v čase oddychu s ním nemá ideálny vzťah. Tvrdí, že sa narodila pod šťastnou hviezdou. Zlatica Puškárová.

Pôsobíte v súkromnej televízii, na ktorú je naviazaný šéf politického subjektu a dnes minister hospodárstva. Cítite sa byť nezávislou novinárkou?
Určite. Pavol Rusko nie je spolumajiteľom Markízy. Svoj podiel už dávno predal Františkovi Vizvárymu.
Napriek tomu je v stálom kontakte s Markízou. Prinajmenšom sa vo Fajnklube pravidelne stretáva s vedením televízie. Myslíte, že ide len o jeho nostalgiu?
Najlepšie by na to vedel odpovedať on sám. Na moju prácu určite vplyv nemá.
Ako hodnotíte nezávislosť slovenskej žurnalistiky?
Je to abstraktný pojem. Za každým médiom sú vlastnícke vzťahy. Vždy záleží na konkrétnom novinárovi, ako robí svoju prácu a či mu štýl a obmedzenia jeho média vyhovujú. Napriek tomu, že sa spravodajstvo Markízy stalo pre mnohých fackovacím panákom, ja sa cítim byť vnútorne nezávislá. Nikto mi nestojí za chrbtom a neprikazuje, ako a čo mám urobiť. Som príliš hrdá na to, aby som akceptovala takéto maniere.
Neprekáža vám, že ste súčasťou kolektívu ľudí, ktorí sú sústredení okolo jedného ambiciózneho politika?
Pavol Rusko je veľmi mystifikovaná osoba. Pripisujú sa mu veci, ktoré nemá ani len šancu stíhať. Mnohí ľudia a aj politici si s ním cez televíziu a spravodajcov často riešia osobné spory.
Nemá politik Pavol Rusko u vás ako u politickej novinárky výsadné postavenie?
Tak to naozaj nie. Prečo máte tento pocit?
Napríklad preto, že ste oslavovali s ostatnými moderátormi Markízy jeho štyridsiatku.
Nemám dôvod tváriť sa, že ho nepoznám - dlho sme spolupracovali v jednej televízii. Som však profesionálka a dokážem to oddeliť. V relácii Na telo nepoznám ani brata. Tam sa začína moja novinárska práca a končia sa osobné vzťahy.
Váš brat Peter Puškár je poslancom Miestneho zastupiteľstva v Bratislave-Dúbravke. Nedávno sa ocitol medzi obvinenými v kauze tunelovania pri výstavbe Jadrovej elektrárne Mochovce. Neobracia sa na vás s prosbou o pomoc?
Obvinený neznamená odsúdený. Je to dospelý človek a všetky problémy, ktoré má, si vie vyriešiť sám. Naše vzťahy nikdy neboli ideálne, napriek tomu verím, že sa obháji. A nielen kvôli sebe, ale najmä kvôli mojim skvelým rodičom.
Máte profesionálny vzor?
Nikdy som nemala vzory. Snažím sa dostať zo seba to najlepšie, čo vo mne je. Svojho času som odišla z STV pre to, že bol môj materiál hrubo manipulovaný. V Markíze som sa s tým nikdy nestretla. Robím top spravodajské veci a v kritických analýzach, týkajúcich sa hodnotenia spravodajstva našej televízie, sa moje meno nikdy nevyskytlo. Svoju prácu si vždy obhájim. Cítim rešpekt aj zo strany politikov. Navyše, práca novinára je na obrazovke taká transparentná, že si o ňom každý veľmi rýchlo vytvorí názor.
Popri práci študujete. Kedy dokončíte Fakultu žurnalistiky?
Môj otec je vysokoškolský profesor, mama skončila vysokú školu pred tromi rokmi, a tak som aj ja pozbierala všetky svoje študentské schopnosti a teraz končím 4. ročník. Mám už polovicu diplomovky a verím, že na budúci rok sa stanem magistrou.
