Ani nie - nevedela som žiť bez svojej lásky, ktorú som spoznala v USA. Bolo to jednoznačné a rýchle rozhodnutie. Hneď na druhý deň po svojom príchode do Ameriky som však pochopila, že to vôbec nebude ľahké. Bola tu silná láska, ktorá je krásna, ale v sekunde mi začala chýbať práca, priatelia, rodina. Odrazu som sa začala cítiť ako ročné dieťa, ktoré nevie chodiť, rozprávať, žiť. Ocitla som sa v dlhodobej depresii. Bol to kultúrny šok pre celý organizmus.

V Bratislave to vyzeralo tak, že sa už začína niečo naozajstné... Kúpila som si byt, začala som hrať v divadlách a hlavne, bola som doma. Keby v mojom živote neexistoval Bryan, nikdy by mi nezišlo na um ísť do Hollywoodu a robiť si nejakú kariéru.

V prvých mesiacoch mi pomohla tanečná a jazyková škola. Na začiatku som mala pocit, že sa zbláznim. Brian nevedel, či ma má poslať domov, alebo mi nájsť psychiatra. Opantávala ma veľká sebaľútosť. Nebola som psychicky pripravená na to, že sa už nemôžem obzerať späť. Pomaličky však všetko začínalo nadobúdať zmysel. Stretla som skvelých ľudí a istá modelingovaá agentúra mi zasponzorovala trojročné pracovné víza, takže som mohla legálne pracovať.

Asi ho budú počuť celý život. Zdokonaľujem sa, platím si aj učiteľa, ale Amerika je naozaj zvláštna v tom, ako veľa je tam ľudí, ktorí pracujú okolo filmu a televízie. Som, samozrejme, limitovaná svojou rečou do úlohy Európanky alebo Rusky. Nemôžem hrať rodenú Američanku, pretože prízvuk sa neakceptuje. V divadle je to, našťastie, iné. Je otvorenejšie.

Možno potrebujú určité vymedzenia. Naozaj je to pospolitosť rôznych národov, ale ľudia, narodení v Amerike, žiadny akcent nemajú. Zvuk ich reči a tón je americký, pri nich už nikoho nezaujíma, odkiaľ pochádzajú ich rodičia.

Určite, ale momentálne aj tak nemám na výber. Tam je toľko ľudí, čo by chceli hrať! Aj keď mnohí z nich by to mali okamžite vzdať, v Amerike vám nikto nepovie: nechaj to tak, nemôžeš to robiť, lebo si netalentovaný!

Podobné zákazy tam neexistujú. Všetko je len na tebe. A pokiaľ si myslíš, že to zvládaš, a máš na to, budeš to robiť, a nikto ti to nezakáže. Ideš za svojim snom dovtedy, kým máš energiu za ním ísť. Mnoho z tých ľudí netuší, čo obsahuje herectvo, nerozumejú mu. Je smutné, že im to nemá kto povedať, lebo by možno nezaberali miesto tým, ktorí na to majú, a sami by zbytočne nestrácali vlastný čas, mohli by sa úspešne uplatniť niekde inde.

Venuje sa realitám, čo je v Kalifornii, a zvlášť tam, kde spolu bývame, veľmi lukratívny biznis. Ľudia sa tam stále sťahujú - jedni odchádzajú, noví prichádzajú. Má tridsaťpäť rokov a robí aj osobného trénera pre profesionálnych športovcov - volejbalistov, basketbalistov, hokejistov, atlétov...

Myslím, že nie. Nebojoval by o mňa tak jednoznačne, keby mal nejaký problém. Jeho presvedčenie o našom spoločnom živote bolo stokrát silnejšie ako moje. Ja som si najprv myslela, že ide len o romancu, spojenú s letom a morom... Verím mu, je to výnimočný človek, a napriek všetkým svojim trápeniam som šťastná, pretože je to ten, koho som hľadala. Nebyť jeho, v živote tam neostanem.

Keď mi zachýba divadlo, nahovára ma, aby sme išli do Prahy. Divadlo robím najradšej, ale Los Angelos ním nežije, to už skôr New York. Neviem si však predstaviť, čo by robil v Prahe on. Chce mi urobiť radosť a ja si uvedomujem, že je to nemožné... Aj keď, mám sen - byť tu, aj tam!

Som rada, že som sa vybrala do USA, pretože doma človek nezíska taký obzor. Otvoria sa vám možnosti, o ktorých ste netušili... Na druhej strane je tam veľa vecí, s ktorými nesúhlasím a eliminujem ich.

Jéžišmárja! Veľa omylov, sebaklamu, prílišného optimizmu. Aj v biznise vidíte hromadu nezmyslov. A také to ich umelé, príliš srdečné správanie. Určité veci mi prekážajú a vyhýbam sa im. Našla som tam celú komunitu slovenských ľudí a stretávam sa radšej s nimi.

