Hoci sa vždy snažíme pripraviť si Vianoce tak, aby boli naozaj časom pokoja a lásky, aj tak sa občas vyskytnú situácie, ktoré sme do scenára nezahrnuli. Niekomu spadne stromček, iného pichne vetvička do oka, spadne zo stoličky pri vešaní ozdôb či stúpi bosou nohou na sklenú ozdobu. A mnohí radšej ani neochutnajú vyprážaného kapra, čo ich tak desí spomienka na zapichnutú kosť v krku. Ale práve takéto malé vianočné katastrofy, trapasy či iné neobvyklé zážitky nám zostávajú dlho v pamäti. Na čo si spomenuli Michaela Čobejová, Julo Viršík, Misha, Boris Filan, Laco Kerata, Adela Banášová a Jozef Pročko?
Vianočná expedícia na Kanárske ostrovy
Vianoce boli pre mňa od detstva symbolom - na prvom mieste - novej hračky, vyprážaného kapra a celodenného zákazu vstupu do obývačky. To znamenalo celý deň bez televízora a podvečernú prechádzku, aby sa zabil čas a rozprávalo sa o tom, čo asi Ježiško donesie. Mama a ópapa boli absolútnymi majstrami vo vytváraní tajuplnej strašidelnej atmosféry. Všade bolo zhasnuté a mama alebo ópapa do ticha šepkali: ,,Otvorili sme to okno, preboha? U Fodorovcov vraj už bol. Otec, ty budeš len filé, aby ti zase nezhrkotala kosť!"
My, deti sme sa triasli od vzrušenia a hladu a keď zazvonil zvonček, opatrne sme sa presúvali do zakázanej zóny, kde svietil Ježiškov stromček a darčeky. Nechápem, ako v niektorých rodinách mohli vydržať s vybaľovaním až po večeri, to bolo u nás vylúčené! Ja som na vlastnú písomnú žiadosť dostala nejakú potrebu do detskej domácnosti (práčku, šijací stroj, tkáčske krosná - bábiky, kočíky som neznášala!), neskôr šminky Puppa a knihy, knihy, knihy (to úplne presne vystihuje môj charakter).
Vydala som sa mladá a chcela som, aby naše prvé Vianoce boli doma a boli presne také, aké sme mali my. Uvarila som riedku kapustnicu bez chuti, po telefóne som pripravila akože vianočku a Ivan mal jedinú historickú úlohu - priniesť čerstvého KAPRA (už zabitého a vypitvaného, lebo inak by som ho musela nechať umrieť prirodzenou smrťou vo vypustenej vani). Ivan prišiel premrznutý a neskoro. Chvalabohu, so sieťovkou! Vybral z nej rybu, o ktorej tvrdil, že je to kapor, no ja som vedela, že je to PSTRUH! Od tej chvíle bolo jasné, že detstvo je nenávratne v háji.
Nikdy viac sme neriskovali Vianoce doma, ale každoročne sme sa zverili do opatery mojich dobrých svokrovcov v Banskej Bystrici. Až na jednu výnimku. Keď sme príbuzným oznámili, že na Vianoce odlietame na Kanárske ostrovy, taktne sa zdržali komentára. Všade zhon, nákupy, zdalo sa ideálne zbaliť plavky a presunúť sa do tepla. Okrem nás to napadlo zopár Čechom a polovici Nemecka. Kanárske ostrovy patria Španielsku, ale španielčinu tam nepočuť ani náhodou. Celý turistický ruch sa točí okolo nich - mnohodetných blonďavých nemeckých rodín, závislých od piva a večerných animátorov. Tak sme si požičali twingo, kúpili sme si mapu Grand Canarie a rozhodli sme sa preskúmať ostrov. Ja som bola navigátorka, Ivan šofér. Vtedy sedemročná Ivanka nemala funkciu, pretože väčšinu cesty preplakala. Podľa mapy sme sa mali dostať hrubou červenou čiarou priamo ku kráteru sopky. Keď sme s twingom balansovali na okraji priepasti na ceste, proti ktorej je tatranská magistrála diaľnicou, plakali sme už všetci. Kto povedal, že twingo nie je tereňák? Vďačím mu za život. A to vôbec nepreháňam.