O čom je vaša diplomová práca?
Voľby 2002. Bola som spravodajsky v centre ich diania. Rozoberám politickú situáciu a v nej úlohu médií. Kedysi som si myslela, že vysoká škola mi je nanič, dnes ju považujem za potrebnú.
Neláka vás politická kariéra?
Lákala ma, keď som bola malá. Dnes o politickom zákulisí viem toľko, že som spokojná novinárka. Nie som zviazaná žiadnymi straníckymi príkazmi. Každý politik časom stráca vnútornú slobodu. Akokoľvek sa politici tvária, že sú nezávislí, podliehajú straníckej disciplíne. Som rebelantka
a mám potrebu povedať, čo chcem.
Na politické témy ste vraj diskutovali už ako dvanásťročná. Dodnes to s otcom praktizujete?
Áno, akurát sa s ním viac hádam. Sú to však neškodné, veľmi príjemné rodinné debaty. Inak sa v súkromí o politike nerozprávame - mám úplne iné priority. Nie som už taká závislá od svojej práce ako kedysi. Dozrela som a získala nadhľad. Pracujem uvoľnenejšie, nie som v kŕči a viem sa zasmiať aj na vlastných chybách.
Spomeniete si, čo vás naposledy zneistilo?
Politici chcú novinára vždy zneistiť, aby sa ukázali v lepšom svetle. Je to ich klasická taktika. Naučila som sa neukázať svoje emócie, neuľahčiť im súboj. Novinár musí odrážať rôzne politické hry a trvať na tom, aby politik odpovedal k veci. Keď som pripravená, neprekvapia ma. Politikov už dobre poznám.
Napriek adrenalínu, z ktorého žijú mnohí profesionáli, nepodľahnete niekedy márnosti? Každý týždeň máte novú premiéru a nakoniec aj tak všetko padne do zabudnutia...
Neprekáža mi to - jednoducho si z daného okamihu vezmem čo najviac. Snažím sa tak aj žiť. V každom momente zo seba vydať to, čo vo mne je a vychutnať si situáciu, ktorej som súčasťou.
Začínali ste v tlačovej agentúre SITA, potom ste boli v STV. V Markíze ste sa stali tým, čím ste dnes. Cítite sa byť voči nej zaviazaná?
Priznávam bez problémov, že som Markíze vďačná. Na druhej strane viem, že človek, aj keď má príležitosť, musí mať kus talentu, aby svoju šancu dokázal využiť.
Keď na vás útočia urazení politici, zasahuje vás to osobne?
Nie som precitlivelá. Niekedy prežívam bolesť z nepríjemností, ale mám silnú povahu a zatiaľ sa s nimi viem vyrovnať. Ak je už naozaj najhoršie, idem spať, a ráno, keď sa zobudím, je všetko obyčajne inak. Naučila som sa, že množstvo vecí netreba až tak silne prežívať, pretože ďalší deň prinesie nové zážitky a na tie predchádzajúce sa zabudne. Samozrejme, aj novinárčina má svoju ľudskú stránku, ale nie je o trápení. Skôr ma mrzí, keď si politici myslia, že novinári majú osobný zlý úmysel im uškodiť. Novinári sa predsa snažia hľadať pravdu, a ak to politikom prekáža, je to ich problém.
Vaši kolegovia hovoria, že ste taká pohltená prácou, že nemáte čas na súkromie. Je to pravda?
Raz som si niekde prečítala, že som ambiciózna karieristka. Schuti som sa zasmiala. Súkromie je pre mňa tým najdôležitejším, čo mám. Možno aj to ma tak upokojuje. Na druhej strane je prirodzené, že má človek ambície. Mladých ľudí, ktorí ich nemajú, mi je ľúto. Verejnosť však často vidí len tú "televíznu pozlátku", ale novinárčina je ťažká drina. Často hodiny čakáte, potom kompetentných naháňate a popri tom chcete priniesť niečo zaujímavé,
iné a svojské. Okrem toho musíte byť stále "in", pretože každá chyba môže byť pre novinára osudná.
