Richard Sulík je presvedčený, že návrh, ktorý pripravil, kompenzuje občanom negatívne dosahy ostatných reforiem, najmä školstva a zdravotníctva.
Po daňovej reforme pripravil aj návrh zmeny sociálneho systému, ktorý má zásadne zjednodušiť finančný vzťah medzi občanom a štátom. Tvrdí, že drvivej väčšine zamestnaných sa významne zvýšia príjmy, a tiež že vznikne ponuka nízko platených pracovných miest, ktoré štát zadotuje, aby boli pre občanov zaujímavé. Zhovárali sme sa s autorom návrhu RICHARDOM SULÍKOM, ktorý svoj nový projekt vidí ako pokračovanie daňovej reformy.
Prečo ste sa rozhodli pripraviť návrh nového sociálneho systému?
Je to len pokračovanie niečoho, čo sa začalo daňovou reformou. Ja to nazývam finančný vzťah medzi občanom a štátom. Tvrdím, že ľuďom aj ich zamestnávateľom je úplne jedno, či platia dane alebo odvody, im ide o to, koľko zaplatia. Preto treba dane, odvody a sociálne dávky riešiť ako jeden celok. Návrh, ktorý som pripravil, zároveň občanom kompenzuje negatívne dosahy ostatných reforiem, najmä školstva a zdravotníctva.
Pripravujete radikálnu odvodovú reformu v čase, keď sa spúšťajú reformy zdravotníctva či penzijného systému. Znamená to, že by sa malo zabudnúť na tieto reformy a začať odznova?
Nie, to v žiadnom prípade. Inštitút odvodového bonusu má nahradiť prvý, priebežný pilier dôchodkového zabezpečenia. Zostane pritom zachovaný princíp solidarity, kde ekonomicky aktívni budú prispievať penzistom, aby im zabezpečili istú životnú úroveň. Druhý pilier s tým nemá nič spoločné - nie je solidárny, pretože každý si v ňom sporí len sám na seba. Odvodový bonus si neodporuje ani s filozofiou reformy zdravotníctva. Tá sa zaoberá použitím peňazí, ktoré sú v systéme. Čoho sa odvodový bonus týka, to je spomenutý prvý dôchodkový pilier, nemocenské poistenie, poistenie v nezamestnanosti, rodičovské príspevky, prídavky na deti atď. Dokopy dnes poznáme 21 sociálnych a kvázisociálnych platieb. Tieto všetky by sa mali nahradiť jedinou - odvodovým bonusom, ktorý zabezpečí, že každý občan dostane aspoň životné minimum.
Prečo je také zlé, že máme tak veľa sociálnych platieb?
Problém je v tom, že štát sa snaží o maximálnu adresnosť, že sa každému jednému snaží ušiť sociálnu dávku na mieru. Ale to je zlé. Stojí nás to obrovské množstvo úradníkov. Administratívne náklady na manažment okolo týchto dávok nás stojí 1500 korún mesačne na jedného poberateľa. Ja tvrdím: Postarajme sa každému občanovi o životné minimum, aby nám nehladoval a aby mal základnú zdravotnú starostlivosť. Viac sa oňho nestarajme. Štát nech už neskúma, či je občan na dávku odkázaný preto, lebo je sociálny prípad, alebo že je lenivý, alebo že si nevie nájsť robotu. Každý dostane to životné minimum a kto si zarobí viac, bude mať jednoducho viac.
Čiže sociálna dávka mu zostane, aj keď sa zamestná.
Áno. Keď človek nemá naozaj žiadny vlastný príjem, tak štát mu vyplatí životné minimum znížené o odvod a daň. Daň sa totiž bude platiť hneď z prvej koruny príjmu. Na dnešné podmienky by to vychádzalo 4580 korún mínus daň mínus odvod, čiže 2794 korún čistého. Pri navrhovanom systéme odvodového bonusu bude štát dávku vyplácať ďalej, aj keď človek začne pracovať. Akurát mu ju bude jemne znižovať - o korunu za každých zarobených 10 korún. Znamená to, že ak niekto začne robiť baliča tašiek v obchode len za tisíc korún mesačne pri dvojhodinovom pracovnom čase, štát mu tých 2794 korún nevezme, len mu ich zníži o desatinu jeho vlastných príjmov. V uvedenom príklade je mzda tisíc korún, zníženie životného minima je o sto korún a po zaplatení daní a odvodov mu štát vyplatí 2733 korún, teda len o 61 korún menej. Preto sa mu neoplatí nemať vôbec žiadnu robotu. O tých 2794 korún by musel chodiť žiadať každý týždeň na úrad. Keď sa zamestná za hocikoľko korún, už mu odpadne táto administratíva, pretože odvodový bonus bude dostávať prostredníctvom zamestnávateľa.
