top-podnikoch.

Bohatí lovci: "Striedame to"
V luxusnom bare Peoples je pred polnocou pomerne živo, pri matnom osvetlení tu sedí asi stovka ľudí. V strede podniku sa baví skupinka piatich mladých mužov - a každá slečna, čo doteraz prešla okolo, si ich určite všimla: nakrátko ostrihaní, so sebaistými úsmevmi, v dokonale padnúcom oblečení, s drahými mobilmi na stole - úspešní podnikatelia.
"Asi budeme piť celú noc," hovorí o plánoch na noc Boris, jeden z nich. "Nemáme žiadny obľúbený podnik, striedame to. Dokonca uvažujeme, že neskôr pôjdeme na diskotéku do Trnavy, vraj sú tam skvelé baby." Všetci podnikajú, ale nikto z nich neprezradí, v akej oblasti. "Chúlostivé veci," zasmial sa Borisov priateľ Martin, ale viac nepovedal.
Kým Boris rozprával o začínajúcej noci, od vedľajšieho stola k nim prišla štíhla a atraktívna blondína - zoznámiť sa. Každého z nich na privítanie bozkáva a pozýva mladíkov k svojmu stolu, kde už čakajú dve jej priateľky. Podnikatelia si vymenili uznanlivé pohľady - noc sa začala mimoriadne úspešne.

Cudzinec: "Vždy si dávam miestne pivo"
Do Bratislavy chodí v posledných rokoch čoraz viac západných turistov. Väčšinou sú nadšení mestom, tunajšími priateľskými ľuďmi a pulzujúcim nočným životom. Presne takí dvaja sedeli o pol jednej pri bare v podniku Irish Pub: Američan Stephen a Ír Martin patria k turistom-dobrodruhom, ktorí celé leto cestujjú po Európe. Zoznámili sa pred desiatimi minútami.
"Bratislava je úžasná," hovorí Martin Sullivan, mladý študent sociológie z Belfastu. "Som na výlete po strednej Európe, o pár dní cestujem do Prahy." Objednáva si ďalšie pivo - a žiada slovenské. "Všade si dávam miestne pivo," drmolí nezrozumiteľnou írskou angličtinou. Ako väčšina cudzincov, iniciatívne nadhodí niekoľko konverzačných tém - od miestnych pív až po význam Slovenského národného povstania.
"Dnes večer asi ešte niečo popijeme a potom sa presunieme ďalej," premýšľa, čo s načatým večerom. Pritom sa spýtavo obráti na svojho nového amerického priateľa Stephena, tkorý len prikývne hustou hrivou kučeravých vlasov: "Mimochodom, neviete náhodou, kde je tu najlepšia diskotéka?"

Študentky: "Len sa ísť vytancovať"
Diskotéka, na ktorú sa Martin so Stephenom chystali, bola už v plnom prúde - v lodi Cirkus Barok na Dunaji sa po pol jednej takmer nedalo pohnúť.
Pri moderných rytmoch a opare cigaretového dymu sa tu bavilo niekoľko stovák ľudí. Medzi nimi tri vysokoškoláčky - typické predstaviteľky tej skupiny návštevníčok nočných barov, ktoré nikoho nelovia, pijú pomerne málo a prišli sem za jediným: oddýchnuť si a tancovať.
"Chceme sa len vytancovať," potvrdzuje blondínka Zuzana, študentka politológie z Nitry. "Máme akúsi babskú jazdu, ale v skutočnosti toho veľa nevypijeme ani nehľadáme žiadnych mužov. Všetky sme zadané."
Podľa toho sa na parkete správajú. Tancujú otočené tak, aby prípadných záujemcov nepustili medzi seba. Napriek ich jasnému signálu sa po chvíli priblížil vysoký muž v čiernom tričku, desať minút pri dievčatách tancoval, ale po chvíli pochopil svoju prehru a snažil sa predrať smerom ku schodom, ktorými práve zostupovali dvaja turisti z Irish pubu - Martin a Stephen.