Vaším partnerom je ženatý kolega. Uznávate inštitúciu manželstva?
Nikdy som sa k tomu nevyjadrovala a ani nebudem. Keď som vkročila do mediálnej brandže, sľúbila som si, že ostanem sama sebou, a to, že som známa, nebude ovplyvňovať moje rozhodnutia. Nemyslím si, že konám v rozpore so zákonom, a všetko ostatné je vecou mojich vlastných rozhodnutí.
Nie je vaše súkromie pre vás príťažou? Napríklad v situácii, keby ste mali v štúdiu poslankyňu Moniku Beňovú - opýtali by ste sa jej na manželstvo?
Ústavný činiteľ má povinnosť vysvetľovať aj svoje súkromné záležitosti. Na druhej strane pani Beňová sa už k svojmu životu verejne vyjadrila, takže nevidím dôvod, prečo by mal mať s touto otázkou problém televízny tím. Som politická novinárka a na všetko, čo súvisí s politikou, sa pokojne opýtam aj v prípade súkromia, ak v ňom niečo hraničí so zákonom.
Sú to otázky, ktoré sú pre divákov a čitateľov najzrozumiteľnejšie. Ovplyvňujú však aj postoj verejnosti k ďalším problémom, ktoré nemajú mužsko-ženskú povahu. Nemáte pocit, že sa posúvajú nejaké normy?
Každý človek má svoj vlastný príbeh, do ktorého nevidia nielen novinári, ale ani ľudia navôkol. Otázka, či sa niekam normy posúvajú, alebo nie, znie ako fráza. Keď to niekde neklape, ľudia hľadajú iné alternatívy.
Živíte sa tým, že sa snažíte pravdu odhaľovať. Vo vašej relácii to iskrí práve vtedy, keď sa vám k nej darí priblížiť. Myslíte, že vaše zistenia majú nejaký konkrétny dosah? Existuje podľa vás na Slovensku verejná mienka?
V tomto som skeptická. Takmer žiaden problém, ktorý novinári veľmi ostro pomenovali, neskončil sa politickým výsledkom. Pár ministrov síce zo svojich pozícií odišlo pod tlakom istej verejnej mienky, ale nič zásadnejšie sa nestalo. Prišli len o funkcie. Nefunguje to. O mnohých činiteľoch sa tu povedalo takmer všetko, ale konečný logický efekt sa nedostavil.
Nie je vlastne hlavnou témou dňa ľahostajnosť?
Možno áno. Ľudia žijú vlastnými životmi, z politiky sú otrávení. Za posledné roky sme toho prežili veľa - pád systému, v ktorom mnohí žili dlhé roky, a transformáciu na úplne iné životné podmienky. Mnohí padli, iní stúpli a možno práve tu niekde je odpoveď na to, že sa zázemie jednotlivcov a ich rodinné situácie radikálne menia. Každý chce mať svoj život dôstojný, dobrý a tomu sa prispôsobuje. Myslím, že verejná mienka je merateľná aj tým, ako sa ľudia majú. Momentálne sa majú evidentne zle.
Čo to znamená?
Veľká časť verejnosti sa zaujíma len o to, aby sa mala dobre. Nesmieme to ľuďom zazlievať, lebo inak, ako vo voľbách, nemajú možnosť ovplyvniť chod spoločnosti. Až keď sa väčšina bude mať trochu lepšie, hoci to nevidím v nejakom blízkom horizonte, môže sa spoločnosť konsolidovať a s ňou aj verejná mienka.
Keď je spravodajstvo Markízy hodnotené ako neobjektívne, riešite to so svojimi kolegami?
Každá redakcia má svoje problémy, bolo by smiešne skrývať to. O všetkom však vo vlastnej redakčnej kuchyni diskutujeme.
