Rok pred pádom komunizmu ste sa stali hlavným trénerom mužstva FC Nitra a ešte v tej istej sezóne ho priviedli k tretiemu miestu v československej lige. Nitra skončila zo slovenských tímov najvyššie, dostala sa do Pohára UEFA a tento úspech znamenal pre vás katapultovanie na tretie miesto trénerského rebríčka v celej ČSSR.

„Hlavným trénerom v najvyššej súťaži sa vtedy mohol stať len ten, kto spĺňal prísne výberové kritériá najmä z pohľadu trénerskej praxe. Aj takí hráči, ako bol napríklad Jožo Adamec, si odkrútili trénerské začiatky v nižších súťažiach. V sezóne 1981/82 sme sa stretli dvakrát proti sebe v divízii – on ako tréner Šale a ja na rovnakom poste v Galante. Alebo ako ligoví asistenti. Bolo to v prospech kvality futbalu, aj keď mimoriadne výnimky vždy môžu byť a aj budú.“

Ako boli na ten čas finančne ohodnotení tréneri?

„Ja som po príchode do Nitry dostal z pražského federálneho zväzu presné platové zaradenie – 3600 korún brutto na mesiac. K tomu patrili aj prémie za vyhraté zápasy spolu s hráčmi podľa vtedy platných jednotných smerníc.“

Ale hráči brali a aj berú väčšinou viac ako tréneri. Už aj vtedy v Nitre?

„Nitra až na krátke obdobie začiatkov profesionálneho futbalu vždy patrila k najslabšie plateným ligovým mužstvám. Hráči fiktívne pracovali za základné platy 1500 – 2500 korún v rôznych organizáciách, kde si chodili len po výplaty a ich pracoviskom bolo ihrisko.“

To bolo všetko?

„Za futbal dostávali ešte mesačné kalorické 22-tisíc na celý ligový káder. Víťazstvo v majstrovskom zápase sa cenilo na 15-tisíc pre celý tím vrátane obidvoch trénerov. Ďalších 15-tisíc za zisk dvoch bodov v súťažnom stretnutí pridával pre celé mužstvo klub z rôznych zdrojov – buď neoficiálne, alebo išlo o takzvané čierne peniaze. Znamená to, že v deň výplaty hráči podpisovali dve výplatné listiny, z čoho bola jedna nanajvýš tajná. Neoficiálne peniaze takmer pravidelne meškali. Aj niekoľko týždňov. Vyvolávalo to nervozitu, hoci hráči a tréneri nemali na túto sumu nárok.“

Tieto informácie prezrádzajú, že ligoví futbalisti patrili už v tom čase k najlepšie zarábajúcim ľuďom v republike. Je tak?

„Tesne pred revolúciou, pri zisku tridsiatich ligových bodov, ktoré zabezpečovali pokojný stred tabuľky, bol ročný príjem hráča Nitry, keď odohral všetky zápasy, zhruba 60-tisíc korún brutto. V priemere teda 5-tisíc mesačne, čo bol vtedy plat riaditeľa alebo špičkového experta. Príjem spolu so zárobkom pracujúcej manželky zabezpečoval pohodlný život, ale nie zbohatnutie alebo životné istoty po skončení kariéry.“

Hoci prestupy neboli príliš v móde, zarábalo sa aj na nich?

„Samozrejme. Sumy sa pohybovali podľa okolností. V Nitre v priemere okolo 50-tisíc hráčovi na ruku. V tom období existovali u nás druho- a treťoligové fabrické kluby, kde mali hráči lepšie finančné podmienky ako v prvej lige. Títo hráči nikdy nechceli hrať najvyššiu súťaž a radšej sa stali doživotne dobre platenými okresnými hráčmi.“

Ako pôsobil na hráčov okrem základného platu prémiový systém? Bol očakávanou motiváciou pri ich výkonnostnom raste?

„Najvyššia povolená prémia na hráča bola 1200 korún. Diferencoval som ich podľa výkonu. Rozdiely neboli veľké, ale hráčsky ohlas áno. Myšlienka to nebola zlá, no iba teoretická. Aj keby išlo o akokoľvek spravodlivé vyhodnotenie, neprinášalo to potrebný motivačný efekt. Priemerní a slabí hráči, ktorých bola u nás väčšina, to neznášali. Na nich platila najviac negatívna motivácia a najväčším postrachom bolo nastúpenie do normálnej práce. Ráno na šiestu hodinu spolu s ostatnými pracovníkmi. Stačilo na niekoľko dní a boli by si na ihrisku aj nohy zodrali, len aby nemuseli chodiť pravidelne do práce.“

Hráčom, ktorí boli vtedy zamestnaní iba fiktívne na papieri a vrátnici ich na pracovisku nikdy nevideli, však plynuli z futbalu aj iné výhody. Napríklad študijné.