Taxikár: "Niečo je tu choré"
Okrem barov a diskoték je v bratislavskom centre celú noc otvorená aj jedáleň Hviezda na Námestí 1. mája. Tu sa často zídu ľudia, ktorí trávia noc v centre mesta z iných dôvodov ako je zábava.
Častými zákazníkmi sú napríklad taxikári, pre ktorých sobotňajšia noc znamená príležitosť na zárobok. "Keď si chceme zarobiť aspoň na jedlo a zaplatiť šeky, treba pracovať celú noc," tvrdí taxikár Igor, mladý krátkovlasý muž v športovom oblečení, ktorý si nesie k stolu vyprážaný rezeň s ryžou.
Podľa neho patria taxikári jednoznačne k najchudobnejším ľuďom v Bratislave. "Keď prídete na úrad práce a máte vodičák, povedia vám, aby ste išli roviť taxikára." Igor mal pred pár rokmi firmu, ale obchody mu podľa vlastných slov príliš nešli. "Poviem pravdu: radšej by som teraz doma spal, ale potom by som neuživil rodinu. Navyše, toto leto bolo slabé, zvýšili sa ceny benzínu a taxíkov stále pribúda. Niečo je tu choré," ukončil znechutene svoj dlhý monológ, rýchlo odniesol tácku s jedlom a odišiel pracovať.

Potulný spevák: "Dospím sa vo vlaku"
Okolo druhej nadránom sa vonku rozpršalo a do jedálne vošiel asi tridsaťročný Róm v ružovom svetri s napchatými igelitkami. Ako sám povedal, dnes spať asi nepôjde - kvôli zlému počasiu. "Ale nie som bezdomovec," zdôraznil okamžite Rado Petráš, pouličný imitátor Gotta a Vondráčkovej, ktorý sa už niekoľko mesiacov túla bratislavskými ulicami. Za päťdesiat korún a dva zákusky je ochotný o sebe niečo povedať.
"Už sedem rokov, odkedy mi zomrela adoptívna matka, žijem túlavým spôsobom života. V zime si platím ubytovňu a v lete spím, kde sa dá. Ak je zlé počasie, tak som často celú noc hore a dospím sa cez deň, napríklad prevážaním sa vo vlaku," rozpráva s punčovým rezom v ústach.
Túto noc plánuje ostať v jedálni. "Kam by som išiel? Dolu do centra? Tam je to v noci nebezpečné, už niekoľkokrát ma tam zbili skíni," tvrdí. Napriek tomu, keď o pár hodín prestalo pršať, Rado Petráš sa zdvihol a odišiel spať.

Hip-hopoví hudobníci: "Nechceš šluka?"
Okolo štvrtej ráno sa ulice postupne vyprázdnili a hlúčiky ľudí sa tvorili len pri vchodoch do barov. Napríklad pri podniku Kráter - tam postávajú takmer výlučne tínedžeri v skejťáckom oblečení s typickými širokými nohavicami a šiltovkami. Medzi nimi aj trojica Martin, Braňo a Viktor, ktorí si tiež nachvíľu odskočili na vzduch - zapáliť si trávu.
Marihuanový dym je cítiť už z diaľky, ale mladíci sa ničoho neobávajú, hoci policajné autá prechádzajú okolo v pravidelných intervaloch. Traja chlapci si však pokojne podávajú horiaceho jointa a užívajú si sobotňajšiu noc. "Skvelá noc, čo? Nechceš šluka?" smeje sa mierne zhúlený Viktor, tlstejší chalan v teplákovej súprave, a začne tancovať na hip-hopový rytmus, čo sem dolieha z Krátera.
Ukázalo sa, že všetci traja sú hudobníci slovenskej hip-hopovej scény. A zohnať trávu pre nich vôbec nie je problém: "Keď máš peniaze a známosti, zoženieš všetko," tvrdí Viktor. Joint za chvíľu dohorel a Viktor, Braňo a Martin idú opäť dovnútra. "Slovenský hip-hopový undergroud nikdy neskape," zakričal ešte Braňo namiesto pozdravu.

