Ak hľadáte trochu rozptýlenia a šteklivej zábavy, nepôjdete sa pozrieť do Trnavy, navyše keď autorkou je tá kontroverzná Jelinek, ktorá získala predvlani Nobelovu cenu za literatúru?

Do kresla v útulnom divadelnom štúdiu Divadla Jána Palárika sadáte príjemne vzrušení, lebo už pri vchode do sály vás privítali dvaja čudáci v tirolských kožených nohaviciach s "padacím mostom" a konferencier, čašník v zlato-čiernom obleku a s vlasmi ulízanými dozadu si vás trocha úchylne prezerá.

Sotva sa to spustí, vypochodujú zo zákulisia dve chutné dievčatá v obtiahnutých nohaviciach, špicatých čižmách a parochniach. Z viečok žmurkajúcich očí na vás metajú zlaté odblesky. Potiaľ by všetko išlo ako po masle. Keď však devy otvoria ústa, všetko ide do kelu. Z príjemného vzrušenia vás čo chvíľa vytrhuje nepríjemne komplikovaný jazyk. Slová, ktoré patria do takejto pikantnej komédie, sa síce hovoria, ale s nulovou emocionálnou či zmyslovou účasťou. Navyše sa prednášajú v takých drastických a nechutných súvislostiach, že vylučujú akékoľvek stotožnenie s postavami, ktoré by mohlo divákovi priniesť trochu úľavy.

Na javisku sa pohybujú iba monštrá, ktoré totálnym prijatím či skôr simuláciou pornografických schém tieto schémy stavajú na hlavu, vysmievajú sa im, a tým aj divákovi, ktorý by sa chcel uliať z každodenného marazmu, kde to funguje presne tak, ako sa mu to teraz predvádza. Zase som raz naletel na lákavý obal, pomyslí si rezignovane a zaspí.

Vedľa sklamaného diváka sedí skúsená divadelníčka a neprestáva sa čudovať. Elfriede Jelinek v slovenskom divadle? A práve v Trnave, v slovenskom Ríme? Je vôbec možné, že si túto škandalóznu a krutú feministickú autorku na inscenovanie vybrali dvaja mladí a subtílni muži, dramaturg Martin Gazdík a režisér Viktor Kollár? Pravdaže, preklad pre nich urobila kovaná germanistka a feministka Jana Cviková, tak to má byť...

Divadelníčka spomína, ako pred rokmi videla slávnu premiéru toho istého textu vo Viedni. Samozrejme, bolo to celkom iné. Slávny režisér Peymann zdôraznil brutalitu aj hyperrealistickým inscenačným stvárnením. Herečky mali naozaj cez štyridsať, ako vyžaduje text a v obtiahnutých šatách na to veru aj vyzerali. Scéne kraľovali záchodové misy, ktoré sa "realisticky" používali. Obludnosť rakúskej sexuality a spoločnosti vôbec dusila publikum ako závan ťažkého vzduchu z roky nevetranej miestnosti.

Divadelníčka však nechce porovnávať neporovnateľné, navyše sa v divadle na rozdiel od svojho suseda cíti naozaj dobre. Trnavčania vytvorili čosi, čomu sa hovorí "kompaktný scénický tvar" so svojským štýlom a energiou. Talentovaná trnavská divadelná mládež s výdatnou podporou skúsených výtvarníkov Jána Zavarského a Kateřiny Bláhovej z hry urobila šialenú, miestami takmer rozprávkovú šou o zvieratkách a lúpežníkoch naruby. Nechýba jej ani sociálna kritika, úmerná ich veku a skúsenostiam. Škoda, že Elfriede Jelinek tak málo chodieva na spoločenské podujatia, takýto výklad hry by sa jej asi páčil.

Autor: Anna Grusková(Autorka je divadelná teoretička a praktička)