Zhovárame sa s primárom Kliniky detskej psychiatrie Detskej fakultnej nemocnice v Bratislave MUDr. JÁNOM ŠUBOM.
Môže základná škola odmietnuť žiaka s poruchou učenia, ktorý býva v jej obvode?
„Ak to urobí, nedodržiava nariadenia. Pre niektorú školu to však môže byť objektívny problém. Ešte nedávno sme mali dostatok vyrovnávacích tried. Bolo v nich menej detí a špeciálne vyškolená učiteľka. A tá sa mohla deťom venovať individuálne a mohla spolupracovať s psychológmi, ktorých bolo v poradniach oveľa viac ako dnes.“
Prečo s týmito deťmi stále nevieme pracovať?
„Mali sme najlepšie vypracovaný systém liečby a rehabilitácie hyperkinetickej poruchy aj špeciálnych porúch učenia z okolitých štátov a veľmi dobre zorganizovanú sieť pedagogicko-psychologických poradní. Tých však stále ubúda a počet ich zamestnancov klesol za posledných päť rokov možno viac ako o tretinu. Klesá aj počet vyrovnávacích tried. A pod rukami nám rastú problémové deti. Na vypracovanie individuálnych plánov však existujú metodické listy pre učiteľov.“
Dá sa táto práca navyše zvládnuť?
„Niekedy nie. Keď má učiteľka v triede niekoľko detí s hyperkinetickou poruchou, niekoľko detí s poruchami učenia a päť zo slabého sociálneho prostredia, nedá sa to zvaliť na jej neschopnosť. Je to vec systému, ktorý sa o ne nevie postarať. Keby sa deťom venovala komplexná starostlivosť, keby sme mali moderné lieky, keby bol dostatočný počet psychológov, liečebných a špeciálnych pedagógov, kvalita života detí aj ich rodín by bola lepšia. Dosiahli by vyššie vzdelanie a zvýšili by sa ich šance aj na trhu práce.“
Ako teda pracovať s deťmi s poruchou učenia?
„V škole s nimi treba pracovať individuálne. Neredukovať počty psychológov a pedagógov, ktorí s nimi pracujú. Neredukovať počty vyrovnávacích tried. Umožniť integráciu ľahších prípadov do bežných tried. A informovať rodičov aj o možnosti získať k dieťaťu osobného asistenta.“
A čo keď niektoré školy odmietajú uznať poruchy učenia?
„Niekedy akoby viazla komunikácia medzi psychológmi a učiteľmi. Častejšie sme unavení a namiesto toho, aby sme spolupracovali, prehadzujeme si problémové dieťa ako horúci zemiak. Ale ak raz psychológ povie, že príčinou problémového správania dieťaťa je hyperkinetická porucha, potom k nemu treba pristupovať inak. Diagnózu psychológa treba akceptovať.“
