolila poslať ten list. Budem sa však musieť, bohužiaľ, protokolu prispôsobiť.

Tričko s Marylin Monroe ako Monika Beňová pri spomienke na pápeža v Európskom parlamente ste zatiaľ nemali.

To nie. Urobila som chybu v tom, že som mala na prvom rokovaní vlády odhalené ramená. Neuvedomila som si to, bolo desať hodín večer, všetci sme boli unavení, bolo hrozne teplo. V strese si človek takéto veci neuvedomí.

Váš šéf doteraz tiež nemal problém s obliekaním, ale naposledy ho médiá skritizovali za maskáče počas oficiálnej návštevy v Iraku. Prečo?

Je to problém médií. Namiesto toho, aby o návšteve písali v pozitívnom svetle, všimli si to, že pán premiér mal oblečené maskáče. O to tam vôbec nešlo. Nemyslím si, že urobil chybu.

Kedy ste prvýkrát začali vnímať politiku?

Keď som nastúpila na vysokú školu, začala som externe pracovať v rádiu Hviezda FM. Robila som aj politické relácie, sama som si pripravovala správy, aj som ich čítala. Tam niekde vznikol môj vzťah k politike.

Hviezda FM bolo mečiarovské rádio. Vnímali ste to?

Hovorilo sa tomu tak, možno preto, že majiteľ bol členom HZDS. Ale neprišla som tam preto, že bolo Mečiarovo. Nevnímala som politiku takto. Veď každé médium niekomu patrí. Brala som to ako dobrú prax a príležitosť sa niečo nové naučiť. Tá robota ma bavila. V rádiu predsa nemôže robiť človek z ulice.

Kedy ste prvýkrát volili?

V roku 1998, ale nepovažujem za potrebné hovoriť, koho som volila, ale ani si to nepamätám. V roku 2002 som dala hlas svojmu šéfovi. V 1998 Smer ešte neexistoval.

V roku 1998 bola spoločnosť rozdelená na mečiarovcov a tých ostatných. Ani to si nepamätáte, na ktorej strane ste boli?

Nepamätám sa. Boli to pre mňa prvé voľby, bolo to dávno.

Kedy ste zistili, že inklinujete k ľavici?

Nikdy som do Smeru nešla s tým, že chcem vstúpiť do politiky. Vnímala som to ako prácu v mediálnej oblasti. Z pozície redaktora som prešla na druhú stranu. Keď v roku 2002 Marek Maďarič odišiel z tejto pozície, oslovil ma, či by som túto prácu nechcela vyskúšať.

Ste dcérou poslanca Národnej rady. Pomohol vám otec v tom, že ste túto pozíciu vtedy dostali?

Možno mi pomohol iba v tom, že som sa dostala do toho prostredia a spoznala daných ľudí. Môj otec zakladal v Nitre Smer aj s pánom poslancom Oremusom, ktorý zomrel. Myslím si, že keby som túto prácu nezvládala, už dávno tam nie som.

Hovoríte, že ste to nevnímali ideologicky. Časom sa to však zrejme zmenilo. Kedy ste si uvedomili, že svet vnímate z pohľadu ľavice?

Keď som spoznala Roberta Fica bližšie ako človeka. Uvedomila som si, že má v sebe cítenie, ktoré prenáša na ostatných ľudí a že to myslí vážne. Keď ste v takomto prostredí dennodenne, začnete si to uvedomovať a stotožňovať sa s tým. Keby som nesúhlasila s tým, čo strana hovorí, nemohla by som túto prácu robiť ďalej.

Pamätáte sa na prvé stretnutie s ním?

Prvýkrát som ho videla v rádiu, keď prišiel ako hosť do relácie. Potom sme sa stretávali na straníckych akciách v Nitre.

Kedy sa z vášho vzťahu stal priateľský?

Nenazvala by som to priateľský, ale kamarátsky. Keď som nastúpila, bolo to skôr profesionálne. Ak ste so šéfom každý deň, profesionálny vzťah sa zmení na kamarátsky, inak by som tú robotu nemohla robiť. Hovorca nemôže stáť hodinu a pol pred dverami premiéra a čakať, kým sa k nemu dostane. Musím s ním byť v bezprostrednom styku a konzultovať s ním stanoviská. Keď potrebujem, idem za ním, zdvihne mi telefón. Je to veľmi dôležité.

Chodíte aj niekedy spolu von?

