FOTO – JÚLIUS SZARKA
Jeden z najoriginálnejších slovenských prozaikov strednej generácie sa volá VLADIMÍR BALLA. Je rodákom z Nových Zámkov, kde dodnes žije a vyvracia tak teóriu, že kto chce niečo dosiahnuť, musí žiť v Bratislave. Už trinásť rokov je zamestnaný na úrade práce a po návrate domov sa venuje literatúre. Len nedávno dokončil piatu knihu s názvom Unglik. Píše najmä poviedky, ale i recenzie na knihy iných autorov. Vlastné texty podpisuje iba priezviskom, recenzie celým menom.
Na obálke knihy Tichý kút sa píše: „Balla udivuje svojou schopnosťou zladiť formu a obsah textu, teda práve tou schopnosťou, ktorá robí zo slovenského spisovateľa spisovateľa európskeho formátu.“ To bola irónia?
„Keďže nie je isté, čo robí spisovateľa európskeho formátu, neviem vylúčiť, že ho takým robí aj schopnosť zladiť formu a obsah textu. Obálka je snímateľná, možno ju kedykoľvek zahodiť. Dokonca možno zahodiť aj celú knižku a nič hrozné sa nestane. Je úplne jedno, či som o citáte vedel alebo nie. Som zaň, ako za všetko v knižke, vrátane preklepu hneď v prvej vete, plne zodpovedný.“
Okrem vlastných kníh píšete aj recenzie. Nie je to trochu neetické?
„Neetické by bolo, keby som písal recenzie na vlastné knižky. Takto ma to vedie k ešte pozornejšiemu čítaniu toho, čo a ako píšu iní. Okrem toho si dovolím tvrdiť, že nie som zlomyseľný a nesnažím sa zámerne ubližovať. Keďže aj ja som potenciálna obeť kritikov, viem ako pôsobia zlomyseľné a často nezmyselné postuláty niektorých povrchných recenzentov.“
Napríklad?
„Napríklad hoci aj nedávna recenzia v SME na moju knižku. Tak to dopadne, keď sa nepíše o konkrétnom texte, ale o autorovi.“
Nenávidíte kritikov?
„Niektorých si vážim: tých, ktorí používajú argumenty. Vážim si aj tých, ktorí si knihu aspoň prečítajú a sú schopní ju pochopiť. Dokonca i takých, ktorí si knihu neprečítajú, ale potom o nej ani nepíšu. Ostatní sú mi ukradnutí aspoň tak, ako som ja im.“
Minulý rok ste boli predsedom poroty v súťaži Poviedka. Ako vidíte momentálnu úroveň písania na Slovensku?
„Už dlhší čas všetci volajú po príbehu, po jednoduchom, stráviteľnom deji. Tieto požiadavky milá literatúra potom usilovne spĺňa. Takzvaná postmoderna, čo je u nás synonymum pre nepríbehovosť a hru s textom, je na Slovensku postavená do kúta, kde má poplakávať a hanbiť sa za to, že existuje. Keď som bol v porote, hľadal som práve hru a experiment, inteligenciu a pravdaže schopnosť zladiť formu a obsah textu. Niekedy som to všetko aj našiel.“
Momentálnym bestsellerom je Matkin. Dá sa to nájsť aj v ňom?
„V Matkinovi sú obsah a forma dokonale zladené. Druhá vec je, že ma taký obsah absolútne nezaujíma. Z povrchnosti nikdy nebolo ťažké vyrobiť hit.“
Vaše knihy majú svojské názvy, ako ste prišli na Unglik?
„Nespomínam si presne, ktorého nemeckého expresionistu som práve čítal, keď ma upútalo slovo Unglück – nešťastie. A tak sa to akosi začalo rozvíjať, až to skončilo ako meno postavy, ktoré, pravdaže, naznačuje určité konotácie. Napokon z toho bol aj názov knižky.“
Po textoch plných bolesti a utrpenia sa v novej knihe objavuje prekvapivá irónia a nadhľad. Prečo odrazu taká zmena štýlu? Zachutila vám postmoderna?
„Postmoderna, ak je to naozaj ona, mi zachutila veľmi dávno. Celkom bez irónie priznávam, že ma teší, že si niekto všimol tú zmenu: posun k irónii, posun ku hre, k čitateľnejším veciam.“
Priestor si v knihe našli aj aktuálne témy ako napríklad počítačové vírusy. Chcete osloviť mladých?
„Vírusmi? Mladí sú už oveľa ďalej. V skutočnosti mi šlo o vyjadrenie neistoty zo sveta, v ktorom si nemôžeme byť nikdy ničím a nikým istí.“
V knihe je aj séria „tekutých“ poviedok, ktoré vznikli spojením viet týkajúcich sa tekutín z rôznych textov. Prečo ste siahli práve po Biblii, Dostojevskom či Bukowskom?
„Menovaných autorov mám rád a Biblia tiež nie je napísaná práve najhoršie. Bol to jednoducho len princíp selekcie, na ktorom sa zakladala hra.“
Aké boli jej pravidlá?
„Chcel som, aby výsledné texty boli predovšetkým zábavné a zároveň šokujúce. Začalo sa to extrémnou plačlivosťou, ktorou až nápadne trpia niektoré Dostojevského postavy. Ja by som si také poviedky prečítal veľmi rád, tak som si ich sám zhotovil. Nebudem predsa čakať, kým to urobí niekto iný. Dúfal som, že zaujmú a potešia aj čitateľov.“
