v, dajú sa zohnať peniaze a existujú produkčné spoločnosti. Napriek tomu, že ich slovenský divák nevidí. Ani vo verejnoprávnej televízii, ani v kine. Ako žije dokumentárny film?

So zveličením by sa dalo o dokumentárnej tvorbe povedať, že najviac námetov je na Východnom Slovensku a najviac divákov má v Bratislave. Dramaturg prehliadky Tri dni dokumentu Boris Hochel hovorí, že dokumentárny film je menšinový žáner, ktorý potrebuje zorientované publikum a nikdy nebude masovou záležitosťou. Napriek tomu v čase prehliadky počas premietania sedeli diváci kina aj na schodoch. Istou skúškou publika, či je ochotné pozerať aj dokumentárne filmy, bude americká snímka Michaela Moora Kolky pre Columbine, ktorá sa dostala do kín. Slovenských dokumentárnych filmov, ktoré by sa mohli dostať k divákom, je v zálohe dosť.

Namiesto ilúzie realita
"Vlajkovou loďou každej kinematografie je hraný film. A možno aj preto, že je u nás teraz v kríze, sa slovenský dokument stáva viac viditeľný," myslí si režisér mladej generácie dokumentaristov Marko Škop.
"Filmy neviem deliť na hrané a dokumentárne, skôr na tie, kde sa nosí veľa železa a málo železa," hovorí ďalší úspešný dokumentarista Peter Kerekes, ktorý dokument nakrúca aj učí na Filmovej fakulte VŠMU. "V hraných filmoch vystupujú slovenské hviezdy, nakrúcanie je náročné na vytváranie ilúzií, používa sa veľa koľajníc na jazdy, kamery, svetlá. Dokumentárne filmy živo pracujú s realitou. Ich výhodou je to, že sú veľmi pružné vo vyjadrovaní aj v produkcii."
Tento žáner nemá u nás taký priestor ako v Čechách alebo Poľsku, či Maďarsku, zatiaľ mu musia stačiť prehliadky, festivaly a občasný vysielací čas v Slovenskej televízii. Boris Hochel hovorí: "Najpodstatnejším dôvodom je nefungujúca dokumentaristika v STV. Ale to nie je dôvod, aby sa dokumentárne filmy nenakrúcali." Tie sa aj tak väčšinou robia v nezávislých produkciách. Najdôležitejšie je podľa neho dobré producentské zabezpečenie - z mnohých grantov, štátneho fondu, medzinárodných nadácií.
Výhodou dokumentárnych filmov oproti hraným je aj to, že ich tvorcovia nemusia pristupovať k toľkým kompromisom ako režiséri drahých projektov, ktorí sú zaviazaný množstvu sponzorov. "Môžeme oveľa viac riskovať než režiséri, ktorí nakrútia štandardný hraný film, a na ten sa zosypú kritiky, ktoré by sa v normálnom prostredí rozriedili medzi dvadsať filmov. Cítim z toho kŕč," dodáva Kerekes.

Slovenská rarita
Pre nekomerčný film hrá všade na svete hlavnú úlohu štátna podpora a televízia. STV podľa slov dokumentaristu Škopa "na vlastnú náročnejšiu výrobu dlhodobo nemala peniaze, aj keď do hodnotnejších projektov vstupovala aspoň ako koprodukčný partner."
Na financovanie filmov je tu ešte štátny fond ProSlovakia, tento rok však v jeho programovom vyhlásení podpora živého dokumentu chýba. Podporí radšej filmy o histórii a s využitím archívnych materiálov.
Dokumentaristovi a producentovi Jánovi Šebíkovi nie je systém grantov vôbec sympatický. S ďalšími dvoma filmármi vsadil na vlastnú produkčnú spoločnosť. "Technika je dnes dostupná, každý si môže kúpiť kameru aj program na strihanie a robiť tak vlastný film. Snímať svoje okolie a podávať o tom svedectvo. Rozprávanie o peniazoch je stratou času a energie," hovorí.
Na Slovensku sa v súvislosti s financovaním dokumentov objavil ešte jeden zaujímavý fenomén. Pred niekoľkými rokmi začal u nás dokumentárnu výrobu vyvolávať tretí sektor. "Nadácie a združenia sa stali producentami bohumilých filmov, ktoré popri účelovom rozmere dávali dokumentaristom možnosť rozvinúť vo filme aj vlastný priestor," hovorí Marko Škop.
Skúsenosť Borisa Hochela hovorí, že ak chce niekto urobiť film s témou o občianskej spoločnosti, môže pozháňať peniaze aj z grantov, ktoré nie sú priamo určené na film. Popri kampani na danú tému sa zvezie aj film alebo dokonca celý cyklus. Takouto inde netradičnou formou vznikli dokumenty občianského zrduženia Media 3, alebo Hlavy 98 - v produkcii Juraja Johanidesa sa nakrútil dokument Čačipen = Pravda. A neprekáža, že "je to film účelový, robený na objednávku o spolužití s rómskou menšinou," dodáva dramaturg Hochel.
Kerekes spomína vydarený film kolegu Róberta Kirchhoffa Hej, Slováci, ktorý nakrútil pre Inštitút pre verejné otázky. "Nakrúcanie za prostriedky tretieho sektora však môže byť nebezpečné, lebo tam potrebujú latentne propagandistické snímky," dodáva.