Takže nezamestnanému sa oplatí len tak pro forma niekde zamestnať za symbolickú odmenu, aby nemusel behať po úradoch...
Aj keby k tomu došlo, stále je to pre štát obrovská výhoda, lebo nebude potrebovať rozsiahly administratívny aparát.
Deťom chcete garantovať sociálnu dávku na úrovni 1/4 životného minima. Nebude to opäť niektoré skupiny obyvateľstva motivovať k tomu, aby deti využívali ako zdroj príjmu?
Možno bude, ale to treba riešiť inak. Buď viazať vyplatenie bonusu na školskú dochádzku detí, alebo ho vyplácať v naturáliách. No a samozrejme plánujem bonus obmedziť najviac na štyri deti.
Podľa vášho modelu jednotného odvodu a sociálnej dávky by sa mali pracujúcim významne zvýšiť príjmy. Do vami navrhnutého odvodu však nie je započítaný povinný odvod na druhý dôchodkový pilier...
Odvody do druhého piliera sú extra, každý si ich platí sám na seba a nemajú nič spoločné so solidaritou. Je to to isté, ako keď si platím stavebné sporenie alebo životnú poistku. Samozrejme s tým rozdielom, že druhý pilier má byť povinný. Ale to môj návrh nerieši, zaoberá sa mierou solidarity - ako čo najefektívnejšie a najspravodlivejšie zobrať niečo tým, čo majú viac a rozdeliť to medzi tých, čo majú menej. Povinné odvody do druhého piliera vo výške 9 percent dnešnej hrubej mzdy sú v mojich výpočtoch, samozrejme, zohľadnené a napriek nim vychádza zlepšenie čistého príjmu minimálne o 800 korún mesačne pre tri štvrtiny pracujúcich.
Hovoríte, že jednotný odvod by sa mal platiť z každého príjmu, teda nebudete rozlišovať, či si občan zarobil prácou, alebo úročením vkladu. Ako si predstavujete odvádzanie týchto peňazí v praxi?
Presne tak isto, ako sa dnes odvádza daň. Napríklad pri úrokoch je jednou z možností zrážať to rovnako, ako sa zráža daň z úrokov. Rozdiel medzi daňou a odvodom je však ten, že odvod má nejaký strop. Daň sa odvádza z každej získanej koruny, výška odvodu je však ohraničená. Mohlo by sa teda stať, že občan už odvodový strop dosiahne, ale z úroku alebo dividendy sa mu zrazí ďalší odvod. Občan si to potom so štátom zúčtuje v jednom spoločnom dokumente, ktorý sa bude volať Daňové a odvodové priznanie. Ak nemá zamestnávateľa, ktorý by toto zúčtovanie urobil za neho. Čiže bude to presne tak, ako sa to robí dnes pri ročnom zúčtovaní dane. Obrovské zjednodušenie je aj v tom, že dane aj odvody by spravovali daňové úrady.
A ako chcete v praxi donútiť zamestnávateľov, aby to, čo ušetria na odvodoch, plne premietli do odmeny zamestnanca?
Jednoducho bude súčasťou prechodných ustanovení, že hrubá mzda uvedená na každom platnom mzdovom dekréte, či pracovnej zmluve musí byť zvýšená o sumu odvodov. Odvodový bonus je pre obyvateľstvo a pre zamestnávateľov sa mzdové náklady nezvýšia.
Čo so Sociálnou poisťovňou?
Tá by mohla zostať na vyplácanie životného minima a vyrovnávacej platby pre súčasných dôchodcov. Zrušiť sa môže Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny. Výrazne by sa mali zjednodušiť aj oddelenia na obecných úradoch, ktoré dnes majú na starosti vyplácanie sociálnych dávok. Zrušiť by sa mal aj inštitút minimálnej mzdy. V navrhovanom systéme totiž štát vlastne zadotuje pracovníkov zarábajúcich menej, ako je dnešná minimálna mzda, čiže dostanú vyšší bonus, ako zaplatia daň a odvod. Takže aj ľuďom sa viac oplatí zamestnať za nízky plat a aj zamestnávateľom sa viac oplatí vytvárať lacné pracovné miesta. Všetky tie fušky načierno, keď si zavoláte domov opatrovateľku alebo upratovačku, stratia zmysel a vstúpia do legálnej ekonomiky. Hlavne keď napríklad taká upratovačka robí za menej, ako je minimálna mzda. Jej štát priplatí a ten, komu upratuje, si to dá do nákladov a zníži si daňovú a odvodovú povinnosť.