Cítite medzi politikmi ako výhodu to, že ste mladá žena?
Je to výhodné, ale nezneužívam to. Špeciálne o tom neuvažujem. Som novinárka a situácie beriem tak, ako prídu. To, ako vystupujem, sa mi aj tak vráti na reakciách od ľudí. Beriem to pocitovo, ale nie emotívne.
Aké ste mali reakcie na diskusiu s Pavlom Hrušovským o interrupciách?
Výborné. Principiálne sa nesnažím robiť v prospech alebo v neprospech niekoho. Hlavný je samotný problém. Divák si z relácie zoberie to svoje, podľa toho, či je prívržencom, alebo odporcom môjho hosťa. Keď je odporcom, má pocit, že som dobrá, a naopak. Politika je veľmi citlivá vec a mne ide o diskusiu. Vždy oponujem, to je princíp mojej relácie. Len potom sa politik snaží formulovať odpovede na nečakané a nepríjemné veci, ktoré si verejnosť myslí. Takmer po každom vysielaní Na telo mám dobré reakcie, aj vtedy, keď mám vnútorný pocit, že mi niečo nevyšlo. Ľudia ešte stále majú radi politický zápas, keď diskusia nie je vlažná, ale keď to v štúdiu iskrí.
Je vaša relácia politickou šou?
Určite nie je zošnurovaná a nudná. Aj politika má svoj vtip. Žiaľ, mnohí politici ešte stále namiesto toho, aby ukázali aj kus "človečiny", uprednostňujú nezáživné politické vyhlásenia. Mám však vlastnú predstavu ideálneho politika. Mal by mať Dzurindovu vôľu, Bugárov humor, Ruskovu ráznosť, Hrušovského rozvážnosť, Mečiarovu charizmu a Ficovu popularitu. A na Slovensku by sme nemali problém s koaličnými prestrelkami.
Neobávajú sa vás muži?
Som rebelantka, ale nie až taká, aby sa ma muži báli. Je to asi jeden z mýtov divákov, ktorí cez televíznu obrazovku nemajú šancu spoznať človeka. Vážim si emancipované ženy, ktoré majú vlastné ciele a ambície, ale nie feministky. Ja mám, napríklad, veľmi rada domáce práce. Zbožňujem ich, hoci si možno niekto myslí, že celé dni nerobím nič iné, len naháňam kariéru.
Prečo nie feministky?
Neviem pochopiť ženy, ktoré chcú byť osamotené. Práve takýchto žien sa muži boja. Žena dosiahne viac prirodzenosťou ako feministickými teóriami. Keď je žena ženou, je to najväčšia zbraň, akú môže mať.
Málokto asi rozumie pojmu feminizmus...
S tým sa stotožňujem. Sofistikovaných feministiek, ktoré majú postoj zdôvodnený, a nie sú len levicami obviňujúcimi opačné pohlavie, je veľmi málo. Väčšinou z nich mám pocit, že sú v kŕči a muži sú ich ústrednými
nepriateľmi. Je to škoda. Nemám rada silenie sa do nejakých póz a nástojčivé presviedčanie ostatných.
Vy nepresviedčate?
Vážim si ľudí a rešpektujem ich právo na názor. Silou-mocou však o svojej pravde nepresviedčam. A ani sa nesnažím lacno zapáčiť verejnosti. Nedávno som čítala veľmi peknú myšlienku, že viac ako byť obľúbeným je to, keď vás rešpektujú. A aj keď mám veľa chýb, rešpekt si nemusím vynucovať.
Pred sebou máte ešte celý život, akým spôsobom uvažujete o svojej budúcnosti?
