mi. Kľúčom môže byť náhoda a ceruzka zabodnutá do mapy. Vonku je sivo, nijako - nie je letná ani zimná sezóna. Predvianočný advent je pre mnohých Slovákov čas pôstu bez zábavy a alkoholu.
Slovensko a Štefánik
Do obce Beckov ide autobus priam vyhliadkovou trasou: cez Piešťany, Záhorie, Kopanice do Nového mesta nad Váhom. V Piešťanoch, celkom blízko stanice, je podnik, kde vlnenia plech. Plech sa nevyrába už vlnitý? Cestou bude ešte veľa záhad.
Z mapy Slovenskej republiky sa stal stredoveký itinerár - cestopis, ktorý kreslí krajinu podľa toho, čo sa cestou deje, kto a čo sa objaví. V záhradkách domov sa rozmohla nová móda - v každej je jedna jabloň neobratá. Bohatší majitelia domov sa vo väčšine prípadov vyznačujú výrazným nevkusom. Ak kamenné biele levy, tak nestačia len dva pri bráne. Každý z nich, bez ohľadu na veľkosť pozemku, chce mať aspoň maličký bazén prenikavej modrej farby.
Okolo Vrbového sa začínajú objavovať prvé ozajstné kopce. Kraj okolo Brezovej pod Bradlom víta ľudí slovenskou zástavou namaľovanou na stene a nápisom M. R. Štefánik, ale hneď vedľa na dome je talianska zástava a nápis Pizzeria. Štefánikovu mohylu na Bradle aj tak najviac spopularizoval Jakubiskov film Vtáčkovia, siroty a blázni. Odvtedy sa tam bolo dobrovoľne pozrieť veľa mladých ľudí, a nepotrebovali na to agitáciu národniarov.
Nové Mesto nad Váhom vyháňa svojou sivosťou ľudí po práci preč - do blízkych dedín. V autobuse do Beckova sa vezú maturantky, ktoré okrem stužkovej nezaujíma už nič. Ľudia, ktorí vystúpia z autobusu, okamžite miznú v domoch. Stačí minútka a na námestí ostávajú iba psy, deti a náhodní cestujúci. Nad dedinou na maličkom kopci tróni zrúcanina hradu Beckov. Informačná tabuľa hovorí, že známa obec upadla v 19. storočí neprávom do zabudnutia a vyzerá to tak, že sa na tom dodnes nič nezmenilo.
Aj kozy sa nadrogovali
Hradný vŕšok obžierajú kozy. O chvíľu sa zjaví aj ich majiteľ. Na kopcoch tu vraj stále fúka a kým je to v lete príjemné, v zime sa to nedá vydržať. "Sezóna sa skončila v októbri," ukazuje na hrad a skôr, ako na to dostane dôvod, zahorekuje nad ruinami: "Kým boli komunisti, aj sa to opravovalo. Teraz nie sú peniaze, a tak to chátra."
Kozy Lujza a Malina pribehnú na zavolanie ako psíky. Obe čakajú mláďatá, takže už nedoja mlieko. Ani pastierovi sa nechce stále robiť syr, jeho rodine sa už prejedol.
V lete žije Beckov hradnými slávnosťami a šermiarmi. Vtedy prídu aj turisti, ktorí letujú na neďalekej Zelenej vode. Toto leto bola na hrade techno-diskotéka. "Ešte aj kozy sa mi nadrogovali," smeje sa starý pán. "Všade sa váľali špaky, mladí si dali pivo, pilule a hneď boli hotoví. Nejaké pilule museli zožrať aj moje kozy," vysvetľuje a ukazuje rukou veľký oblúk: "Tu všade boli prejavy lásky."
Jeho vnúčatá žijú, ako veľa mladých ľudí - vnuk po vojne nemá robotu a z podpory sa nedá vyžiť. Vnučka radšej odišla do Rakúska robiť au-pair. "Keď Slováci musia utekať do sveta - zle je. Naposledy museli za prvej republiky," prorocky prenesie dedo hlasom beckovského pána, ktorého na rozprávkovej platni nahral Kroner.