Chodila som napríklad na fantastickú hereckú školu do Beverly Hills. Naučila som sa na nej to, čo tu nie. Vážim si VŠMU, bola to skvelá škola a stále na nej staviam, ale trebárs pohotovosť, uvoľnenosť, spontánnosť, improvizácia - v tom sú lepší oni. My veľakrát príliš hĺbame, veci prehnane rozoberáme. Môj učiteľ mi hovoril: "Vieš veľa o divadle, máš pevnú pôdu pod nohami, ale skús ju na chvíľu stratiť. Prepadni, choď len tak, neinscenuj si všetko, stále si pod kontrolou, urob niečo neočakávané, také, čo ťa samu prekvapí, prijmi vonkajšie veci!"

Je to tak. U nás mi prekáža, ako ľudia dokážu odsudzovať, čo nepoznajú. Vidia Ameriku veľmi skreslene, a hlavne tí, čo tam v živote neboli. Poznajú len hlúpe nekvalitné filmy, ktoré sa sem dostanú. V USA však vzniká veľa geniálnych snímok, s výbornými hercami.

Na jeden konkurz príde aj tisíc ľudí, z ktorých je možno päťsto takých, ktorí tam nemajú čo robiť, ale zvyšných päťsto sú tí, čo na sebe tvrdo pracujú a sú fantastickí! Keď im človek povie, aby zaspievali, sú takí úžasní, že u nás by sa im vyrovnalo snáď len pár. Niekedy mám chuť otočiť sa na opätku a utiecť, pretože s nimi nemôžem súperiť. Keď od svojej manažérky dostanem scenár s postavou ruskej špiónky, na konkurze stretnem šesťdesiat skvelých Američaniek, ktoré síce nemajú východný prízvuk, ale vyžarujú také fluidum, že mi klesá predchádzajúca sebaistota z toho, že som predsa z Európy. Slovom, tí ľudia pracujú do konca života, aj keď sa nevedia dostať k príležitosti.

Snažím sa ich nepodceňovať ani nepreceňovať. Mám výhody, čo sa týka mojich škôl a skúseností, ale aj Američania vedia, o čo ide. Nemajú najmenšie pochybnosti o tom, čo chcú robiť a sú ochotní položiť za to život. Niekedy je to strašne odzbrojujúce. Je neviem ísť cez mŕtvoly, oni to dokážu. Nemám na mysli podrazy a falše, ale intenzívnosť ich konania, ktorá ma občas ľaká.

U nás je to všetko jednoduchšie. Sme malá komunita, niekto vás niekde uvidí, obsadí a už sa to s vami vezie samé. Tam si všetko musíte vydrieť a krvopotne dokázať, čo vo vás je. Na hereckej škole, ktorú som navštevovala, bolo z tridsiatich ľudí desať fenomenálnych, a ja viem, že sa možno vôbec nikam nedostanú. Je to o šťastí, ale aj o vytrvalej a tvrdej práci. Na castingu dostanete jednu-dve minúty a pokiaľ neukážete, čo vo vás je, druhú šancu nedostanete. Tí ľudia to veľmi dobre vedia a akákoľvek pochybnosť o tom, čo chcú robiť, proste neprichádza do úvahy. Niekedy ma desí, či mám tomu aj venovať absolútne všetko - svoju krv, pot a čas? U nás, keď sa niekomu na začiatku zadarí, už to s ním ide. Naši ľudia sú v určitej pohode a istote.

To áno. Náš človek by aj chcel viac, ale asi nemá pre koho a kde. Ľudia sa vzdávajú, to je škoda.

Snažím sa nevzdávať. Stále však mám problém zavolať viackrát na miesto, kde mi povedali, že zatiaľ nič pre mňa nemajú, alebo ak mi dlhšie nevolajú späť. V Amerike podobná hrdosť neprichádza do úvahy. Musíš provokovať donekonečna. U nás ľudia nemajú tú predajnosť, istú profesionálnu prostitúciu, že idú za cieľom s heslom "chcem to a hotovo".

Mnohí z našich hercov môžu byť celosvetovými, ktorých by poznalo nielen Slovensko a časť Európy, ale celý svet. Z tohto pohľadu by som to odporúčala každému. Nemôžeme zaspať na vavrínoch, uspokojiť sa s tým, čo sa tu deje, dá sa ísť ďalej.

To je pravda, ale napríklad český herec Karel Roden mal snahu prekonať jazykovú bariéru a nakoniec si zahral aj s Robertom DeNirom. Dá sa urobiť maximum, aj keď rozumiem aj tomu, keď sú tu ľudia zrútení a paralyzovaní...

Ale áno. Určite by som tu dokázala robiť divadlo. Mám pocit, že som sa nejako mimoriadne nezmenila, akurát vidím veci, ktoré som si tu predtým nikdy nevšimla.