Často sa seba samej na to pýtam. Dokázala som to, čo som vždy chcela robiť, ale nemyslím si, že sa už nemám v čom zdokonaľovať. Naopak, snažím sa vysvetliť si mnohé vlastné chyby. Na druhej strane si svoju prácu vychutnávam. Neviem, čo ma čaká neskôr, nemám plány, ale chcem sa mať dobre a byť šťastná. To je však túžbou každého človeka. Ďaleko do budúcnosti nerozmýšľam.
Ste fatalistka?
Tvárim sa, že nie som, ale som. Je to môj vnútorný súboj. Som veriaca a vždy so sebou polemizujem, či sú niektoré veci dané vopred, alebo nie. Faktom je, že som sa naozaj narodila pod šťastnou hviezdou. Zatiaľ mi všetko vyšlo a nemusela som sa ani dramaticky namáhať. Až sa mi zdá, že som o niečo duševne ochudobnená, keďže som sa zatiaľ nemusela vyrovnávať s vážnym životným zlomom. Napriek tomu nechcem uveriť tomu, že je všetko vopred predurčené.
Povedali ste, že ste veriaca. Ako vnímate problém interrupcií vy?
Aj veriaci človek má právo na slobodné vyjadrenie. Cirkev to nikdy nebude schvaľovať. Každá žena, ktorá však interrupciu podstúpi, určite vie, že je to ťažká otázka svedomia a vnútorného sveta, ktorá ju sprevádza celý život, ale rozhodnúť sa musí sama.
V akom období by ste chceli mať deti?
Ako pozorujem svoje kolegyne, ich vek odchodu na materskú sa stále posúva. Takže sa ešte stále upokojujem, že mám čas.
Dokázala by vás manipulácia so spravodajstvom v Markíze prinútiť na odchod?
Z STV som odišla vtedy, keď som nemala šajn, čo bude ďalej. Napriek tomu, že mám svoje povolanie veľmi rada a vnútorne ma vystihuje, ani teraz by som nezaváhala.
Môžete porovnať našu vnútropolitickú scénu s českou?
Slovensko je absolútne špecifická a zázračná krajinka. Je rajom pre novinárov, čo sa týka rôznych politických afér a škandálov. Dennodenne nám tu niečo spadne. Všetko, čo sa deje na politickej scéne, je okamžite použiteľné a môžete to okomentovať. Žiaľ, väčšinou to nevedie ku konkrétnym výsledkom. Každá kauza sa končí tým, že sa ocitne "v rukách orgánov činných v trestnom konaní". Je to obľúbená formulka politikov, v čase, keď chcú mať už od škandálu mediálny pokoj. Ale z tých "rúk orgánov..." som zatiaľ konkrétne postihy voči politikom nevidela. A tam sa obyčajne končia všetky novinárske kauzy.
Myslíte, že sa to raz zmení?
Politika, moc, vplyv - to sú naozaj tvrdé oriešky, poprepletané rôznymi záujmami. Pre novinára je často sklamaním, že sa môže biť, koľko chce, pýtať sa, pátrať, a nikam to nevedie. Nie som však z toho v depresii, novinárčina má aj tak zmysel.

Kto je to
Zlatica Puškárová (26), moderátorka a politická spravodajkyňa televízie Markíza. Začínala ako turistická sprievodkyňa, prešla cez každodennú prácu spravodajcu v Slovenskej informačnej tlačovej agentúre (SITA). Neskôr dobrovoľne, zo dňa na deň, opustila spravodajstvo Slovenskej televízie pre hrubý zásah do jej materiálu, s ktorým nesúhlasila. Dnes ju označujú za tvár televízie Markíza. Niekoľko rokov, vždy v nedeľu, vedie živú diskusnú reláciu Na telo, do ktorej si pozýva slovenských politikov. Kolega moderátor Patrik Švajda je muž z jej súkromia, o ktorom sa Zlatica Puškárová rozhodla pred ostatnými novinármi nerozprávať, no jeho úlohu vo svojom živote nepopiera.

Autor: TINA ČORNÁ / Foto: ROMAN FERSTL