V kasíne: "Nemôžem spať, tak hrám"
V centre Bratislavy trávi noc ešte jedna zaujímavá skupina ľudí. Netancujú, nepijú, nehúlia, nespia na ulici ani nepracujú, ale celú noc v tichosti presedia na jednej stoličke - pri hracom automate v kasíne. V kasíne Mamut sedí o pol piatej ráno asi dvadsať takýchto hráčov.
"O pol šiestej mi ide prvý autobus. Hrám celú noc, a v tomto momente prehrávam asi dvetisíc korún," hovorí plachým hlasom Miro, starší pán, čo sedí pri automate úplne vzadu pri stene. Miro vôbec nepripomína závislého hráča - má fungujúcu rodinu, pracuje ako pekár v Čadci, na dovolenke v Bratislave býva u matky.
Ale priznáva, že hra o peniaze ho priťahuje. "Začalo to, keď som raz vyhral päťsto korún. Odvtedy hlavne prehrávam, ale pre človeka je dôležitejšia hra. Aj dnes som chvíľu vyhrával, ale neuspokojil som sa," rozpráva a pri tom mechanicky ťuká do tlačítka. Čo na to rodina? "No, manželka to nesmie vedieť," usmeje sa Miro, ale tvrdí, že vôbec nepatrí medzi závislých hráčov. "No čo? Ja len nemôžem spať, tak hrám."

Podnikateľ: "Hrozne rád jem"
Okolo piatej nadránom otvoril dvere non-stop jedálne Hviezda mimoriadne zvláštny človek. Muž v strednom veku, príliš domácky oblečený, aby sa vracal z podniku, a príliš rozospatý, aby šiel z práce alebo do práce. V skutočnosti mal podobný problém ako Miro: nemohol spať a je závislý.
"Som závislý - na jedle," priznal Fredo, súkromný podnikateľ v oblasti stavebníctva, ktorý býva neďaleko jedálne. Uprostred noci sa jednoducho zobudil s tým, že je hladný - obliekol sa a prišiel sa do reštaurácie najesť. "Hrozne rád jem. Ale nechcel som v noci budiť mamu, nech mi niečo zohreje. Prišiel som sem, varia tu dobre a lacno," hovorí a rýchlymi pohybmi odkrajuje z hovädzieho mäsa.
"Jediný problém je s ryžou, je akási rozleptaná," hodnotí znalecky. "Majú tu aj pomerne veľký výber jedál, ale treba si dávať pozor a vedieť, ktoré sú dobré," pokračuje Fredo v rozprávaní o jedle. Do práce v najbližších dňoch nemusí, pretože stále čaká na dodávku materiálu, bez ktorého nemôže začať pracovať. "Zatiaľ môžem ísť na ryby," vrátil sa opäť k téme jedla. Po chvíli však dojedol svoju porciu a rozlúčil sa: "Idem spať, dobrú noc."

Ráno
Začína sa rozvidnievať a do ulíc pomaly vychádzajú ľudia, ktorým končí pracovná zmena. Jedna z nich, možno šesťdesiatročná pani s dobráckym pohľadom učiteľky, práve kráča po pustom Hodžovom námestí. V skutočnosti ide domov z diskotéky Prima, kde pracuje celú noc ako kuchárka.
"Som tam každú noc od utorka do nedele," hovorí pani Viera, ktorá má dva roky do dôchodku. "Varíme asi do pol štvrtej, a na všetko som sama. Väčšinou sa vraciam domov okolo piatej, pretože v kuchyni treba upratať." Tvrdí, že v poslednom čase ľudí ubúda: "Chodia skôr do diskoték ako Laverna, či ako sa to tam volá. Napríklad cudzinci o tej našej ani nevedia."
Napriek všetkému je s prácou spokojná a vôbec jej neprekáža, že žije tak trochu prevrátený život. "Dnes v noci sa to náhodou dalo prežiť," povedala a nastúpila do prvého ranného autubusu.

Autor: Text, foto: MICHAL FRIŠ