„Životnou istotou pre hráčov Nitry, ale aj iných, bolo vysokoškolské vzdelanie. Od vybavenia prijatia do školy cez pomoc pri štúdiu až po získanie dobrého miesta v zamestnaní. Po skončení hráčskej kariéry prešli automaticky do vopred pripraveného zamestnania. Síce ako začiatočníci, ktorí v praxi nič nevedeli, ale s vysokoškolským diplomom, ktorý zaručoval dobré platové zaradenie na pohodlný život až do dôchodku.“

Prečo sa títo hráči študenti nikdy neuplatnili v trénerskej či funkcionárskej praxi?

„Lebo o to nemali záujem. V Nitre bolo kuriózne obdobie, keď na malé výnimky hrali ligu len inžinieri. S nimi sa pracovalo dobre, lebo k svojej hráčskej inteligencii pridali aj vzdelanie. Aj v súčasnosti hrajú ligu prevažne inteligentní chlapci, ale nedostatok vzdelania sa nahradiť nedá. Cítiť to. Okrem futbalu neovládajú žiadnu profesiu a takmer všetci chcú byť trénermi alebo vplyvnými funkcionármi v dobrých kluboch. A to hneď na druhý deň po skončení aktívnej činnosti.“

Aký vplyv malo na nitrianskych hráčov a vedenie klubu senzačné 3. miesto vo federálnej lige v sezóne 1988/89?

„Hernú časť zimnej prípravy sme zásluhou Jozefa Vengloša absolvovali v Malajzii a Singapure. Tam nastal nitriansky prelom v odmeňovaní. Manažér Peter Kovarčík vysvetlil všetkým zásady ďalšej spolupráce a sľúbil na tú dobu vysnívanú finančnú sumu – milión korún za pohárové umiestnenie v prebiehajúcom ročníku 1989/90. Vtedy som urobil najväčšiu trénerskú chybu v živote. Opustil som svoje tradičné úspešné metódy z komunizmu a myslel som si, že desaťnásobne vyššie prémie budú úmerné úsiliu hráčov. Životospráve, morálke, motivácii, chuti vyhrávať.“

V čom bolo vaše najväčšie sklamanie?

„Peniaze priniesli obrovské uspokojenie, pohodlnosť, bezstarostnosť. Hneď po príchode z Malajzie vznikli prvé hráčske zmluvy, kde hráči kolektívne bojovali za peniaze, teda nie každý za seba. Radšej chceli nižšie prémie a vysoké základné platy. Od 6- do 20-tisíc. Priemerní a slabí hráči boli vždy najaktívnejší v organizovaní odboja pri vydobýjaní finančných podmienok. Pri rozdeľovaní peňazí sa vždy správali tak, ako keby hrali posledný rok alebo posledný deň v živote. Opierali sa o ideologickú teóriu rovnostárstva, priemernosti. A tak sa stalo, že v priebehu niekoľkých mesiacov dostávali v Nitre všetci mnohonásobne viac ako predtým. Stali sa z nich bohatí ľudia. A s touto pozitívnou motiváciou nevedeli pracovať. Príjmy sa zvýšili zo dňa na deň, myslenie sa nezmenilo dodnes. Myslenie či hlava sa vymeniť nedajú.“

Lenže Nitra napriek sľúbenému miliónu skončila v lige na šiestom mieste, nedostala sa do pohárovej Európy, čím nesplnila plány spred sezóny. Malo to konkrétne následky?

„Skončili sme len dva body za pohárovým miestom. V malej Nitre sa to chápalo ako futbalové fiasko, ktoré z dnešného pohľadu vyzerá úsmevne, tak ako vtedajšie názory prvých profesionálov. Pokúšal som sa vrátiť k pôvodným metódam, ale hráči to rezolútne odmietali. Chceli demokraciu, všetko po novom. Menej námahy, zodpovednosti a stále viac peňazí. V celej republike začali všetko diktovať hráči. Nastal silný kult hráčov. Tlačili k múru funkcionárov i trénerov. Vyrojili sa novodobí funkcionári, ktorí z toho kultu dobre profitovali a podporovali ho. Do toho vstúpili aj niektorí tréneri, ktorí žiadali od funkcionárov získavať body, podplácať súperových hráčov a rozhodcov, aby si získali meno, peniaze. Neúnavne sa plnili ďalšie a ďalšie požiadavky hráčov. Aj preto, že bolo z čoho. Naši hráči sa začali vracať zo zahraničia, lebo doma boli tie isté peniaze a dali sa zarobiť ľahšie. Vo futbalovom zákulisí sa nič netajilo. Každý o každom vedel. Kult hráčov ustupuje až v tomto období. Teda opäť spolu s peniazmi a hráči opäť skúšajú zahraničný futbal.“

Najväčšou nitrianskou hviezdou počas vášho pôsobenia bol Ľubo Moravčík. Keďže bol najlepší, mal výhody oproti ostatným?

