Reláciu Korzo, kde si sama pozýva zaujímavé osobnosti, uvádzať neprestane a pridá si Cestoviny. Uhladená moderátorka a tvár predvolebnej kampane politickej strany Pavla Ruska - Jana Hospodárová.

Už niekoľko rokov ste tvárou Markízy. Vnímate tento jav ako nepríjemnú daň svojej práci, alebo vám to robí radosť?
Nie je to ani šialená výhoda, ani daň. Neuvažujem o tom. Napokon, inú skúsenosť nemám. Po tom, čo som musela odísť z VŠMU, som len krátko brigádovala v pube Harley Davidson, kde som obsluhovala. Chvíľu to bolo zábavné, ale neskôr ani nie. Počkala som si tam na výsledok konkurzu do Markízy.
Ako na vás reagujú ľudia?
Teraz, keď robím finančnú hru Eurománia, tak mi občas vyčítajú: „Zasa ste nás nevyžrebovali!"
Prežili ste aj nepríjemnú skúsenosť s mladým obdivovateľom, ktorý vás obťažoval priamo v sídle televízie. Vystrašil vás?
Skôr zaskočil. Mladý muž bol veľmi slušný, ale čakal ma po každom vysielaní a žiadal o ruku. Nevedela som, ako z toho von. Nakoniec chcel demonštratívne spáchať samovraždu. Vtedy sme sa zľakli a zavolali políciu. Neskôr mi jeho psychiatrička tvrdila, že by mi nebol schopný ublížiť. Vraj ma má veľmi rád a spáva s mojou fotografiou pod vankúšom. Inokedy som si našla za stieračom papier, v ktorom sa mi neznámy pisateľ vyhrážal, že môj život sa kráti a že ma nakŕmi olovom. Najviac ma „potešila" naša polícia, ktorej zákon neumožňuje nič podniknúť, pokiaľ ma dotyčný nenapadne.
Považujete sa za odvážnu ženu?
Ako sa to vezme... Nechýba mi napríklad odvaha vybrať sa do ďalekej cudziny.
Kde ste najďalej vycestovali?
Minulé leto sme sa vybrali s kamarátkou do Kene. Bola to moja najúžasnejšia cesta, zažili sme všetko, čo sme očakávali, hoci nás mnohí vystríhali pred rôznymi nebezpečenstvami. Spravila som si tam rýchlokurz potápania a pokojný svet pod morskou hladinou sa mi tak zapáčil, až som ľutovala, že nie som obojživelník. Často mám pocit, že cestovanie je najúžasnejší spôsob, akým sa dá prežiť život. Prináša veľa poznania.
To by ste ale museli zmeniť povolanie, nie?
Nie je to vylúčené.
Chceli ste ísť študovať kulturológiu. Podarilo sa to?
Nestihla som sa pripraviť na prijímacie pohovory, opäť zvíťazila moja pohodlnosť. Prichádzam však na to, že práca, ktorú robím, mi nevydrží celý život, hoci by to bolo krásne... Mám znovu chuť skúsiť robiť niečo iné a na štúdium sa určite prihlásim.
Nevyhovuje vám novinárska povaha vašej práce?
Naopak, je fantastické, keď si môžem do Korza pozvať hostí podľa svojho gusta. Často sú pre mňa výzvou a nikdy ma nesklamú. Trochu sa však obávam, že keby som sa chcela v budúcnosti venovať žurnalistike, obmedzila by som témy svojich článkov. Tak, ako v minulosti Jiří X. Doležal bojoval v každom druhom Reflexe za legalizáciu marihuany, ja by som obhajovala, najradšej v každom texte, práva zvierat. A to by nesvedčilo o profesionalite novinára. Moja práca je zaujímavá, ale asi by som chcela robiť aj niečo iné.
Čo by to malo byť?
Bavila by ma práca súvisiaca so zvieratami. Mohla by som pomáhať najmä tým, ktorí si sami pomôcť nedokážu. A tieto jedinečné stvorenia si to zaslúžia. Viem si predstaviť, že by som im venovala značnú časť svojho života.
