„V USA neexistujú tresty. Dieťaťu nemôžete zakázať pozerať televíziu, lebo to je psychický trest - mučenie a trýznenie dieťaťa. Deti majú zadarmo množstvo liniek dôvery, na ktoré môžu nahlásiť i minimálny zákrok rodiča. Môže sa to skončiť i odobratím dieťaťa,“ hovorí Stanka Jánošková, ktorá momentálne žije v Los Angeles. Americká výchova, i keď je často zatracovaná, však dáva dieťaťu väčšie sebavedomie a pocit spokojnosti so sebou samým. A to je fakt, o ktorom je hodno uvažovať.
„Počula som, že dieťa stojac v rade na zmrzlinu kopalo svoju matku do nohy a ona ho len hladkala po hlave. Myslela som si, že je to prehnané a človek, ktorý mi to hovoril, iba závidel matke jej nevystresovanosť a radosť z dieťaťa,“ pokračuje Jánošková. „Počas môjho pobytu mi však Amerika ukázala pravú tvár sebavedomého vystupovania dieťaťa.“
Zákony o ochrane dieťaťa sú tu veľmi prísne, i malý priestupok vás môže dostať pred súd. Medzi týrané sa môže ľahko zaradiť i dieťa, ktoré má prísnych rodičov. Ak dieťa necháte pár minút bez dozoru a ono zdvihne zvoniaci telefón a povie: nikto nie je doma - už to môže byť impulzom pre súd. Rodič potom musí súd presvedčiť, že nie je zlým rodičom. Američania sa riadia zásadou, že veci treba hodnotiť pozitívne a hovoriť sa má len to, čo osoba potrebuje a chce počuť. Hodnotenie ako kritiku či vyjadrenie vlastného názoru potláčajú.
Dieťa má od malička právo na sebauvedomenie a je stredobodom pozornosti všade, kam príde. Stretáva sa s prejavmi miloty, ochoty, tolerovania svojich požiadaviek, ospravedlňuje sa každý jeho prehrešok. „V reštaurácii zrušia susedný stôl len preto, aby sa tam zmestil váš kočík a personál bude zháňať hračky a zábavky pre dieťa, aby ste si mohli vychutnať obed. Do kina môžete ísť s dieťaťom kedykoľvek. Stretla som sa i s tým, že dieťa sa zobudilo na polnočnom predstavení a do konca filmu plakalo. Nik sa nepohoršoval.“
Výsledkom takéhoto prístupu je extrémne vysoká dôvera v seba samého. Americké dieťa má pocit, že sa svet točí okolo neho a nič iné nepozná.
„Veľa ľudí to nazýva rozmaznávaním. Ja to nechápem ako rozmaznávanie. Rodič sa riadi zásadou, že musí urobiť dieťa šťastným. A to v jeho ponímaní znamená, že plní jeho želania, i keď by malo odísť z kina v polovici predstavenia, či meniť svoje plány desaťkrát za deň. Vidíte ten rozdiel?“ pýta sa Stanka Jánošková, ktorá v USA pripravuje diplomovú prácu na tému kult dieťaťa. (sr)