„Moravčík nemal v Nitre za môjho účinkovania nikdy osobné výhody. Bol to športovec telom a dušou. Na prvom mieste bol u neho futbal a radosť z neho. Chcel dokončiť Vysokú školu poľnohospodársku. Mali sme medzi sebou pracovné problémy na úrovni tréner – hráč. Nie veľké, také obyčajné, klasické. On po všetkých stránkach prerástol nitrianske pomery a to bol vlastne ten problém. Naše pomery ho zväzovali a odišiel do zahraničia v pravom čase. Môžem o ňom hovoriť len v superlatívoch. Môže byť veľkým vzorom pre mládež. Veľa ľudí má o ňom teraz nesprávnu mienku. Aj preto, že ho v skutočnosti ako človeka nepoznali a nepoznajú. Radšej beriem výbušného Moravčíka, ktorý sem-tam niečo vyvedie, ako osemdesiat percent ‘zaspatých‘ futbalistov, ktorí prinášajú na ihrisko nudu a pomáhajú vyprázdňovať hľadiská štadiónov. Oni by aj niečo vyviedli, ale nič futbalové nevedia.“

Práca v Nitre vás v lete 1990 vyniesla na post asistenta reprezentačného trénera ČSFR Milana Máčalu. Aké platové pravidlá hry platili v národnom mužstve?

„Vo finančnej oblasti sme prežívali komplikované obdobie. Predseda federácie Václav Jíra tvrdošijne zastával názor minimálnych odmien. Podľa neho si mali tréneri a hráči v reprezentácii zarobiť takzvané sekundárne peniaze. V praxi to znamenalo, že v reprezentácii si dobrými výsledkami urobia meno a kluby, v ktorých pôsobili, im dajú oveľa lepšie zmluvy. Preto boli prémie za kvalifikačné zápasy minimálne a nedosahovali ani úroveň prémií z domácej ligy. Pohybovali sa do 10-tisíc na hráča za víťazstvo.“

Po majstrovstvách sveta v Taliansku, kde sme sa dostali až do štvrťfinále, odštartoval hromadný odchod našich najlepších futbalistov do zahraničia. Nebolo to obdobie ešte väčšej hráčskej závisti?

„Takmer všetci reprezentanti v tom čase začali hrávať v zahraničí a nárast ich príjmov a tým nepomer v odmeňovaní reprezentácie bol priam priepastný. Nikto otvorene neprotestoval, ale na ihrisku viacerí radšej odtiahli nohu z obavy pred zranením. Po jednom vyhratom zápase to v priateľskej diskusii okomentoval výborný športovec a brankár Ľuděk Mikloško slovami – tréner, tá prémia mi nebude stačiť v Anglicku ani na taxík z letiska domov. Predstavte si, že by som sa v zápase na pol roka zranil alebo sa chytí v bráne môj náhradník. Mal svoju veľkú pravdu, lebo takáto strata by sa dala vyčísliť v miliónoch korún. Bola to ťažká vývojová etapa pre výsledky a úspešnosť národného tímu. Spomeniem kvalifikačný zápas v Olomouci proti outsiderovi Albánsku. Jíra navrhoval minimálnu prémiu vzhľadom na kvalitu súpera. Nakoniec sme vybojovali pre hráčov a seba osem tisíc za víťazstvo a za každý gól navyše tisíc korún každému. Relatívne ľahko zarobené tisícky lietali nad olomouckým štadiónom. Konečne mohla byť rekordná reprezentačná prémia. Nebola. Vyhrali sme horko-ťažko 2:1. Druhýkrát na najvyššej úrovni som sa presvedčil, že na pozitívnu motiváciu naši hráči nedorástli.“

Prišla zásadná zmena odmeňovania v reprezentácii po Jírovej smrti a rozdelení Československa?

„Dnes viem, že Jíra mal na odmeňovanie správne názory. V marci 1993 sme pokračovali v kvalifikácii na majstrovstvá sveta do USA zápasom na Cypre. Vlády vo futbale sa na Slovensku chopil Milan Služanič, zástanca Jírovho systému, a v Čechách novodobý obchodník František Chvalovský. Pri rokovaniach o prémiách za víťazstvo v tomto zápase sme poukázali na nepomer v prémiách klubov a reprezentácie a nové vedenie rozhodlo, že za víťazstvo na Cypre bude 100-tisíc korún na hráča. Približne desaťkrát toľko ako v zápase predtým. Opäť panovala spokojnosť, bezstarostnosť. Tak ako pred časom v Nitre, keď Kovarčík vyhlásil prvý milión.“

Aj táto injekcia zlyhala, lebo na Cypre sme len remizovali 1:1.

