„Moja skúsenosť s uznaním titulu získaného v zahraničí je krásnym príkladom toho, čo sa s otváraním Slovenska bude diať oveľa častejšie,“ konštatoval na našej internetovej stránke čitateľ pod označením Prophet. „Vyštudoval som štyri z piatich ročníkov na vysokej škole, potom som prestúpil na zahraničnú univerzitu, kde mi transferovali päťdesiat percent kreditov. Druhých päťdesiat percent som musel absolvovať na danej univerzite aby som mohol dostať oficiálny papier. Ukončil som najvyššie možné špecializované bakalárske štúdium, i keď bez titulu Ing. – zatiaľ len u nás sú napríklad ekonómovia, chemici a iní stále inžiniermi. Po čase som sa ocitol znova na Slovensku. Môj titul nie je na Slovensku platný, nemajú ho ani na pasovom, ani na polícii, takže v dokumentoch som bez neho. Slovenská univerzita mi bola ochotná dať ekvivalent trojročného bakalárskeho štúdia, čo je veľký nepomer medzi dosiahnutými titulmi. Na titule mi nezáleží, prácu si nájdem aj s neuznaným vzdelaním zo zahraničia. Zaráža ma však fakt, že keď som žiadal o takúto nostrifikáciu, univerzita mi nebola schopná adekvátne ohodnotiť moje dosiahnuté vzdelanie v zahraničí – ľudia sa pod to nechceli podpísať, lebo ešte nik v živote nechcel od nich niečo podobné. Predpokladám že mnohí, ktorí skončia vzdelanie v zahraničí, tam aj ostanú, ale doba sa zmenila a mnohí ľudia sa radi vrátia domov a zúročia svoj talent a vzdelanie tu. Čo ich však čaká, ak chcú svoje vzdelanie, kvázi, legalizovať na Slovensku, je nechutné.“

Podobné skúsenosti má aj Nina Slávková z Košíc. Počas štúdia na filozofickej fakulte si uvedomila, že chce poznať aj niečo iné – inú krajinu, iný systém štúdia. A tak si vybavila štipendium na filozofickej fakulte v Prahe. Keď sa po roku štúdia vrátila domov, plná plánov a optimizmu na ďalšie štúdium, začala si zisťovať, ktoré skúšky si bude musieť doplniť.

„Nevedela som, čo mám očakávať, ale bolo mi jasné, že s uznávaním skúšok budú problémy. Na odmietavé reakcie som však nebola pripravená,“ rozpráva s rozčarovaním Nina. Konečný verdikt znel, že rok štúdia v zahraničí jej neuznajú. „Dúfala som, že mi uznajú aspoň voliteľné predmety, ale nestalo sa. Mojím ponaučením bolo, že keď sa človek vráti zo zahraničia, môže sa stretnúť s oficiálnym neuznaním. To, či jeho snahu uznajú aspoň neoficiálne, teda ako sa k tomu postavia vyučujúci, závisí od ich individuálneho postoja.“

Je to začarovaný kruh – škola nechce študentovi uznať skúšky z predmetov, ktoré sama neponúka, ale študent ide študovať na inú školu práve preto, že tam môže absolvovať úplne iné prednášky či semináre. Oficiálne uznanie teda pravdepodobne nezíska, nadobudne však kontakty a vedomosti, ku ktorým by sa inak nedostal. (gal, sr)