Sami dvaja určite nie. Vo väčšej skupine sem-tam, aj keď teraz už na to nie je čas. Niekedy sme organizovali stretnutia z práce s viacerými ľuďmi, kde sme sa rozprávali aj o bežných veciach, nielen o politike. Vnímam ten kamarátsky vzťah v tom, že kedy mu zazvoním, vtedy mi dvihne. Aj keď má dôležité rokovanie, môžem si dovoliť vtrhnúť do miestnosti.

Dá si od vás premiér niekedy poradiť?

Dosť často sa o to pokúšam, aj sa mi postupom času darí. Snažím sa ho v určitých veciach ovplyvňovať. Napríklad, keď povie, že k tomuto sa nemusíme vyjadriť, snažím sa mu vysvetliť, že je to potrebné. Keď vznikne nejaký problém a zavolá mi novinár, urobím si predbežné stanovisko, idem za ním a konzultujem, či to môže byť takto, alebo k tomu chceme povedať ešte niečo iné. Sú situácie, keď nie je v úrade, má dôležité rokovanie a ja potrebujem dať stanovisko okamžite. Veľakrát sa stalo, že som si ho urobila sama. Aj o tom je práca hovorcu.

Pre niektorých ste len peknou tvárou Ficovej vlády. Nemali ste niekedy problém s takýmto vnímaním?

To, že mám peknú tvár, som niekedy vnímala ako hendikep. V takejto pozícii to má žena ťažšie. Ľudia ma môžu vnímať tak, že som tu len preto, že mám takú tvár, ale myslím si, že teraz som už od toho veľmi ďaleko. V iných veciach to má možno svoje výhody.

Koľko ľudí tvorí váš tím? Viacerí sú tam ešte z čias Dzurindovej vlády. Nie je to tak, že beriete všetko na seba aj preto, že im nedôverujete?

Ja som neprepustila nikoho, jedna kolegyňa odišla, lebo si našla inú prácu a ja som si priviedla jedného kolegu zo Smeru. Na tlačovom odbore pracuje desať interných ľudí a štyria externisti, ktorí robia monitoring. Politické stanoviská sú len na mne a na tom kolegovi. Ostatní tam nie sú na to, aby vytvárali politické stanoviská, ale aby urobili to, čo im kážem - informácie o aktivitách, podujatiach pána premiéra, zabezpečujú chod oddelenia. Politické stanoviská vytváram buď v spolupráci s premiérovými poradcami, alebo s ním.

Odkedy je váš šéf vo funkcii, nedal ešte ani jeden rozhovor. Prečo?

Možno má pocit, že sme v médiách teraz príliš často, deje sa toho okolo nás veľa. Pán premiér určite poskytne rozhovory, ale teraz bol veľmi zaneprázdnený.

Volebná noc vo vašej centrále zrejme nebola, čo sa týka vzťahov s médiami, najlepším začiatkom.

S odstupom času ju hodnotím tak, že opatrenia nemuseli byť až také prísne. Nemyslím si však, že od toho by sa mal odvíjať negatívny vzťah médií k nám. Médiá nikdy neboli príliš naklonené Smeru, a nie sú ani teraz vláde naklonené. Volebná noc bola možno vyjadrením nášho vzťahu k novinárom.

Nie je to tak, že ste si neuvedomili to, že už v tú noc prechádzate z opozičnej strany na vládnu? Bolo tam množstvo zahraničných novinárov, ktorí to vnímali ešte citlivejšie ako domáci.

K negatívnemu pohľadu prispeli aj médiá. My sme jasne povedali, že sa vyjadríme až po oficiálnych výsledkoch, ktoré boli ráno. To, že tam oni zostali a trpeli, za to nemôžem.

Povedali ste, že novinári nikdy neboli naklonení Smeru. Na Západe sú médiá skôr liberálne a sociálne orientované. Kde robíte chybu?

Neviem, prečo to tak je. Nemyslím si, že my robíme niekde chybu. Novinári sú presvedčení o svojom názore a ten prezentujú do svojich článkov a stanovísk. Najhoršie je, keď novinári robia svojimi článkami politiku a vytvárajú verejnú mienku. Každý by mal robiť svoju prácu - politici rozhodnutia a novinári objektívne informovať a nechať na ľudí, aby si urobili názor. Pravicová vláda si za tých osem rokov zrejme pritiahla médiá na svoju stranu. My vedieme boj proti opozícii aj proti médiám, a to sú dva veľmi silné tábory, preto naša práca bude veľmi ťažká.