Prespať v kolkárni
Beckovom rozvoniava kadidlo. Okrem evanjelickej a katolíckej farnosti, ktoré majú každá svoju zvonicu na kopci, sú v dedine dva charitatívne domy. V jednom žijú vyslúžilí farári a v druhom rádové sestry. Pre obyčajných ľudí je pri lipovom parku aj domov dôchodcov. Na ulici nikde ani nohy, z dvoch reštaurácií sú dve zavreté. Okrem hradných slávností tu miestni návštevníkov vídajú, keď je svadba. V múzeu na dvore stoja starodávne koče, na jednom z nich sa donedávna jazdilo na Mikuláša a fotili sa svadobčania, ale niekto ho pokazil a hrozí, že by odpadlo zadné koleso. "Buď sa budú fotiť tu pod strechou, alebo vôbec," rázne hovorí nenápadná žena, ktorá chodí na pol úväzku kúriť do muzeálnych kachlí. Ticho malej obce by vraj nevymenila ani za nič. Bol tu aj hotel - ukazuje tým smerom - ale po tom, čo ho odkúpili, nový majiteľ s budovou nič nerobí. Ani ju neprenajíma, ani nepredá, ani neobnoví hotel. Prespať sa dá už len v kolkárni.
V nádhernom starom dome urobil majiteľ štýlovú drevenú herňu kolkov, ktorej sa časom vykrivila dráha. Napriek tomu je miestom, kde sa stretávajú ľudia. Vnútri sedí len čašníčka a so známou preberajú víťazov Slávika, lebo v rádiu akurát spieva ich Riško. Je tu príjemne, ale predstava nocľahu v obci, kde ľudí len tušíte za oknami, núti ísť preč.
Autostop je bezpečnejší
V dedinách treba podľahnúť konzervatívnym štruktúram, ktoré riadia vidiecky život. Starým babkám na priedomí sa treba pozdraviť. Starostlivo si vás premeriavajú, ale keď poviete dobrý deň, odzdravia a cudne sklopia pohľad, ako sa patrí.
Niet sa koho opýtať na autobus, ale do Rakoľúb sa dá ísť aj peši. Medzitým sa však úplne zotmie a fúka beckovský vietor. Je pol piatej, ale je tma, a to znamená noc. Na ulici niet nikoho. Okolo zastávky sa bicykluje muž, a keď sa siedmykrát bezdôvodne vráti urobiť koliesko, vtedy je najbezpečnejší autostop. Mladý muž sa vezie do Nového Mesta do Billy - čo by robil doma? Na techno-diskotéke v lete bol, a bola to paráda! Len hudba vraj trošku otriasla múrmi hradu.
Trenčín bez hudby a módy
Hrad sa týči aj nad mestom Trenčín, kde by sa dal nájsť nejaký nocľah. Stojí na podstatne vyššom kopci, ale veď mesto módy je väčšie. To však nie je dôvodom, aby ľudia v decembri vyliezali do ulíc. Trenčín ožíva vždy v lete, keď v ňom hučí hudobný festival Pohoda. Bez festivalu a bez módneho veľtrhu ostáva mesto napospas len chladnému počasiu.
Hoci sa Trenčín nedávno blysol tým, že zrušil organizátorom vysoké poplatky za kultúrne akcie, návštevníci mesta musia v hoteloch či penziónoch zaplatiť desať korún za deň pobytu. Historické centrum je vyľudnené a v malej reštaurácii sa udivene pozerajú, ako sa udivene pozerám, že som tam jediný hosť. Teraz cez týždeň? Prázdna piváreň, z ktorej reve rocková hudba, sa nakoniec dočká pár vojakov a jednej dvojice.
