Malomocní sú často vydedencami, pretože ľudia sa ich stránia. O to viac túžia po dotykoch. Andrea Dóczeová pokojne podá ruku aj takto postihnutému. Lepra sa dnes dá veľmi dobre liečiť a hoci ide o otriasajúci pohľad, nákaza nehrozí, pretože chorý už dostal lekársku opateru.
Čierna mamba v sprche. Potriasanie rukou s malomocnými. Tridsaťcentimetrové červy, ktoré rodičia nosia do ordinácie, aby názorne ukázali, aké parazity sužujú ich deti. Chlapčenské temeno poleptané kyselinou z autobatérie, dôsledok rady šamana, ako liečiť kožnú chorobu. Štvorročné HIV pozitívne siroty. Nádory diagnostikované bez histologického vyšetrenia. Dvesto nových pacientov s maláriou za deň. Toto všetko a oveľa viac má za sebou lekárka Andrea Dóczeová. Dvadsaťosemročná krehká žena, ktorá sa rozhodla pomáhať ľuďom z tretieho sveta.
Nemocničný areál v Sudáne vyzerá vraj podobne ako ten z kultového seriálu M.A.S.H. o vojne v Kórei. Nemocnicou je plátenný stan, ďalšia budova je z vlnitého plechu, jedáleň je v bambusovej chyži. Nie sú tú síce krysy – skoro všetky zvieratá zmizli v rámci potravinového reťazca v chudobnej krajine sužovanej občianskou vojnou – zato sú tu škorpióny a jedovaté hady. Jediným trom slovenským lekárom pomáhajú ako zdravotnícky personál domorodci. Práca je od nevidím do nevidím. Aj tak niet kam odísť, všade je polopúšť, žiadne mestá, dediny, obchody. Svetlo je na solárnu energiu, západom slnka, čo je medzi šiestou a siedmou, zavládne v tábore tma ako v rohu. Televízia, video, magnetofón, nič tu nie je. Nečudo, že občas zavládne ponorková choroba. Lekári z amerického M.A.S.H. ju liečili alkoholom a láskami. A tí slovenskí? Doktorka Andrea Dóczeová sa zasmeje:
„Dopraviť sa sem dá len malým lietadlom. Všetko treba priviezť, ľudí, potraviny, lieky, zvažuje sa každý kilogram. Na tri mesiace máme k dispozícii asi liter a pol alkoholu. Patrične ním šetríme – ráno hlt na dezinfekciu, tri glgy na depresiu. Opíjať sa nedá. A lásky? Závisí, od skupinky. Môže sa stať, že je aj párik. Ale keď ste v buši iba traja, odkázaní sami na seba, nemôžu sa dvaja separovať len preto, že sa milujú. Láska v rámci priateľstva je v týchto podmienkach dôležitejšia. Aby sa stretli ľudia, ktorí sa psychicky podržia, potiahnu navzájom, keď treba.“
Nevedela, do čoho ide
Ako sa slovenský lekár dostane pracovať do nemocnice uprostred buša? V Andreinom prípade to bola náhoda, rozhodne nemala od detstva utkvelú predstavu pracovať v krajinách tretieho sveta. Akurát nesúhlasila s názorom, že žena po vysokej sa musí hneď vydať a mať deti.
„Po skončení lekárskej fakulty sa mi podarilo zamestnať na vysnívanom pracovisku – onkológii v Trnave. Spoznala som aj profesora Krčméryho, ktorý ma zamestnal aj na fakulte zdravovedy Trnavskej univerzity, kde je dekanom. Bližšie som sa zoznámila s jeho iniciatívami pomoci ľuďom tretieho sveta a keď nastala možnosť odísť do Afriky, okamžite som kývla.“
V tom čase mal profesor Krčméry niekoľko rokov rozbehnutý projekt v hlavnom meste Kene, Nairobi. Andrea však dostala ponuku pracovať v chudobnejšom Sudáne, kde navyše zúrila občianska vojna. Keďže si vôbec nevedela predstaviť, do čoho ide, súhlasila. Lebo, ako vraví, „keby som poznala všetky informácie, ktovie či by neprevážili obavy“.
Zubatá núka varianty
Prvé dotyky s africkou praxou prežila v Nairobi. Pôvodne sa po čase mala presunúť do Sudánu, ale po teroristických útokoch na New York a Washington bol Sudán krajinou, kde sa mohli ukrývať teroristi. Letecký presun zakázali. Pre ňu to však v podstate bolo dobré, mala čas aklimatizovať sa.
