„Som len niekto, kto prežil. Nebudem si robiť zásluhy z toho, čo som neprežila. Klesla som na kolená a modlila sa. A potom si už nič nepamätám," hovorí dvadsaťročná americká vojačka Jessica Lynchová. FOTO - ČTK/AP
V knihe Ja som tiež vojak komentuje udalosti, ktoré zažila za krátku chvíľu počas svojho pôsobenia v Iraku.
Jessica Lynchová sa chcela stať učiteľkou v materskej škôlke. Jedného dňa sa však v jej rodnej Západnej Virginii objavil náborca do armády. Rozprával s takým zaujatím a dobrodružstvo vojenského povolania opisoval tak pútavo, že Jessica ani nedýchala. Lákala ju aj vidina dobrého zárobku. A tak sa nechala naverbovať.
Krátko po vypuknutí vojny v Iraku sa stala americkou národnou hrdinkou. Médiá dramaticky opisovali, ako Jessicin konvoj zablúdil, ako na jeho obrnené auto zaútočili irackí vojaci. Jessica vraj do poslednej chvíle bojovala s irackou presilou, potom sa dostala do zajatia, kde ju znásilnili.
Jessicine vyslobodenie opakovane vysielalo niekoľko amerických televíznych staníc. Neskôr o jej príbehu nakrútili film. V júli jej americká vláda udelila Bronzovú hviezdu za vojenské zásluhy a Purpurové srdce za vojnové zranenia.
Pred niekoľkými dňami vyšla kniha Ja som tiež vojak, ktorú spolu s Jessicou napísal držiteľ Pulitzerovej ceny Rich Bragg.
Na jej stránkach však americkí čitatelia nenájdu drámu, akú opisovali médiá. Viac sa podobá faktom, ktoré vyšli najavo krátko po vojačkinom vyslobodení.
Chyba kapitána Kinga
Jessica Lynchová sa do Iraku dostala ako vojačka a sekretárka. Bola zodpovedná najmä za dostatok hygienických potrieb a iného materiálu. Ocitla sa v konvoji tridsiatich troch ťažkých vojenských zásobovacích vozidiel. Vyštartovali dvadsiateho tretieho marca, len tri dni po začiatku útokov.
Konvoj smeroval k Bagdadu a mal sa vyhnúť mestu Nasírija, odkiaľ mali hlásené veľké zoskupenie irackých vojsk.
Navigačnou chybou sa však časť konvoja - aj s Jessicou - dostala práve k Nasíriji. Snažili sa pridať plyn a rýchlo prejsť ulicami. Lenže za múrmi domov už spozorneli Saddámovi vojaci. Rýchlo siahli po kalašnikovoch Ak-47 a granátometoch, aby sa na terč pozreli zblízka. Kapitán King zavelil obrat. Ako sa však autá otáčali, jednému z nákladniakov došla nafta. Konvoj zastal. Vojaci vyskočili na cestu, aby strážili.
V pasci
Jessica počula seržanta Roberta Dowdyho, ako na ňu volá, aby nabila svoju zbraň. Siahla po zásobníku, ten sa však zasekol. Smola. Vo chvíli, keď už malo auto naftu v nádrži a posádka sa chystala naskočiť, ozvala sa streľba naplno.
„Začali nás zabíjať," spomína Jessica.
Irackých vojakov bolo čoraz viac. Vybiehali z domov, spoza múrov, objavovali sa rýchlosťou blesku. Mnohí mali na sebe civilné šaty a boli bosí. Ale strieľali presne.
„Dostali sme sa do pasce. Blížili sa zo všetkých strán. Bránili sme sa, ale ja som nikoho nezabila."
Muži z auta, v ktorom sa viezla aj Jessica, siahli po ťažkom guľomete M-249. „Každý chcel niečo povedať, každý si myslel, že treba urobiť niečo iné, lepšie. Všetci sme kričali."
Od prvého výstrelu uplynulo pol hodiny, možno viac. Jessica to nevie posúdiť. Sklonila hlavu medzi kolená a zatvorila oči.
V nemocnici Saddáma Husajna
Keď ich znovu otvorila, uvidela pred sebou irackého vojaka s odpaľovačom granátov na pleci. Hneď vypálil. A presne. Džíp dostal zásah spredu. Poslednú vec, na ktorú si Jessica pamätá, je modlitba.
Preberala sa pomaly, v irackej nemocnici. Nevedela, čo sa deje, ani kde sa nachádza. Necítila si telo. Videla nad sebou neznáme tváre, zvukom, ktoré počula, nerozumela. Až po chvíli si začala uvedomovať, že leží na mieste, ktoré je pod kontrolou nepriateľa. Pochopila, že sa práve stala vojnovou zajatkyňou. Bola v rukách irackých lekárov. Bála sa, že jej môžu ublížiť, ale viac sa bála toho, že niektorý z nich oznámi jej miesto agentom Husajnovej tajnej služby. To by bol jej koniec.
O niekoľko hodín ju naložili do sanitky. Počula doktora, ako jej po anglicky vraví, že ju prevážajú do Všeobecnej nemocnice Saddáma Husajna. O chvíľu bola na operačnej sále.
Nerobte to!