Tatranské ryby a hríby
Najlepším miestom a časom na zoznamovanie sa je stanica a ráno. Začať sa dá hneď skraja, pri "stánku prvej pomoci" s názvom bufet Park, v ktorom nalievajú alkohol. Na lavičke v čakárni žartujú starší páni. "Päť rokov som sedel v Ilave," hovorí jeden vážnym hlasom a vybuchne do smiechu: "V škole!" Spolu s kamarátom sa vybrali z Trenčína do Vysokých Tatier. "Poznáme tam jedného starého kamzíka," hovoria a začnú rozoberať pohyb cien za tatranskú vodku s horcom, staničného piva a rumu. Jeden z nich, účastník Bielej stopy, je oblečený v starých menčestrových pumpkách a modrej vetrovke. Kamarát má len sivé klasické vibramky na nohách, inak je v tesilákoch a koženkovej bunde. Ako sa odev týchto výletníkov líši od dnešných windstopperov, fleecov a goretexu!"
V Tatrách vraj teraz rastú suchohríby, keď konečne nie je tak sucho. Vlak prechádza okolo trávnatej krajiny, kde by mohla stáť fabrika na Hyundai, ak sa výrobcovia rozhodnú pre nás. Cestujúci ukazuje tunel, kadiaľ pôjde diaľnica. "Veď už dávno mala stáť!" rozhorčujú sa traja chlapi. Toľko prezieravých projektantov v jednom kupé, až je divné, že diaľnica ešte nie je hotová. Pre Bratislavu majú všeplatný len jeden odkaz: "Ááá - múdre hlavy!"
Ani snehu niet, zaznie, keď sa blížime k Štrbe. Čakám dovetok "nie ako kedysi", lebo sťažovanie sa je psychologický rys slovenského národa. Hneď po pohostinnosti. Máme to aj zdôvodnené - radšej ponadávať a potom to dobré už len milo prekvapí. Celou cestou lovia v riekach rybári.
Načo cestovať?!
Na popradskej stanici čaká najviac ľudí na spoje na juh. Medzi severnou trasou a južnou trasou po Slovensku je len málo priechodov naprieč. Ten do Revúcej a Rimavskej Soboty vedie cez nespočetné serpentíny. Autobus výzorom pripomína dobitého kaskadéra, ktorý pozná každú skalu na ceste. Vnútri sa vezú ľudia, kopa obrovských mechov, kočíky. Mladý pár tíši revúce dieťa. Nik necestuje len tak pre potešenie, každá cesta má účel. To mladá žena by chcela cestovať len tak, niekam sa ísť pozrieť. "Načo? Vieš koľko zbytočných peňazí to stojí!" umlčí ju manžel. Keby radšej umlčal dieťa.
Vo Vernári míňa autobus babky vo farebných krojoch a autá s nemeckými značkami. Niektoré drevenice už stihli odkúpiť a opraviť, niektoré čakajú na spadnutie. Za dedinou pristúpi stará žena, ktorá cestou po vysokohorských zákrutách odrieka nejakú ružencovú modlitbu. Stačí zatvoriť oči a môžete si predstavovať, že ste v Peru alebo v Tibete. Možno nás babkine modlitby zachránili od pádu do priepasti.
S batohom cez hory
Prečo sa nepozrieť do obce Muráň? Nad ňou stojí hrad a Muránska planina, kam stále chodili bratislavské štúdiové deti v relácii S batohom cez hory. Pravdaže, nikdy tam nedocestovali, ale z dokumentu sme sa všetci dozvedeli, že tam chovajú kone. Zato tam docestoval najznámejší dobrodruh, Boris Filan. Aspoň tak mi tvrdí muž v prvom hostinci, v ktorom si musím upraviť žalúdok po serpentínach. "Vy musíte byť redaktorka," odhadne ma, až je sám z toho prekvapený.
Žena sama do dedinskej krčmy nechodí. Jediná žena, vlastne ešte dievča, ktorá smie byť pri pulte, je krčmárka. "Ani ste sa nemuseli pýtať, ako tu žijeme," prekrúti oči a nešťastne sa zatvári. "Nuda, strašná nuda, nič," hovorí. "Diskotéku tu máme len na Štefana, aj to minulý rok púšťali samý house!" Mladá krčmárka skončila odbornú dievčenskú školu, kde je zahrnuté aj podnikanie a rovno šla podnikať do otcovej krčmy v Muráni. Tu, obáva sa, skončila natrvalo. Má priateľa a ten nechce o živote v Prahe ani počuť. Tak čo už?