„Predsa len, Nairobi je hlavné mesto Kene, takže kultúrny šok nebol až taký veľký. Pracovala som na klinike, kde sa ambulantne ošetrujú ľudia zo slumov. Najdôležitejšie bolo, že som sa naučila improvizovať, čo je v krajine, kde často chýbajú potrebné prístroje, lieky a neexistujú sanitky, nevyhnutnosťou.“
Na druhú misiu, do Sudánu, teda odchádzala zocelená a poučená. Mohla tiež porovnávať.
„Ľudia z Nairobi brali pomoc ako samozrejmosť. Sú zvyknutí, že im bieli pomáhajú a sú preto aj menej priateľskí a vďační. Hoci som mala pocit, že im dávam maximum, brali všetko ako samozrejmosť. Sudánci k nám mali väčšiu úctu. Boli tiež hanblivejší, najmä preto, že mnohí černosi z odľahlejších kmeňov videli belocha prvý raz.“
Líšili sa aj zdravotné problémy. V Nairobi vzhľadom na vyššiu polohu nie je taká častá malária, v Sudáne, najmä v období dažďov, boli chorých záľahy. Ľudí v nairobských slumoch zase viac trápil brušný týfus, dýchacie problémy a AIDS.
„V Sudáne nie sú autá, autobusy, vlaky, na prepravu má domorodec maximálne bicykel. Je menšia možnosť presúvať sa, a teda aj príležitosť nakaziť sa. Testovali sme pacientov, ktorých sme mali operovať, a všetci boli negatívni.“
V Sudáne je však nebezpečnejšia príroda. Škorpióny i jedovaté hady sa neraz našli aj v tábore. Andrea videla umierať deti na uštipnutie, lebo nebolo sérum. Naopak, s čím sa príliš často nestretávala, boli onkologické choroby, ktoré sú doma jej špecializáciou. Z jednoduchého dôvodu:
„Priemerný vek v Sudáne je tridsať – štyridsať rokov, takže domorodci sa nádorového ochorenia nedožijú.“
Smrteľné dedičstvo
Aké to je, vidieť zrazu choroby známe iba z literatúry na vlastné oči? Povedzme, stretnúť prvého pacienta s leprou?
„Z profesionálneho hľadiska to skôr poteší. Aby ste ma dobre pochopili, nie je to hyenizmus. Jednoducho, ste hrdá, že chorobu, ktorú ste predtým nevideli, ste správne diagnostikovali. Najmä keď viete, že je liečiteľná. Na druhej strane, ak ide o problém, ktorý nedokážeme vyliečiť, je to smutné. Napríklad AIDS. Náš najnovší projekt, ktorý sme v októbri rozbehli v Kambodži, je zameraný práve na HIV pozitívne deti. Všetky sú siroty, lebo rodičia im už umreli na AIDS. Je to strašne smutné. Vidíte ich usmiate, ešte bez prejavov choroby, no viete, že budú mať krátky život. Máte tendenciu urobiť všetko, čo im zbadáte na očiach. Tiež sa snažíte uľaviť tam, kde choroba prepukla. Nie je jednoduché dívať sa na to. Ale na druhej strane viete, že práve vďaka vašej pomoci a liečbe sa mnohým môže život predĺžiť aj o dvadsať rokov. Tam je už nádej, že sa dovtedy nájde účinný liek.“
Čo však obyčajný ľudský strach z infekčných chorôb?
„Osobným strachom sa musí každý prehrýzť. Sme však lekári, vieme, ako sa ochorenie prenáša, ako sa chrániť. Možnože je to z mojej strany aj akceptácia vyššieho rizika – mne to jednoducho nevadí.“
Sudánska pacientka – jedna z tých, ktorým slovenskí lekári zachránili život.
Malomocní túžia po nehe
Asi neklame, lebo vzápätí tvrdí, aké je milé, že pacienti s leprou sa chcú každého dotýkať. Hneď podávajú ruku a ona ňou rada potrasie.
„Chýba im ľudský kontakt, lebo zdraví ich odstrkujú. Pritom dnes už nie je lepra nebezpečná, ako kedysi. Dá sa liečiť a suchá lepra nie je nákazlivá. Paradoxne, práve ľudia, ktorým povedzme aj chýbajú prsty, nie sú infekční, lebo sú už pod lekárskou opaterou. Naopak, na infekčných prípadoch chorobu často nevidno. Veľa ráz prišli do ambulancie pacienti, ktorým som lepru odhalila až pri vyšetrení, nákaza sa zatiaľ prejavovala iba nepatrnými kožnými zmenami. Infekčných pacientov liečime v špeciálnych dedinkách. Vyškolení zdravotníci im rozdávajú nielen lieky, ale aj olej a múku, aby tam naozaj zostali a vyliečili sa.“
A ako prijímajú domorodci správy o chorobe? Sú na seba rovnako úzkostliví ako Európania?
