Anna Šišková je najmä divadelná herečka, takže veľa skúseností s ceremoniálmi `a la Český lev nemá. Získala síce filmársku cenu Igric za herecký výkon v televíznom videofilme Prášky na spanie, zahrala si aj zopár menších úloh v slovenských filmoch, no Marie Čížková v Hřebejkovej snímke Musíme si pomáhať bola jej prvou veľkou filmovou rolou. Už ako na dúšok prečítala scenár, tušila, že asi vznikne čosi výnimočné. Manžel Juraj Nvota, ktorý si ho zo zvedavosti prečítal tiež, dokonca už vtedy predpovedal, že toto môže ašpirovať na Oscara. Čo však Anička netušila, bolo, koľko sa s úspechom spája stresov. Nominácia na Českého leva za najlepší ženský herecký výkon v hlavnej úlohe a nominácia diela na Oscara v kategórii najlepší zahraničný film, to sú pekné nervy. Nad Oscarom ešte visí otáznik, rozhodne sa o ňom až o dva týždne. Levy sú však už rozdané, film Musíme si pomáhať ich ukoristil až päť. Jedna sklená trojkilová plastika tróni od minulej nedele na poličke v obývačke Nvotovcov. Ako prežívala Anna Šišková deň, keď sa rozhodovalo, kto uloví vzácnu filmársku trofej?Víťazka s otlakom
Keď sa Anna Šišková minulú sobotu zobudila a predstavila si, čo ju večer čaká, zovrelo jej žalúdok. Hoci by sa zdalo, že herec sa musí pri akciách, kde je stredobodom pozornosti, cítiť vďaka vrodenému exhibicionizmu ako ryba vo vode, u nej to nefunguje. Máva trému a strach. „Chcela som iba jedno, aby to už bolo za mnou. Ale nemala som sa čoho báť, lebo nakoniec to bol šťastný moment, na ktorý nikdy v živote nezabudnem.“
Našťastie, doobeda nemala čas vŕtať sa v sebe. Musela ku kaderníčke, priateľka Alicka ju líčila, vyzdvihla si červené šaty z dielne návrhárky Ley Fekete a zistila, že k nim nemá topánky. „Šaty boli nádherné, lenže moje strieborné lodičky, jediné večerné topánky, ktoré mám, sa k nim vôbec nehodili. Myslela som na to, ako v Prahe fungujú všetky tie módne polície, ktoré neľútostne v novinách hodnotia, kto mal čo na sebe, a zachvátila ma panika. Hneď ako sme s manželom dorazili do Prahy, vyrazila som si kúpiť topánky. Natrafila som na prekrásny červený model, akurát, že ma celý slávnostný večer tlačili na malíčku. Ale oproti napätiu, aké som prežívala, to nebolo nič.“
V Lucerne sedela herečka hneď v prvom rade. Zhodou okolností vedľa Ivy Janžurovej, ktorá bola nominovaná za film Ene bene. „Nepoznali sme sa. Teda, ja som ju, samozrejme, poznala, ale ona, keďže náš film nevidela, spočiatku nevedela, koho má vedľa seba. Keď nás predstavili, objala ma – tak tu budeme tŕpnuť spolu. Úplne uvoľnila atmosféru, rozprávali sme sa, akoby sme sa dávno poznali. Už som bola pokojnejšia, lebo som bola presvedčená, že leva dostane ona. Myslím, že si to mysleli aj tvorcovia nášho filmu, predsa len, je to hviezda a v Ene bene hrá výborne. Skutočne som bola prekvapená, keď napokon povedali moje meno. Iva Janžurová mi zagratulovala ako prvá. A myslím, že si pôjde pozrieť aj film.“
Radšej lev než Willis
V Lucerne budil najväčšiu hrôzu živý lev Honza a moderátor večera Jaroslav Dušek. Mimochodom, tiež bol nominovaný na leva za mužský herecký výkon vo vedľajšej role v snímke Musíme si pomáhať. Pri moderovaní večera diabolský mystifikátor majstrovsky stieral hranice reality a absurdity, takže ešte po odchode zo sály sa mnohí dohadovali, čo bol vlastne kiks a čo fór. Počas priameho prenosu sa vraj účinkujúci báli vyjsť na javisko – ja tam nejdem, bojím sa, čo mi Dušek vyvedie!
