- Tesekkür ederim, - povedal Roger Krowiak, keď od recepčného prevzal kľúč od izby. Bol to jediný výraz, ktorý z miestneho jazyka ovládal a ďalšie sa už nemienil učiť. V tomto meste bude jeden deň a jednu noc a nemal v pláne vytiahnuť z hotela päty a nadväzovať známosti s domorodcami.
Recepčný za pultom sa mierne uklonil a plynnou angličtinou povedal: - Prajem vám príjemný pobyt v našom hoteli.
Krowiak sa osprchoval, namiešal si drink a potom hodinu sedel v prútenom kresle na balkóne a pozoroval panorámu mesta. Videl štíhle minarety a kupoly mešít. Kdesi v diaľke sa oceľovo leskla hladina mora. Z úzkych ulíc sa niesli výkriky pouličných predavačov, nekonečné trúbenie klaksónov a zmes orientálnej hudby. Chaos, typický pre mesto, bránu Orientu, v ktorom sa stretávala Európa s Áziou.
Obliekol sa a zišiel do hotelového baru. Posadil sa za stolík v kúte a pomaly sa najedol. Bar bol prázdny. Návštevníci hotela boli na pláži, alebo obdivovali tisícky miestnych pamätihodností. Hagia Sofia, Modrá mešita, Sulejmanova mešita, Veľký Bazár, ale aj sochy miestneho vodcu Atatürka. Šli si nohy polámať, aby toho videli čo najviac, aby urobili čo najviac fotografií, kúpili čo najviac darčekov a ochutnali všetky špeciality.
Ani si nevšimol, keď vošla do baru. Zaregistroval ju, až keď kráčala k nemu - štíhla postava, dlhé tmavé vlasy, výrazné oči.
- Prepáčte, - povedala, - nie ste náhodou pán Smith? Mala som tu s ním urobiť rozhovor, ale dopravná zápcha…
- Nech sa páči, - povedal Krowiak a ukázal na stoličku. Žena sa vďačne usmiala a posadila sa. Krowiak nebol žiadny pán Smith, ale toto bola hra, ktorú hral rád. Stratiť nemohol nič a vyhrať mohol všetko. Ruka, ktorá chodí po jej nahom tele, ústa, ktoré bozkávajú jej pery, jemný protipohyb jej lona…
Predstavila sa mu ako XY, novinárka pracujúca pre významný kultúrny týždenník Atatürk Culture Today. Kládla mu formálne otázky a on sa snažil odpovedať inteligentne a vtipne, väčšinou si však vymýšľal. Po hodine mal toho plné zuby. Zdĺhavo jej vysvetľoval rôzne možnosti kultúrnej spolupráce medzi oboma krajinami, no pritom obdivoval krivku jej pŕs a snažil sa ju kontaktovať očami. Nereagovala. Na pána Smitha nereagovala. Zdvorilo sa usmievala, pedantne si robila poznámky a zachovávala odstup. Po hodine pozrel na hodinky a vstal.
- Prepáčte, ale mám ešte jedno stretnutie, - povedal.
Prehodili niekoľko rozlúčkových slov. Podali si ruky. Odprevadil ju k východu z baru. Cez sklo dverí videl rozpálenú ulicu s množstvom ľudí. Striasol zo seba nudnú masku pána Smitha, otočil sa k nej a pozrel jej do očí.
- Nechceli by ste skočiť ku mne na izbu? Medzi kultúrami sa dá spolupracovať aj rôznymi inými spôsobmi, - povedal a usmial sa. Nie drzo, nie arogantne, nie vyzývavo. Bol to pozývací úsmev č. 5, jeho najťažší kaliber.
Zaváhala asi sekundu. Potom prikývla.
- Prečo nie, - povedala.
Na izbe si vášnivo predviedli všetky možnosti vzájomnej kultúrnej spolupráce. Nachádzali plno detailov a styčných bodov. Odhaľovali netušené perspektívy. Spájali Východ so Západom. Krowiak takmer nestihol stretnutie s kuriérom. Nechala mu svoju vizitku a pri odchode povedala: - Yine görüsürüz. Znamenalo to dovidenia. Do tohto mesta sa Krowiak vráti veľmi rád.

V ktorom meste prebehla Krowiakova piata akcia? Pošlite súradnice miesta prostredníctvom SMS a leťte za Krowiakom!