V septembri minulého roku som teda nastúpila do posledného ročníka na vysokej škole s odhodlaním ukončiť školu s červeným diplomom (keď šlo o učenie, bola som na seba nekompromisná). To som však ešte netušila, ako veľmi sa môj život zmení po jednom výlete do Berlína.
Študentská konferencia, na ktorej som sa tam zúčastnila, dopadla nad očakávanie dobre. Vrátila som sa ruka v ruke s naším pedagogickým sprievodcom.
Ešteže nežijeme v Spojených štátoch, lebo už by na tej škole asi neučil - vyhodili by ho za sexuálne obťažovanie študentky.
Našťastie žijeme na Slovensku, a všetci to postupne predýchali. Dokonca aj moja mama, ktorá vtipne poznamenala, že čakala, že ak, tak sa vrátim s nejakým Nemcom a ja som namiesto toho prišla s Maďarom.
Áno, môj skoro manžel je maďarskej národnosti (čo som sa dozvedela až po návrate z Berlína), a tak som mala trochu obavy, ako zareaguje moje okolie, v ktorom, ako sa zvykne hovoriť, živého Maďara ani poriadne ešte nevideli.
Mečiar so Slotom patria na Považí, bohužiaľ, ešte stále skôr k národným hrdinom, a tak niet divu, že ľudia tam majú dosť skreslené predstavy o tom, ako sa žije na zmiešaných územiach na južnom Slovensku.
Kŕmení hlúpymi rečami viac opitého ako triezveho žilinského primátora majú pocit, že na južnom Slovensku žijú chudáci utláčaní Slováci, ktorí, keď sa chcú dohovoriť v obchode, musia sa naučiť po maďarsky.
Odkedy žijem v maďarskej dedine aj ja, viem, ako veľmi sa mýlia. Dohovorím sa bez problémov, a tie maďarské omše už zvládam tiež.
Rozdeľovať ľudí na Slovákov a Maďarov je hlúposť - medzi jednými aj druhými nájdeme totiž ľudí ústretových aj obmedzených, a preto nemám rada tých hejslovákov, ktorí sa vedia akurát tak vlastenecky biť do pŕs a plakať nad bezútešným osudom Slovákov na južnom Slovensku, ktorí sú vystavení tlaku maďarizácie.
Táto obmedzenosť a netolerancia ma zarážala už aj predtým, no teraz si oveľa viac uvedomujem, ako sa reči o mongoloidných ľuďoch, ktorí sem prišli na malých koníkoch, dotýkajú ľudí, na ktorých sú namierené.
Na Vianoce som dostala ako darček od môjho skoro manžela Maďarčinu pre samoukov. Aby neprišlo k omylu, bolo to na moje vlastné a výslovné želanie.
On sám mi povedal, že sa po maďarsky učiť nemusím. Ale ja som to považovala za prirodzené. Keby som sa šla vydať za Taliana, tak by som sa teraz učila po taliansky. Parafrázujúc slová jednej reklamy - keď ho milujete, nie je čo riešiť, a v našom prípade fakt nebolo čo riešiť - po dvoch týždňoch chodenia sme sa dohodli na svadbe a bolo.
A tak sa teraz pekne krásne učím po večeroch po maďarsky (nebojte sa pán Slota, robím to naozaj úplne dobrovoľne).
Svadba bude v slovenskom kostole, rozdielne svadobné zvyky sme vyriešili kompromisom, svadobné oznámenia sme si nechali urobiť slovenské aj maďarské, a aj kapely budú dve, aby na svadbe nikomu nič nechýbalo.
A tak už len dúfam, že sa nikto s nikým nepobije a že tá naša maďarsko-slovenská či slovensko-maďarská (vyberte si) svadba bude vydareným začiatkom nášho maďarsko-slovenského či slovensko-maďarského zmiešaného manželstva.
misikova.blog.sme.sk
Autor: Marianna Mišíková