„Zápas s týmto súperom a s takou finančnou motiváciou sme mali vyhrať aj bez trénerov. Cyperskí bankoví úradníci naše prémie doslova rozprášili. Hráči sa v zápase za bojovnosť domácich správali urazene. Remíza nestačila, na druhý deň sme dostali výpoveď a zbalili sme si kufre. V konečnom účtovaní chýbal k postupu práve ten bod či bod za remízu v Ostrave s Walesom. Tretíkrát a na dlhý čas som sa presvedčil, že pozitívna motivácia na víťazstvo nestačí. Že peniaze nič nevyhrali a ani nevyhrajú.“

Rok nato ste prebrali slovenskú dvadsaťjednotku. Ako v nej fungovali začiatky prémiovania hráčov?

„Proti sebe bojovali dva názory. Skromný predsedu zväzu Služaniča a modernejší trénerov a hráčov. Prémie sa väčšinou riešili zo zápasu na zápas. Mojím úsilím bolo dostať sa do nejakého pomeru k prémiám A-mužstva, lebo hráči brali v kluboch takmer rovnaké prémie. Tam nebol veľký rozdiel. Nepodarilo sa to, a tak sme sa po dlhom rokovaní dohodli na paušálnych prémiách pre prvú kvalifikáciu slovenskej dvadsaťjednotky – 250-tisíc za každý vyhratý kvalifikačný zápas pre všetkých hráčov a realizačný tím. Vychádzalo to maximálne okolo 12-tisíc brutto na hráča. Bolo to na úrovni prémií za víťazstvo v lige u slabšieho súpera. Okrem zápasov s favoritmi sa za remízu nevyplácalo nič.“

Prečo sa v tom nepokračovalo aj v druhom kvalifikačnom cykle?

„Vedenie prišlo s názorom, že sa budú zápasy diferencovať podľa kvality súpera, postavenia v tabuľke. Zo zápasu na zápas. Typické úsilie funkcionárov o čo najkomplikovanejšie prémiovanie. Aby jeden zápas podmieňoval druhý a aby sa v konečnom dôsledku nevyplatilo nič. Ťažko sme presadili také isté prémiovanie ako v predošlej kvalifikácii. Dá sa povedať, že sotva sme ubránili to pôvodné, relatívne skromné. Pre hráčov, ktorí hrali za naše popredné mužstvá, nebola táto suma v obidvoch kvalifikáciách motiváciou. Viackrát v priebehu obidvoch kvalifikácií prišli s názorom, aby sme sa o peniazoch na pôde reprezentácie nebavili. Že to nie sú pre nich veľké peniaze a oni budú hrať za Slovensko zo srdca. Vraj majú v reprezentácii inú motiváciu, ako sú peniaze.“

Z dôvodu, že vo svojich materských kluboch už vtedy zarábali oveľa viac?

„Presne tak. Viacerí z nich už boli v kluboch milionármi, možno niekoľkonásobnými. Boli prví, čo na základe účinkovania v reprezentácii dostali od klubov takzvané Jírove sekundárne peniaze. Oveľa väčšie, ako boli reprezentačné prémie. Tvorili dobrú partiu a vo väčšine prípadov odviedli na ihrisku svoje osobné maximum. Mladí hráči s iným myslením, hoci aj na nich stále najúčinnejšie zaberala negatívna motivácia. Myslenie sa nedá zmeniť zo dňa na deň, hoci ide o obdobie takmer pol generácie futbalistov.“

Prezradíte, na akej úrovni sa pohybovali vaše príjmy v reprezentácii?

„Môj základný plat ako asistenta reprezentačného trénera bol počas účinkovania v Nitre nula korún. Keď som nepracoval v Nitre, tak som dostával osemtisíc. V prvom cykle pri mužstve do 21 rokov som bral 18-tisíc mesačne a v druhom 20-tisíc. Všetko brutto. To bolo vtedy tak na úrovni trénerov druhej ligy, teda málo. Stále sa hovorilo o sekundárnych peniazoch, platy sa porovnávali zo zamestnancami futbalového zväzu, Slovenského zväzu telesnej kultúry, s trénermi reprezentácií v ostatných športoch. Predpokladám, že po mojom odchode sa situácia zmenila k lepšiemu.“