Aké televízie sledujete, okrem Markízy?
Mám rada Arte a často sledujem Spektrum. Pozerám ČT 1 a ČT 2 a niečo aj na Prime.
Porovnávate české relácie s programami Markízy?
Netrúfam si, a myslím, že sa to ani nedá. Sme rôzne národy. Česi boli odjakživa o krok vpredu pred našou zábavou, zrejme to majú v náture. Okrem toho, české publikum je veľmi vďačné, chce sa baviť.
Spolupracujú českí diváci viac?
Myslím si to. Markíza už niekoľkokrát skúšala robiť rôzne kontaktné projekty podobné českým, ale bohužiaľ, zlyhali práve na tom, že naši diváci nekomunikovali.
Musíte často zachraňovať svoje publikum v Eurománii?
Trochu im pomáham. Veľmi sa teším, keď sa medzi nimi nájdu ľudia, ktorí sú ochotní „pustiť perie". Sú aj takí, ktorí ma pred vysielaním upozornia: Janka, nič sa ma nepýtajte!
Nahradí vás v Eurománii Kvetka Horváthová?
Spoločnosť Tipos, ktorá súťaž vyhlasuje, tvrdí, že sa nepredáva toľko žrebov, ako predtým. Naše vedenie sa im snažilo vysvetliť, že to nie je vecou moderátorky, ale tým, že slovenský divák nedôveruje spôsobu žrebovania prostredníctvom počítača. Nechcem plakať nad rozliatym mliekom, napokon, čokoľvek poviem, vyznie subjektívne. Faktom je, že v septembri v Eurománii končím a nepopieram, že ma to prekvapilo. Čo sa týka vraj zhoršeného vzťahu s Kvetkou, ktorý vykreslila tlač, môžem povedať len jedno - naše priateľstvo si vážim viac ako jednu reláciu.
Rozbehli ste Smotánku, ktorú už rok nerobíte. Nechýba vám rušné mapovanie spoločenských akcií?
Ani veľmi nie! Robila som túto prácu skoro tri a pol roka, stále dookola. Rovnaký kolotoč - niekoľko večerov v týždni strávených mimo domova. Som rada, keď sa veci hýbu a priznávam, že ako pravý domased som sa zmene potešila.
Vaši kolegovia vás považujú za vážneho človeka, Jopo dokonca za večne nešťastnú. A vy?
Je pravda, že v zime ma to prepadáva.
Ste meteosenzitívna?
Asi áno. Zrejme ma chytá sezónna depresia. Práve v zime mávam rôzne stavy smútku, uvažujem o nezmyselnosti bytia a podobných „veselých" záležitostiach. Možno niekedy o veciach zbytočne veľa premýšľam. Viac, ako mi prospieva.
To sa dá?
Občas sa mi to stáva, najmä keď som sama, ale je pravdou je aj to, že som sama so sebou veľmi rada. Momentálne tu však máme leto a moje chronické sklony k melanchólii, s ktorými si už zrejme neporadím, sa u mňa prejavujú sporadickejšie. Pomáham si aj slovami pána Wericha, ktoré mi nedávno pripomenul dobrý priateľ: „Když už člověk jednou je, tak má koukat aby byl. A když už kouká a je, tak má koukat, aby byl tím čím je a ne tím čím není, jak tomu v mnoha případech je."
Preto máte zvieratá?
Asi preto. (Smiech.) Mám ich veľa. Sú fantastické a pre mňa rovnako dôležité ako ľudia. Vďaka nim je u nás božský pokoj a ten stav milujem.
Cítili ste to tak odmalička?
Bola som lenivé dieťa, nechcela som sa starať ani o akváriové rybičky. K zvieratám som sa dostala až neskôr.
Ste rada sama, lebo vám prekážajú ľudia?