MICHAELA ČOBEJOVÁ, herečka
Môže za to Otčenáš
Nespomínam si už presne na ten rok, ale určite to bolo v čase, keď mnou ešte silno plieskala puberta, mohol som mať trinásť, štrnásť rokov. Ale na to, čo sa udialo v ten sviatočný večer si pamätám dodnes. Bolo krátko pred šiestou, všetko už bolo prichystané na štedrú večeru, aj dnes si spomínam na to menu. Na stole voňala šošovicová polievka so sušenými slivkami, ryba a zemiakový šalát, med, cesnak, oblátky, ovocie. Pomaly sme sa celá rodina zišli pri stole, postavili sme sa a otec začal krátku modlitbu (to aby aj mama bola spokojná). Ako sme tam tak stáli so zopnutými rukami a recitovali Otčenáš, hlavou mi prebleslo niečo veľmi bláznivé - a od myšlienky k realizácii som prešiel rovnako bleskovo. Zobral som zo stola vidličku a čakal, kým sa posadíme. Keď sa tak malo stať, vidličku som rýchlo strčil pod zadok vedľa mňa stojacej sestry a ona si na ňu sadla. Nie „akože", ale naozaj a celou váhou. Potom veci dostali rýchly spád. Sestra začala jačať a s vidličkou (prepytujem) v zadku behala okolo štedrovečerného stola. Aj otec reagoval veľmi rýchlo, a tak som ešte postojačky namiesto predjedla dostal jednu alebo dve (možno aj tri) poza uši. Začiatok sviatočnej večere sa tak pochopiteľne trošku oddialil, lebo prednosť- logicky - dostalo ošetrovanie zranenej. No a po tejto krátkej prestávke sme už pokračovali tak ako obyčajne. Večera, rozbaľovanie darčekov a potom s kamarátmi do mesta na polnočnú. Tie slzy rýchlo uschli, postihnutému zadku sa nič vážnejšie nestalo, no na tú príhodu spomíname dodnes a vždy sa na nej výborne zabavíme a zasmejeme.
P. S. Prepáč, sestrička, že som to bonzol, ale zdalo sa mi, že už je to dávno premlčané.
JULO VIRŠÍK, šéfredaktor hudobnej redakcie
Plné jedlo krištáľu
Raz na Vianoce, mala som asi desať rokov, sme si práve sadli za štedrovečerný stôl a začali sme tradične oblátkami s medom. Zrazu v tom pokoji a polotichu niečo padlo zhora na stôl a urobilo to strašný rachot. Bola to guľa z krištáľového lustra, ktorá sa po rokoch uvoľnila a práve v „najvhodnejšej" chvíli spadla a rozbila krištáľový pohár. Ten sa rozletel po celom stole a vo všetkom jedle aj v nápojoch boli miniatúrne kúsky skla. Keďže u nás nie je vo zvyku vstávať na Štedrý večer od stola, mamka naservírovala všetky chody naraz. A tak bolo sklo úplne vo všetkom. Celú nedotknutú večeru musela vyhodiť a ísť všetko naložiť znovu. Ešte šťastie, že na Vianoce je veľa chodov a aby sa všetko zmestilo na stôl, nakladajú sa menšie misy. Keby to tak nebolo, asi by sme vtedy ostali bez štedrej večere.
MISHA, speváčka
Dať mame na Vianoce dáždnik?
Dodnes neviem vyberať a dávať dary. Mám obrovskú ochotu, slušné možnosti, ale slabú fantáziu - a som strašne ostýchavý. Dal by som svojim najbližším hocičo, keby sa to dalo spraviť anonymne - aby mi akože nemuseli byť vďační.
Už ako dieťa som mal problém, čo kúpiť mame ako vianočný darček.
Mal som asi dvanásť rokov, a k tomu primerané úspory. Bol hnusný daždivý december, každý deň lialo a ja som počul, ako sa mama sťažuje kamarátke, že nemá poriadny dáždnik. To bol nápad! Dáždnik stál asi sto korún, bol krásny fialovomodrý s bielou umelohmotnou rúčkou. Kúpil som ho deň pred Štedrým večerom a mal som vyriešený strašný problém. Lenže na druhý deň som sa zobudil a vonku snežilo. Sypali sa obrovské vločky, do večera bolo snehu po kolená. A ja som v tom zasneženom svete nedokázal dať mame ako vianočný dar dáždnik. Jednoducho som sa zasekol. Je to jeden z najtrpkejších pocitov - nemať v pravú chvíľu darček pre toho, kto ma práve obdaroval. Preto som vždy ocenil, keď mi moje deti dávali do daru sadu fixiek alebo nôž na koberce. Bolo to bez rozpakov a z lásky.
BORIS FILAN, textár a spisovateľ
Som vrah
Bolo pár hodín pred Štedrým večerom. Neviem, ako sa to mohlo stať, ale doma sme nemali kapra a nemali ho ani nikde v meste. Dal som to vedieť celej svojej rozvetvenej rodine. Synovi som dal peniaze a poslal ho ešte raz do mesta so slovami, aby sa bez kapra nevracal, aj keby ho mal vyloviť v Dunaji.
O hodinku dorazil švagor: „Tu máš dvoch kaprov, jeden je náš, druhý je váš, zohnal známy, nemusíš mi za neho ani platiť, len ich oboch, prosím ťa, zabi, ja to neznášam."