Anka Šišková z neho strach nemala. Dokonale ho spoznala pri nakrúcaní, kde hral jej neodbytného ctiteľa. „Duška som sa v živote nebála a ani sa báť nebudem, lebo viem, že ma má rád a že by ma nikdy nepotopil, neponížil. On také veci nerobí, aj keď improvizuje, tak nie na úkor niekoho. Naopak, vedela som, že keď bude moderovať on, aj keď niečo nevypointujem, on ma zachráni.“
Jaroslav Dušek Aničke ako kamarát prezradil, že v Lucerne bude na ceremoniáli aj živý lev. Nerátala však s tým, že ona bude sedieť v prvom rade. „Tesne pred začatím priameho prenosu nás Dušek požiadal – ak sa objaví živé zviera, nerobte prudké, neuvážené pohyby, a seďte ticho ako pena. Ono si už samo niekoho vyberie! Našťastie som vedela, že lev Honza je domácim maznáčikom, ktorý spáva v obývačke na gauči. Miluje dve veci – šľahačku a pohovku. Keď jednu objavil v zákulisí, hneď si na ňu ľahol. Šľahačka bola pre istotu poruke zámerne. Lebo, aj keď je Honza krotký ako baránok, predsa len to bolo jeho prvé verejné vystúpenie a majitelia si neboli celkom istí, či ho ostré svetlá a dav ľudí nepodráždia. Videla som, že keď s ním minister Dostál začal priveľmi laškovať, majiteľom trochu stuhli lícne svaly.“
Oveľa väčší strach než z leva však mala Anna Šišková z toho, že práve jej cenu mal odovzdávať Bruce Willis, ktorý teraz nakrúca v Prahe. „Našťastie, neprišiel, a cenu mi odovzdal Ondřej Vetchý. Nepoznáme sa síce, ale ako herec sa mi veľmi páči, takže som bola o to radšej. Z Brucea Willisa by som mala strach.“
Musíme si pomáhať
Čo sa ako prvé vybaví Anne pred očami, keď sa povie Musíme si pomáhať? „Priateľstvo, ktoré zostalo aj po dokončení filmu. Všetci sme sa veľmi zblížili, telefonujeme si, boli sme spolu na dovolenke, plánujeme spoločnú Veľkú noc. Odteraz mám ďalšiu rodinu aj v Čechách.“ Anna Šišková bola na filmovú manželku Bolka Polívku od začiatku jedinou adeptkou. Vlastne ešte skôr, než o tom sama vedela. „Honza Hřebejk sa mi priznal, že takmer rok sa na mňa chodil pozerať do divadla, ale nikdy sa ku mne nepriblížil. Vraj som okolo neho prešla, ale nechcel ma osloviť, kým nebolo nakrúcanie isté. Takže oficiálne sme sa zoznámili až na kamerových skúškach. Spomínam si, že obaja sme boli plní rozpakov.“
Na filme Musíme si pomáhať pracoval totožný tím ako na snímke Pelíšky. Rovnaký režisér, kameraman, produkcia, herci, akoby sa robil druhý diel. Pribudli iba traja noví – Anna Šišková, Martin Huba a Csongor Kassai. „Aby sme stratili rozpaky, vymysleli to tak, že sme sa pred nakrúcaním stretli u Bolka na farme. Spoločne sme čítali scenár, ponúkali nápady, zabávali sa, a zbližovali. Takže na pľace už nebol nijaký ostych. S Bolkom Polívkom som pracovala po prvý raz a očaril ma, aký je majster improvizácie. Presne takáto spolupráca sa mi páči. Niečo vymyslel, ja som sa chytila, a už sme pokračovali, aj štáb bavilo, čo vymyslíme. Veľa vecí vo filme aj zostalo. Práca mi bola o to bližšia, že sa netočilo po krátkych úsekoch, ako býva pri filmovaní zvykom, ale zahrali sme naraz celú scénu, teda akoby to bolo divadelné herectvo, a o to to bola krajšia práca.“
V pazúroch médií
A čo sa dialo potom, keď sa priamy prenos skončil? Držitelia sa dostali do pazúrov novinárov. „Myslela som si, že také čosi sa deje iba v zahraničí. Dve hodiny v kuse sme boli obkolesení, z každej strany niekto kričal otázku. Ku koncu som sa už vôbec nebola schopná sústrediť na to, čo sa ma pýtajú, len som opakovala, že vôbec nič neviem. Našťastie sa nám napokon podarilo ujsť. Na recepciu sme už nešli, ale všetci z nášho filmu sme zapadli v malej českej krčmičke, a tam už bolo príjemne.“
S Českým levom sa nespája finančná odmena, ani exkluzívna rola. „Iste, tešila by som sa, keby nejaká ponuka prišla, ale moje sebavedomie na tom nestojí. Som šťastná v divadle, mám dosť roboty. Čo ma ale potešilo, bolo asi sto esemesiek, ktoré spolu s telegramami prichádzali celú nedeľu. Na odkazovači som mala gratulácie od známych aj neznámych, bolo to až dojímavé. Bolo z nich cítiť, ako mi všetci leva naozaj priali a som presvedčená, že preto sa to aj stalo.“