„Mentalita je iná. Napríklad, keď sa v Sudáne narodí bábätko, za dieťa ho začnú rátať až po prvom roku, pretože ten prežije naozaj iba silný jedinec. Lekár musí mať k pacientom autoritatívny prístup, iba vtedy ho poslúchnu. Ak ide o vážne ochorenie, treba rázne povedať – musíš prísť, lebo zomrieš! Inak si to neuvedomia a keď sa stav po prvých dvoch tabletkách zlepší, viac neprídu, nedoberú antibiotiká. Ale to robia aj niektorí naši pacienti. Najhoršie však je, že kým prídu k lekárovi, najprv idú k šamanovi, takže k nám sa dostanú až vo veľmi zlom stave. A nejde len o stratený čas, ale aj o liečebné metódy. Ak iba jedia so šamanom kozie mäso, prosím. Ošetrovala som však chlapca, ktorému poleptali lebku kyselinou z autobatérie. Ani neviem, aký mal pôvodný problém, lebo koža na temene celkom zmizla.“
Dvadsaťosemročná Andrea Dóczeová s deťmi z Mapuordity v južnom Sudáne, kde niekoľko mesiacov pôsobila v misii ako lekárka. Najkritickejšie dni tu zažila, keď všetci kolegovia chytili maláriu a do nemocnice každý deň privážali dve stovky ťažko chorých.
Zaujalo ju niečo z domorodej medicíny?
„Áno. Liečenie tzv. čiernym kameňom. Je to vypálená zvieracia kosť, povarená v mlieku s cukrom. Vkladajú ju do rán po uštipnutí hadmi či škorpiónmi. Vraj to potom menej bolí. Naozaj funguje, zrejme v pórovitej kosti dochádza k nejakej fyzikálno-chemickej reakcii.“
Prekliate dieťa
Nemá mladá lekárka väčšie problémy s autoritou ako starší kolega?
„Ani nie, lebo oni majú celkovo rešpekt z bielych ľudí, pretože vedia, že sú vzdelaní a prišli im pomáhať. A náš vek nevedia odhadnúť. Keby som mala štyridsať či šestnásť, ani jedno by ich neprekvapilo. Keď chceli vedieť, aká som stará, vždy sa pýtali, či mám rodinu a deti. Keď som povedala nie, automaticky ma považovali za šestnásťročnú, lebo potom už každá musí byť vydatá a mať deti.“
Našťastie, na Andreine slová domorodci dali. Potešilo ju to najmä v prípade dvojročného dieťatka, ktoré jeho teta priviezla vo veľmi zlom stave. Hneď po narodení mu umreli obaja rodičia, ona sa ho ujala a kŕmila kravským mliekom. Lenže krava zakrátko zdochla a keď si kúpila ďalšiu, tiež uhynula.
„Teta začala dieťa obviňovať, že prináša nešťastie a viac ho nechcela. Našťastie sme ju presvedčili, že ide o nešťastnú zhodu okolností. Dievčatko sme vyliečili a ona si ho nechala.“
A ktorá bola vôbec najkrízovejšia situácia mladej lekárky?
„V Sudáne všetci kolegovia ochoreli na maláriu. Mne jedinej sa choroba vyhla, pravdepodobne som si opakovanými pobytmi v Afrike vypestovala imunitu. V nemocnici ležalo šesťdesiat ľudí vo vážnom stave a denne prišlo do ambulancie až dvesto nových pacientov a ja som bola na všetko sama. Nechýbalo mi veľa do zrútenia, ak nejaký pacient umrel, brala som to ako osobnú prehru. Práve vtedy mi veľmi pomohli priatelia, tým, že ma podporili, potočili mi uhol pohľadu.“
Dvadsaťosemročná MUDr. Andrea Dóczeová, CSc., pracuje na striedačku ako internistka na trnavskej onkológii a ako prodekanka Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity (TU), kde je koordinátorkou zdravotných projektov pre tretí svet. Do rozvojových krajín chodí aj osobne. Minulý rok pracovala šesť mesiacov ako lekárka na misii na klinike TU v Nairobi v Keni, v tomto roku skoro päť mesiacov pôsobila ako lekárka na misii v Mapuordite v južnom Sudáne. Rozbiehala tu tiež vzdelávací program pre stredný zdravotný personál, ktorý v súčasnosti navštevuje 22 účastníkov. V októbri spoločne s dekanom TU profesorom Krčmérym otvárali v Phonmphenhe v Kambodži azylový dom pre HIV pozitívne deti. Minulý týždeň dostala za svoju prácu cenu Človek v ohrození 2003, ktorú odovzdávali v rámci festivalu dokumentarnych filmov Jeden svet / One World 2003. FOTO SME – PAVOL MAJER