Chvíľu nato docupital syn, vraj vystál pri Priore dvojhodinový rad. Mal tiež dvoch kaprov, rátal aj so švagrovcami. Tak mi neostávalo nič iné, len si povedať: „Tu mám dvoch kaprov, zaplatil som za nich, tak si ich sám aj zabijem. Ja to neznášam."
Nemarilo sa mi. Vo vani som mal pred očami štyroch kaprov. Plávali krásne dokola, jeden cez druhého. Tak ktorý z vás, chudáčikov, pôjde prvý? Nebol čas na rozmýšľanie. Ťažko sa mi dýchalo. A tak som sa do toho pustil. Postupne som ich skolil. Všetkých štyroch. A do večere som nevládal urobiť už nič iné.
Keď som rodine natieral medom vianočné oblátky, triasli sa mi ruky. Do obete, ktorá sa ocitla na štedrovečernom stole, som ani nezapichol vidličku. Mal som jednovečerný pôst. Švagrovcom a mojej rodine však veľmi chutilo. Iste, veď nie sú vrahovia.
LACO KERATA, herec
Vianočná básnička pre šušľavé deti
Keď som bola malá, musela som na Vianoce aj recitovať, čo by nebol až taký problém. Lenže zo dva roky po sebe sa stalo, že niektorý z kľúčových mliečnych zubov mi vypadol práve v období Vianoc a spôsobil mi šušľanie. Odvtedy som premýšľala nad vianočnou básničkou pre šušľavé deti, aby sa v takých situáciách veľmi netrápili a svoju dočasnú chybu v taký významný večer, ako je ten Štedrý, prekryli. Tu je. Je aj poučná.
Na štromšeku pršká
prškavková šprška.
Neštrš pršt škrš špršku,
vypáliš ši na ňom hršku.
Na daršeky šetri pršty
Máš ich pod štromšekom hršti.
Nech je Štedrý vešer šelý
Taký, ako šte ho chšeli.
ADELA BANÁŠOVÁ, rozhlasová moderátorka
| Ako bol Pročko štedrovečernou kukučkou U Jozefa Pročka mávajú tradičné Vianoce. Klasika. Vlani však jeho deti takmer zažili menšiu vianočnú katastrofu. „Nechceli veriť, že darčeky nosí Ježiško. Spolužiaci v triede sa dohadovali, že to dávajú rodičia, tak aj ony zapochybovali." Na Štedrý večer prišli k stromčeku a tam prázdno, akurát lístok - keď ste neverili, že nosím darčeky, nedostanete nič. „Zostali stáť ako zarezané, potom sa Zuza pustila do Miša - to ty, ty, ja som na Ježiška verila! Rýchlo som povedal - aha na druhej strane lístka je ešte čosi. Prečítali si - dávam vám ešte jednu šancu. Choďte na poschodie a čakajte na zazvonenie. Hneď tam bežali a naozaj, Ježiško zakrátko prišiel. Takže opäť uverili, veď videli, že ja aj moja žena sme boli pri nich a darčeky sa aj tak zrazu objavili." Toto sa však stalo malým Pročkovcom. Svoju vlastnú vianočnú katastrofu si humorista prežil ešte v mládeneckom veku. „Mal som sedemnásť a bol som zaľúbený do jedného dievčaťa. Na Vianoce sme sa mladí dohodli na stretnutí pri kostole na polnočnej, ktorá sa vzhľadom na to, že na viac dedín bol u nás iba jeden kňaz, začínala o pol jedenástej večer. V tých časoch som soboty a nedele trávil u svojich starých rodičov na opačnom konci Haliče. Aj vtedy som po štedrovečernej večeri doma išiel spať k starkým. Starká mi však prikázala, aby som bol do 24.00 po omši doma. Lenže bola zima, samozrejme, že sme mali so sebou čaj a trošililinku rumu. Posilnený a zaľúbený - veď ona bola pri mne - som sa ešte po omši akosi zabudol. Potichu, ako zlodej, som prišiel k starkým. Po chvíli šmátrania v tme začali kukať starkinej kukučkové hodiny. Kukučka zakukala trikrát. Tri hodiny. Skoro som sa odkrvil. Ale už vtedy sa prejavila moja schopnosť improvizácie a ja som zakukal ešte deväťkrát. Vedel som kukučku neuveriteľne skvele napodobniť, dokonca starký niekoľkokrát prestavoval hodiny, keď som si zakukal pre zábavu. Potom som spokojne zaspal. Ráno som prišiel do kuchyne a videl starkú, ako balí hodiny do škatule. Len tak som sa spýtal, či sú pokazené. Vtedy sa starká ku mne obrátila a povedala: 'Nie, len ideš s nimi k zverolekárovi, máme chorú kukučku. V noci zakukala trikrát, povedala do riti, zakukala deväťkrát a kýchla.' Odvtedy som mal zákaz dokonca aj kikiríkať." |
Autor: Pripravili: hab, ea, bd