„Budeme vám amputovať nohu," povedal jeden z lekárov. „Nie, nechcem," kričala Jessica. Sestra jej začala naťahovať na tvár masku. Chystali sa ju uspať, ale Jessica bojovala. Mykala hlavou z jednej strany na druhú a neustále kričala, že nechce, že si žiadnu amputáciu nohy neželá. Sestra jej nedokázala masku nasadiť. Zrazu Jessica počula zvolanie: „Stop. Nerobte to!" Slová patrili sestričke.
Nevedela, prečo sa doktori odrazu rozhodli inak. Už mohla byť bez nohy. Počula, že jej ju chceli odrezať, aby ju mohli ľahšie transportovať do Bagdadu, kde ju mali využiť do propagandistického videa. Neskôr sa však dozvedela, že pravou príčinou zamýšľanej amputácie bola obava zo vzniku infekcie, ktorá by jej mohla ohroziť život.
Nedostala ani zaucho
Naďalej sa však bála tajných agentov. Bála sa, že z ničoho nič vtrhnú dnu, začnú ju mučiť, alebo ju kamsi odvezú a tam jej predsa len nohu odrežú. Ale irackí muži - ktorým neverila, že sú lekári - ju ani len nebili.
„Nedali mi ani zaucho," píše v pamätiach. „A nik ma ani nevypočúval. Nik sa ma nevypytoval na našich vojakov. Aj tak by som nebola odpovedala. Čo by som im aj mohla povedať? Veď som bola sekretárkou, ktorá mala na starosti zásobovanie jednotiek ceruzkami, zošitmi a toaletným papierom."
Po meste sa začalo o Jessice rozprávať. „Mali sme pocit, že v nemocnici môžu zadržiavať raneného amerického vojaka," vraví Victor Renuart, generál U.S. Air Force a v čase útoku veliteľ leteckých operácií.
Nebol to trik
Prvého apríla naleteli nad nemocnicu ťažké vrtuľníky a bojové lietadlá AC-130. V rovnakej chvíli sa k Nasíriji pohli tanky a obrnené transportéry. Začali páliť z plnej sily, ani nevedeli kam. Išlo iba o to, vyvolať pozornosť na inej strane.
Hukot vrtuľníkov Jessicu vyľakal. Naraz počula svoje meno. Príslušníci amerického komanda sa hnali na druhé poschodie, kde ležala. Vtrhli na prízemie nemocnice. Vykopli dvere - napriek tomu, že služba im chcela odomknúť. Strach vojakov bol však prirodzený. Nevedeli, čo sa v nemocnici odohráva. Mysleli si, že ide o ďalší z obľúbených trikov Saddámových veliteľov. Premeniť aj nemocnicu na dobre opevnené a pre Američanov nebezpečné miesto. Preto členovia komanda pre istotu spustili pár dávok. Lenže v nemocnici, kde v tom čase popri Jessice Lynchovej ležalo ďalších dvesto pacientov, nik nekládol odpor.
Idem domov
Práve túto časť oslobodzovania neskôr americké médiá nafúkli. Trvali na tom, že išlo o neľútostný, ba až hrdinský boj amerických vojakov. Jessica však uviedla veci na pravú mieru.
„Kde je Jessica Lynchová? Kde je Jessica Lynchová?" Členovia komanda prekrikovali jeden druhého. Jeden z doktorov sa im ponúkol, že ich k nej zavedie. Jessica stále presne nevedela, čo sa deje. Zakryla sa dekou a čakala na ortieľ.
„Jessica Lynchová. Sme vojaci armády Spojených štátov a prišli sme ťa ochrániť a odviezť domov!"
Pomaly nadvihla hlavu spod deky a povedala: „Ja som tiež vojak."
Krátka veta, ktorá sa stala titulom jej knižky.
Vojak si siahol na rameno a odtrhol si výložku. Vtisol jej ju do ruky. Držala v ruke kúsok plátna. Za druhú ruku ju chytil a o chvíľu ju už ďalší nakladali na nosidlá. Potom rýchlo von z izby a dole schodmi. Odtiaľ na dvor. Vonku zacítila vôňu benzínu a vírenie vzduchu z vrtuľníka. Niekto jej podal ruku. Ale to už bola na palube.
„O. K. Je to naozaj pravda. Je to skutočnosť. Idem domov."
Spornou časťou knihy Ja som tiež vojak zostáva údajné znásilnenie Jessicy Lynchovej. Irackí lekári znásilnenie popierajú: „Bola to žena, mladá, osamotená v cudzej krajine. Bolo našou povinnosťou postarať sa o ňu tak, ako sme to urobili. Teraz tvrdí, že bola znásilnená. A to nás bolí," hovorí doktor Džamal Kadim Šuvajl. Aj druhý lekár, ktorý Jessicu operoval - Mahdí Chafazdží, znásilnenie popiera: „Keby bola znásilnená, neprežila by. Bojovala o vlastný život, mala polámané telo. Ktoré zviera by na to mohlo pomyslieť?"
Vydavateľ autorizovanej Jessicinej biografie si však za tvrdením o análnom znásilnení stojí. „Doktor, ktorý Lynchovú na americkej vojenskej základni liečil a mal k dispozícii všetky zdravotné záznamy, povedal, že niektoré zranenia zodpovedajú sexuálnemu útoku. Aké iné potvrdenie by ste ešte chceli?"