Keď nie v televízii, tak do kina!
Dokument sa nakrútiť dá, čo však potom s ním? Všetci dokumentaristi považujú práve televíziu za prirodzenú cestu, ako dostať film k širokému publiku. So škrípaním zubov sa vraj dá uviesť dokument v STV alebo v Českej televízii, ktorá priestorom pre dokumentárnu tvorbu dávno prekročila svetový štandard. "Ľudia zo Slovenskej televízie však ešte nevedia, že oni sú tu pre tvorcov, a nie naopak," hovorí Peter Kerekes. Zo spolupráce s televíziami ORF a Arte vie, že tamtí ľudia čakajú, kedy im niekto ponúkne zaujímavé námety, o ktoré vedú boj. U nás sa bojuje o presadenie filmu do televízie.
Preto dodnes neodvysielali jeho film Most Márie-Valérie. Novú medializovanú snímku o osudoch košickej plavárne a jej návštevníkov s názvom 66 sezón zasa zaradili na nedeľu o 17.35 na druhý kanál, lebo má vraj regionálny charakter.
Snímka by mala byť zaradená od januára do distribúcie kín. To je ďalší priestor pre uplatnenie dokumentu. "Je to len vec odvahy producentov a distributérov. Pokusne sa premietal v Košiciach film "66 sezón" a mali sme takmer zaplnené kino aj napriek práve prebiehajúcim MS v hokeji!" dodáva autor.
Dokument musí byť podľa Šebíka pripravený aj marketingovo - vedieť sa predať.
Ak má dokument slušnú úroveň, na verejnosť sa dostane na všetkých možných prehliadkach a festivaloch. Pavol Barabáš, ktorý robí cestopisné filmy, nikdy nevstúpil do koprodukcie s televíziou, a predsa sa uplatňuje doma aj vo svete. Hoci naše dokumentárne snímky bodujú na svetových festivaloch, Ján Šebík si myslí, že tam sa len zakukľujú do seba vidia ich len študenti, kolegovia režiséri a novinári. Diváci nie. Tam sa cesta končí.

Obyčajní ľudia a absurdita
Pokusy robiť dokumentárne filmy prebiehajú aj na iných kanáloch, televízia Markíza priebežne vysiela cyklus portrétov osobností s názvom Tucet. "Film je umelecké dielo a to, čo sa produkuje v televízii, má bližšie k novinárčine. Nenazval by som to filmom," hodnotí Peter Kerekes, Boris Hochel však dodáva: "Je to komerčná televízia, má právo robiť to takto."
Dokument musí mať vysokú výpovednú hodnotu a pri umeleckých dokumentoch, ktoré robia absolvetni VŠMU, ustupuje pravda povrchová umeleckej pravde.
Filmár nemôže byť podľa Kerekesa nezúčastnený. Sám si vyberá, koho sa pýta a čo sa pýta. Pred kamerou dokumentaristov robia obyčajní ľudia zdanlivo neskutočné veci, prípadne ich objektív s radosťou zaostruje na čudákov, bláznov, sociálne slabé vrstvy. Čím sú tieto námety také lákavé?
"To je choroba slovenských dokumentaristov," hovorí Kerekes. "Každý režisér vrátane mňa si musí nakrútiť film o čudnom deduškovi, o blázinci a zapadnutej dedinke. To sú povinné jazdy, ktoré treba prekonať. Všední ľudia sú pritom oveľa bláznivejší a neuveriteľnejší." Do obyčajných ľudí sa podľa Hochela najlepšie premieta absurdita prostredia či histórie.
Marko Škop tvrdí, že autor by mal téme citovo aj myšlienkovo rozumieť. Tým lepšie ju potom vie aj nafilmovať. "Naozajstný režisér neinterpretuje niečo, čo napísal niekto iný." Momentálne sa ponoril medzi ľudí z Východného Slovenska. "Niežeby boli nejakí lepší než inde, ale sú čistejší a autentickejší. Cez nich by som chcel hovoriť o jedinečnosti a originalite vo svete, ktorý všetko skôr zarovnáva. Aj o tom, čím sa líšime a čo na sebe ešte môžeme obdivovať," hovorí.
Peter Kerekes nakoniec vždy vo svojich filmoch objaví veci, ktoré ho zaujímajú. Film Tri dni v Jasovskom kláštore bol o komunikácii v uzavretom svete a o smrti, a to sa odráža zvláštnym spôsobom aj vo filme o košickej plavárni.