Teraz, v čase TOM-a, by som asi mala povedať, že nie a ukázať svoju ľudovosť a bodrosť. (Smiech.) Ale skutočnosť je taká, že pri ľuďoch, ktorých vidím prvýkrát v živote a nepadneme si práve do oka, mám niekedy pocit, že ich možno otravujem a že sa v mojej spoločnosti necítia pohodlne, rovnako ako ja medzi nimi. Isteže sa s ľuďmi stretnem rada, ale myslím si, že je prirodzené vyhľadávať pokoj v dôvernom prostredí. Nemôžem si vynachváliť vychádzky so svojím koníkom alebo oddych vo vodorovnej polohe s mojimi mačkami, ktoré sú nesmierne chápavé.
Ste vlastne sebestačná.
Už mi zišlo na um, či je to normálne. (Smiech.) A táto pochybnosť je zvýraznená aj tým, že okolie na mňa nepriamo tlačí. Priatelia mi tvrdia, že človek je predsa tvor spoločenský. Veľakrát s nimi rada trávim čas, ale samote dám prednosť. Každý je iný.
Váš prípadný hlad po spoločnosti kompenzujete v profesii?
Asi áno.
Veľmi skoro ste sa ocitli v situácii, keď ste sa stali zarábajúcou ženou, ktorá si môže dovoliť napríklad splácať drahé auto. Neoddelilo vás to od rovesníkov?
Dúfam, že nie. Ľudia, ktorí mi boli najbližší, sú nimi doteraz. Možno už menej stabilné sú priateľstvá, ktoré som nadobudla v tejto brandži. Môžem sa však pochváliť aj takými, za ktoré by som dala ruku do ohňa.
Rodina v Michalovciach vám drží palce. Neočakáva, že by ste ju mali podporovať?
Moja mama je učiteľkou. Je smutné vidieť, že človek s vysokou školou, ktorý pracoval takmer 40 rokov, si nemôže dovoliť žiaden nadštandard. Luxus v podobe dovolenky si však tento rok doprajeme.
Spomeniete si ešte na čas, keď ste bývali na privátoch? O jeden z nich ste sa vraj delili aj s Janou Kirschner. Kedy to bolo?
V Bratislave som sa sťahovala za osem rokov sedemkrát. V istom čase som sa priatelila s Jankou, ktorá v Bratislave práve začínala. Bolo to zaujímavé. Spomienky sú fantastická vec!
Nebola Kirschnerovej skladba V cudzom meste aj o vás?
Možno. Existujú situácie, v ktorých si ľudia dokážu liezť na nervy. Keď som prišla do Bratislavy, ktorá je mojím rodným mestom, mala som pocit, že ma prijala veľmi nevľúdne. Vyhodili ma z VŠMU a myslela som si, že je to mesto „plné cudzích ľudí". Nikdy nezabudnem na poznámku svojho skúseného kolegu: „Celý úspech závisí od úprimnosti. Kto chce zažiť úspech, musí sa jej rýchlo zbaviť." Vtipné a smutné zároveň...
Dnes chodievate do Le Mondu. Zájdete aj do staničného bufetu?
Le Monde je krásna reštaurácia, ale odkedy ju otvorili, bola som v nej asi trikrát. Zrejme sa niekde stačí ukázať dva razy a už ste pravidelným návštevníkom. (Smiech.) So staničnými bufetmi skúsenosti nemám, ale spomínam si na pekné leto, keď sme s kamarátom vyrazili na malé turné po okolitých dedinách a povymetali vidiecke putiky. Občerstvovali sme sa kofolou s vodkou a spoznali sme veľmi originálnych ľudí. Prínosné obdobie.
Máte nejakú obľúbenú kaviareň, kde stretnete ľudí, ktorých stretnúť chcete?
Väčšinou sa stretávame doma. Rada však chodievam do krčmičiek pod hradom s Veronkou Hložníkovou, ktorá má neďaleko svoj módny salón. Rada sa obliekam do toho, čo mi ušije, a spája nás aj priateľstvo. Siahodlho „filozofujeme" na najrozličnejšie témy. (Smiech.)
Zaujíma vás politika?