Ako vo Vietname
Obec sa tiahne pozdĺž zákruty a rozvetvuje sa popri cestách. Miestni Rómovia sa neizolovali v osade niekde mimo obce. Všetci tu vychádzajú medzi sebou dobre, nakoniec, veľká časť z podpory a sociálnych príspevkov živí pomerne dosť výčapov a hostincov. Ľudia sa po dedine pohybujú na bicykloch. V používaní bicyklov určite dobiehame Vietnam, všade tam, kde nie je mestská hromadná doprava, ľudia bicyklujú. Neprekáža ani, že je december, ráno sadnú v kostýme alebo v obleku, s taškou na bicykel, zakrúžia na námestí a idú.
Informačné centrum, ktoré aj s internetom zriadili v jednom z muránskych domov, vyzerá zatvorené. Je po sezóne. Chlap vybehne s fúrikom a informuje, že centrum sa betónuje. Pýtam sa, kto mi poradí, kadiaľ sa ide na hrad. "Aký hrad? Už nestojí, rozobrali sme ho," vtipkuje mladík.
"Tak sa tu nič nedeje, až mi je z toho smutno," hovorí dievča z hostinca. Chlapi sa zastavia na dva panáky, ktoré zapijú tunajšou kofolou, ona sa nezastaví sedem dní v týždni. Chcela ísť študovať herectvo do Bratislavy, no známi ju odhovorili, že tam aj tak berú len deti hercov. Tak si hrá sama pre seba pred zrkadlom.
Ešte kapurkovú!
Najbližšie mesto na noc je Revúca. Najstaršie slovenské gymnázium, historický hostinec, v ktorom sídli riaditeľstvo magnezitovej ťažby, čínsky obchod núkajúci zimné vetrovky, kino, v ktorom v ten deň nič nehrajú a ľudia zavretí so svojimi životmi na sídlisku.
Á, ľudia! V malom podniku sedí pár chlapov, mládež a jeden pes. Mira živí pekáreň a Iva ťažba dreva. Momentálne všetkých udržiava v čulej nálade pivo, na ktoré si obaja odskočili ešte v montérkach. Svoju identitu prezrádzam ako poistku, aby nedošlo k unáhleným úsudkom. Od toho momentu nastáva scénka z Formanových a Menzlových filmov. Vo vetách sa miešajú seriózne odpovede na to, aký je život v Revúcej, s oplzlosťami a ostych z toho, že by sa mohli objaviť v novinách s prejavmi slovenskej spontánnosti a pohostinnosti.
"No dobre," povie zásadnú vec Ivo, mohutný chlap, ktorý len nedávno vydával dcéru, "môžete mať v tej Bratislave, čo chcete, ale taká príroda tam nie je."
Má pravdu, príroda je dôvod, prečo sa oplatí po Slovensku cestovať.
"Metaj sa rýchlo," usmerňujú chlapi čašníčku. Tradičná slovenská pohostinnosť dostáva črty naliehavosti. Prejavujú sa vetou, ktorá znie už po tretíkrát : Ešte si dajme kapurkovú! (posledný pohárik na rozlúčku - pozn. red.) Jediným možným spôsobom, ako dôstojne odísť, je utiecť. A tak utekám, hanebne miznem v tme.
V hotelovej izbe si píšem do notesa: "Toto nie je cesta, ako spoznať Slovensko. Každý človek si zvykol žiť tam, kde je. Keď sa vyberie niekam inam, tak preto, aby našiel niečo krajšie a lepšie."
Pekné Vianoce všetkým, kde ste!
 Koľko nás na Slovensku žije? Kde? A ako? Počet krajov: 8 (Bratislavský, Trnavský, Trenčiansky, Nitriansky, Žilinský, Banskobystrický, Prešovský, Košický) Zdroj: Sčítanie ľudu z mája 2001, Štatistický úrad SR. |