Ako nás vidí svet? A my ich?
Talianska spoločnosť Movie-movie, ktorá spolupracuje s verejnoprávnou televíziou RAI, našla na internete slovenskú produkčnú firmu Pitbull a ozvala sa s ponukou zapojiť sa do projektu Central Express. Je o trinástich krajinách, ktoré pristupujú do Európskej únie a každá krajina dostala hodinu priestoru predstaviť svoje osobnosti a ukázať niečo zaujímavé. Taliani dostali námety od mladých slovenských dokumentaristov, z ktorých si vybrali.
* Marek Kuboš nakrútil dva filmy, lebo sa im páčilo jeho komediálne spracovanie vlakovej stanice Kraľovany. Pre RAI urobil dokument o transformujúcej sa fabrike v Nižnej a film o kamionistoch, čakajúcich na severnej hranici na prechod. Po vstupe do EÚ by mali takéto hraničné prechody zaniknúť.
* Marko Škop sa vo svojom filme zaoberá tým, ako sa dnes na Slovensku prezentuje folklór.
* Róbert Kirchhoff nakrútil dokument Kvety zla. O sídlisku Petržalka hovorí skupina raperov a ľudia pracujúci v Petržalke: vodič autobusu, lekári, predavačka.
* Ján Šebík urobil dva rozhovory - s psychologičkou Janou Plichtovou, ktorá bola kedysi herečkou a rozhodovala sa medzi hraním a vedou. Teraz sa venuje modelom súčasnej demokracie a učí na filozofickej fakulte. Druhý človek je pre dokument priam symbolický - riaditeľ STV Richard Rybníček

Ako uvidia vo svete Slovensko a jeho obyvateľov? "Je fajn, že sem neprišiel taliansky štáb, ktorý by si vybral stereotypne známe námety - problém rómskej menšiny, slovenských Maďarov a bryndzové halušky," hovorí Ján Šebík. "Námety spracovali ľudia, ktorí žijú v tejto krajine. Taliani si žiadali autorský prístup a zakázali publicistický charakter filmov."
Filmy sa však budú dabovať, lebo Taliani sú leniví čítať titulky. Výnimku urobili pri Kirchhoffových raperoch, ktorých texty by stratili pri predabovaní rytmus a význam.
"Taliani neuvidia zosmiešňujúci ani patetický obraz Slovenska, aj keď tie filmy sú trochu ironické aj láskavé. Myslím si, že to bude obraz zaujímavý, tak ako je zaujímavá skutočnosť," dodáva Škop.

Riaditeľ STV: S dokumentom to myslíme vážne!
"Myslíme to s dokumentom vážne!" hovorí riaditeľ Slovenskej televízie Richard Rybníček o novej štruktúre vysielania verejnoprávnej televízie, ktorá na druhom kanáli ráta s priestorom pre súčasnú dokumentárnu tvorbu. Vyhradené bude špeciálne okno pod názvom Slovenský dokument. "Predpokladám tiež, že televízia bude významne koprodukovať tvorbu mladých režisérov," hovorí riaditeľ. S produkovaním dokumentu sa stretol v Inštitúte pre verejné otázky, keď pre nich nakrúcal Róbert Kirchhoff film Hej, Slováci. "Chcem sa osobne stretnúť so špičkou mladých dokumentaristov a prebrať s nimi námety a filmy," hovorí Rybníček, ktorý v prípade dokumentaristiky pripúšťa inšpiráciu Českou televíziou i inými televíziami v okolí.
Vo vysielacom čase približne medzi 21.30 a 22.00 má chodiť diskusia Portrét očami mladých o dokumente, filmových osobnostiach, či situácii filmu. Reláciu bude mať na starosti režisér Samuel Ivaška, ktorý má vraj k mladým filmárom osobný a dobrý vzťah.

Autor: Text: DENISA VOLOŠČUKOVÁ