Čo s dnešnými dôchodcami? Tiež majú dostávať len životné minimum?
V žiadnom prípade. Nemôžeme predsa dnešnému penzistovi povedať - pán dôchodca, sorry, celý život si robil, ale odteraz to bude 2794 korún. Rozdiel oproti dnešnému štandardu im musí štát v celej výške vyrovnávať. Čiže na toto vyrovnanie treba naakumulovať peniaze rovnako, ako ich akumulujeme na súčasne prebiehajúcu penzijnú reformu. Inak však mnou navrhnutý systém nezakladá dodatočné požiadavky na verejné financie. Naopak, už pri súčasnom počte pracujúcich by mohol tvoriť prebytky, ktoré by tiež mohli slúžiť na prechodné vyrovnávanie životnej úrovne dnešným penzistom a tým, ktorí si nestihnú iným spôsobom zabezpečiť dôstojný život v starobe.
Na základe čoho tvrdíte, že by bol systém fiškálne neutrálny až prebytkový?
Pri prepočtoch som vychádzal z rovnakých vstupných údajov a použil som rovnakú metodiku, ako keď som počítal dosahy daňovej reformy. Ako vidieť, rátal som dobre. Samozrejme, že budú nutné oveľa precíznejšie prepočty, ale som presvedčený, že to pán Ódor (hlavný ekonóm ministerstva financií, pozn. red.) hravo zvládne.
Keď ste napísali daňovú reformu, okamžite sa jej chopilo ministerstvo financií a zamestnalo vás. Ako je to s politickou podporou vašej sociálnej reformy?
Zatiaľ nie je bohvieaká. Keď sme robili daňovú reformu, ministerstvo práce nám vnútilo, aby sme do systému zapracovali daňový bonus, čo je podpora na deti, ktorá sa u zamestnávateľa zúčtuje oproti dani. Bolo to nesystémové opatrenie, ale chceli to tam, tak sme im to tam museli dať. Teraz je tu návrh odvodového bonusu, čo je v princípe to isté. Rozdiel je len v tom, že sa to netýka len detí, ale všetkých občanov, a nezúčtuje sa to oproti dani, ale oproti odvodu. Teraz však ministerstvo práce dáva od toho ruky preč, čo ma veľmi prekvapilo. Naopak, mnohé kroky, ktoré ministerstvo práce podniká, sú nesystémové. Napríklad podpora nezamestnaných sumou až 70-tisíc korún, keď začnú podnikať. Vidím tam hlavne administratívnu náročnosť a zdroj korupcie, lebo opäť raz musí niekto rozhodnúť, či a ako žiadateľ splnil podmienky. Alebo také zníženie základnej sociálnej dávky z 2900 na 1450 korún. Nielenže sa vychádza z mylného predpokladu, že každý jeden poberateľ týchto dávok je lenivý parazit, ešte je to aj v rozpore s článkom 39 ústavy.
Čo na to hovoril minister financií?
Zaujímavé je, že všetci ľudia, ktorým som svoj návrh prezentoval v osobných rozhovoroch, a bolo ich vyše 20 vrátane pánov Mikloša, Kaníka a Dzurindu, sa to pozdávalo. Ale tam sa to vždy skončilo. Som však veľmi príjemne prekvapený aktivitou Republikovej únie zamestnávateľov, ktorá si tento projekt osvojila.
Kedy by mohol ten systém začať fungovať?
Vidím tu viacero problémov. Je to vážny zásah do kultúry a zmýšľania spoločnosti. Oveľa vážnejší, ako bola daňová reforma. Keby sa to malo podariť, tak daňová reforma by v porovnaní s tým bola len kozmetickou úpravou. Druhým problémom je, že nemôžeme poukázať na žiadnu krajinu na svete, ktorá by už tento systém mala zavedený, aj keď v teórii bol rozpracovaný pred vyše 40 rokmi. Tretí problém je politický. Sme v polovici volebného obdobia, koalícia poprichádzala o poslancov, ochota reformovať je na ústupe a aj obyvateľstvo je tým už unavené, aj keď tento systém by pre občanov práve stlmil následky iných reforiem. Na solídne zavedenie navrhovaného systému by bolo treba aspoň jeden celý rok. Takže keby sa to začalo zavádzať v roku 2005, môže to začať platiť od januára 2006.
FOTO SME - PAVOL MAJER