Premiér sa dostal do sporu s bulvárom. Boli ste pripravení na to, ako hlboko do súkromia vám bulvár vojde?

Vedela som, že keď pôjdeme do vlády, médiá sa o nás začnú viac zaujímať. Ja osobne si však na bulvár nikdy nezvyknem. Som príliš citlivá na to, aby prepieral moje súkromie na verejnosti. Je veľmi jednoduché človeku ublížiť, ale je strašne ťažké dokazovať, že to tak nie je. Je to nespravodlivé.

Bulvár rozoberal hlavne údajný mimomanželský vzťah premiéra. Zvládli ste túto tému?

K tomuto by som sa veľmi nerada vyjadrovala.

Ako ste na tom s jazykmi?

Vyštudovala som nemecký jazyk a literatúru. Angličtinu sa učím intenzívne a poctivo. Nemôžem povedať, že ju ovládam na takej úrovni ako nemčinu, ale dohovorím sa. Učím sa sama a mám aj učiteľa.

Boli ste už na zahraničnej ceste, kde by ste stretli svojich zahraničných kolegov?

Zatiaľ sme boli len v Čechách. Čaká nás cesta do Ameriky na Valné zhromaždenie OSN. Potom Brusel, Fínsko. Bude to niečo nové a beriem to ako výzvu.

Spoznávajú vás ľudia na ulici?

Tí, čo sledujú politiku denno-denne, áno. Našťastie moja tvár netrčí z bulváru každý deň, takže nie všetci. Ale prejavuje sa to veľmi milo. Ľudia sa zastavia, pýtajú sa, či som tá a tá, chvíľu sa rozprávame.

Máte čas na veci, ktoré robia vaši rovesníci?

Mám ho síce menej, ale snažím sa žiť tak, ako som žila predtým. Každú voľnú chvíľu využívam na stretnutia s kamarátmi a kamarátkami. Keď mám čas, idem si zacvičiť, rada chodím nakupovať. Moja práca teraz však zasahuje aj do víkendov, to znamená, že som menej s mojou rodinou.

Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?

O ôsmej odchádzam z domu. Končím asi o šiestej, siedmej. Potom sa buď učím, alebo sa stretávam so známymi, kolegami, niekedy mám ešte pracovné stretnutia.

Ste priateľkou syna nebohého poslanca Oremusa. Ako on berie vašu prácu?

Sme spolu sedem rokov, čiže ma veľmi dobre pozná. Prežíva to so mnou, drží mi palce a je vždy pri mne. Niekedy mám dni, že mám toho veľa. Vtedy sa ma snaží upokojiť. Je tolerantný, za čo mu ďakujem.

V Smere patríte k tým najmladším, väčšina poslancov sú o generáciu starší. Nemali problém vás prijať?

Nikdy som nepostrehla, že by mal niekto kvôli môjmu veku so mnou problém. Myslím si, že ma ľudia dosť berú, s kolegami mám veľmi dobré vzťahy. Sme jeden kolektív, ktorý musí ťahať za jeden koniec.

Akú klebetu ste o sebe počuli?

Že som namyslená. Vôbec to nie je pravda. Ľudia, ktorí ma poznajú, by to nikdy nepovedali, vedia, aká som.

Rozhovor robíme v Nitre, v meste, ktoré sa teraz spomína aj kvôli útokom na tu žijúcich Maďarov. Stretli ste sa niekedy s týmto problémom?

Tento problém robia skôr politici a nie ľudia. Žijem tu od malička a nikdy som takéto problémy nezaznamenala. Na našu vysokú školu chodilo strašne veľa študentov maďarskej národnosti, a nikdy som to nevnímala ako problém. Mám aj maďarských kamarátov.

Pýtal sa vás niekto z týchto kamarátov, prečo ste zobrali Slotu do vlády?

Nie.

Ste z Alekšiniec, odkiaľ pochádza aj spevák Gladiátoru Miko Hladký, poznáte ho?

Áno, bol to môj pioniersky vedúci. Zažili sme ich začiatky, keď ešte v kulturáku nacvičovali a hrali metal. Celá dedina bola vtedy hore nohami. Ako deti sme boli šťastné, keď nás pustili dovnútra.

Neprekáža, že robil kampaň SDKÚ?

To na tom nič nemení. To predsa nemôže ovplyvňovať vzťahy medzi ľuďmi.

Autor: MONIKA ŽEMLOVÁ, MATÚŠ KOSTOLNÝ