Možno zaspatosť a možno istá arogancia neprimeranej pýchy. Ľudia sa tu obhajujú tým, že sme národ, ktorý má dušu a Amerika ju nemá. Sme národ, ktorý trpel, a oni nie. Ale to nie je pravda! Sú to všetko len klišé. Samozrejme, že aj oni trpia. Všade je dobro aj zlo.

Možno áno... Je pravda aj to, že je tam veľa falše a ľudia z mojej profesie sa snažia dospieť k hollywoodskemu imidžu, ktorému sa ja osobne vyhýbam.

Je tam celá sada podujatí a párty, na ktorých je prospešné systematicky sa ukazovať, aby ste sa zapísali do povedomia. Tam sa snažia všetci pripomínať sa a ponúkajú svoje fotografie a podobne. Potom sa čaká, či vám niekto nezavolá... Trochu trápne.

Je hlúposť vnímať Ameriku cez hamburgery, pizzu a hollywoodske reklamy. Tam je toľko normálnych a príjemných ľudí! Proste ich musíte hľadať a nerezignovať.

Myslím, že nie. Je to otvorený duch. Chápe moje túžby, pozná aj moje slovenské predstavenia. Vybudovali sme si medzi sebou silnú dôveru.

Málo o nej vedia. Mnohí precestovali Paríž a Rím. Stáva sa, že sa ma pýtajú, či doma máme čo jesť a tak... Ale často hovoria, že máme veľmi pekných ľudí, a všetky naše ženy sú veľmi prirodzené.

Spolupracovala som v dvoch častiach rodinného sitkomu, kde som hrala ruskú tenistku. Nakrúca sa to pred živým publikom. Smiech za kamerou je autentický. Publikum spontánne reaguje, je to vlastne divadlo v televízii. Napriek tomu, že u nás účinkujúci v amerických sitkomoch vyzerajú niekedy trápne, sú to všetko veľmi tvoriví a vynaliezaví ľudia. Keď sa napríklad publikum nesmeje, hneď nabehne tím spisovateľov, dramatikov, scenáristov, ktorí menia texty na mieste a herci okamžite vynikajúco reagujú.

Nemám priveľké sny, som racionálna.

Som obvykle dosť neurotická a hyperaktívna. Trochu som sa snáď zmenila v tom, ako zvykne zmeniť človeka rodinný život, ktorý máme veľmi pokojný. Nechcem sa klamať, čo sa týka Ameriky, ale takisto sa nesnažím znepríjemňovať si ju. Keby som stále poukazovala len na to nepríjemné, na tie horšie stránky, nedalo by sa s tým žiť nikde na svete, ani doma nie. Hľadám krásu a pozitivizmus, inak by som sa tam zbláznila.

Odkedy som odišla, ešte som tam nikdy nevítala Nový rok. Tentoraz budem na Silvestra v lietadle odlietať z Európy do USA. Keď pristanem, opýtam sa a zavolám vám. V Bratislave bude akurát polnoc.

Jana Kolesárová (26), po skončení VŠMU hosťovala v RND, v divadle Astorka Korzo 90, na Novej scéne a v SND. Pred tromi rokmi sa odsťahovala do USA, kde stretla svojho životného partnera. Tam pokračovala v štúdiu. Účinkuje v reklamách, krátkych filmoch a televíznych sitcomoch. Má za sebou nakrúcanie celovečerného americko-českého filmu Rafaela Zelinského Šeherezáda a snímky nezávislého režiséra Ricka Lowryho Zrkadlo. Na Slovensko prišla začiatkom decembra, aby pred koncoročnými sviatkami, ktoré trávi s rodinou v Košiciach, stihla castingy pre nové české projekty v Prahe.

Jana je pozitívny a konštruktívny človek, má skvelý humor, často pri nej od smiechu padám do kolien. Všetky problémy sa v jej prítomnosti scvrkávajú na veľkosť mušieho vajíčka. Pred jej odchodom do USA bola moje siamské dvojča, takmer sme sa neodlúčili. Je to talentovaná, húževnatá a originálna herečka. Dúfam, že skoro odsunie Juliu R. do úzadia. A jej vnútorná krása konkuruje jej kráse fyzickej.

Janku Kolesárovú, Koliesko, som prijímal na herectvo na VŠMU a bola mojou žiačkou. Je veľmi krásna a natoľko talentovaná, že som sa nečudoval, keď sa odsťahovala do USA, lebo prerástla naše rámce.

Jana Kolesárová je herečka, ktorá na javisku pôsobí prirodzene, živočíšne, uvoľnene. Obsadil som ju do Meštiakov v Astorke Korzo 90 so svojho televízneho filmu Nové pokušenie Antona, kde stvárnila neverné dievča a zároven symbol rozkoše. Verím, že jej elegancia, hravosť a dravosť jej pomôžu presadiť sa v Hollywoode.