Z politiky bývam často sklamaná. Aj keď do nej niekto vstupuje s dobrým úmyslom a má snahu pomôcť vývoju na Slovensku, po čase sa zvyčajne prispôsobí a rezignuje. Ak sa neprispôsobí, musí odísť.
Neprekážalo vám, že ste sa stali súčasťou predvolebnej kampane ANO?
Nie. Urobila som to ako prejav vďaky a lojality k majiteľovi našej firmy. Bolo to veľmi náročné leto. Precestovali sme prakticky celé Slovensko. Absolvovala som však užitočnú lekciu, ktorá mi ukázala v akých pomeroch žijú ľudia na Slovensku.
Máte v lojalite svoje hranice?
Človek musí mať vždy isté hranice. Všetko radikálne prestáva byť po čase zdravé.
Kandidovali by ste aj za poslankyňu, keby vás o to váš šéf požiadal?
Mám celkom iné túžby a predstavy a tie s politikou nemajú nič spoločné.
Ste súčasťou média, ktoré ovplyvňuje mienku Slovenska. Viete odhadnúť jeho dosah?
Neriešim to. Viem, že Markíza je vychytenou televíziou. Ale každý človek sa môže nechať ovplyvňovať rôznymi zdrojmi, na rôznych úrovniach a je len na ňom, čo uprednostní. Každý si predsa môže vybrať. Ja na Markíze rada sledujem program 7 s.r.o. a seriál Pohotovosť.
Sledujete spravodajstvo svojej televízie?
Nesledujem spravodajstvo žiadnej televízie. Občas si prečítam noviny.
Ak sa opýtam na vaše súkromie, odpoviete mi?
Vzťahy v mojom živote pozvoľna odišli do úzadia. Akoby som mala nejaké okno. Dostala som sa až do akejsi apatie. Nie zámerne, ale nejako prirodzene a plynule. A tak si vlastne žijem svoj život a láska je preč. Snáď len dočasne. Ak však budem pretriasať svoje súkromie na verejnosti, veľmi mu tým nepomôžem.
Sklamali ste sa?
Myslíte v médiách? Musela som sa naučiť žiť s tým, že bulvár existuje a často svojim čitateľom ponúka o mne iba polopravdy alebo klamstvá. O takúto publicitu naozaj nestojím.
Nemáte pocit, že vám niečo uniká?
Niekedy áno, ale nie v láske. Skôr si myslím, že by som mohla urobiť viac pre ostatných a svoje poznanie. A ak láska príde až v budúcom živote, bude to fajn. Do tohto štádia som však dospela až po čase. Človek k pokoju v samote skôr či neskôr príde a som veľmi rada, že je to tak.
Nie je za tým niečo priam budhistické?
Budhizmus je podľa môjho názoru jednou z najkrajších filozofií.
Máte k nemu nejaký vzťah?
Bohužiaľ, nie, aj keď som si mnohokrát hovorila, že by som sa oň mala zaujímať viac. Raz som mala tú česť robiť rozhovor so zenbudhistickým mníchom, pánom Róši Kaisenom a bol to fantastický zážitok! Budhizmus mi imponuje napríklad v tom, na akej úrovni chápe zvieratká. Nepovyšuje ich a ani nepodceňuje. Sú to rovnocenní partneri ľudí, s ktorými žijú v harmónii a neubližujú im. Berie sa do úvahy, že sú schopné reinkarnácie. V čase, keď som prechádzala zložitejším obdobím, videla som film Sedem rokov v Tibete a zapamätala som si krásnu vetu: „Keď má problém riešenie, nemá zmysel robiť si starosti, ak nemá riešenie, starosti aj tak nepomôžu."

Kto je to:
Jana Hospodárová (27) sa narodila v Bratislave, ale vyrastala v Michalovciach. Po skončení prešovskej Obchodnej akadémie nastúpila na VŠMU, odbor herectvo, odkiaľ po prvom ročníku musela odísť. Vzápätí sa prihlásila na konkurz do televízie Markíza a stala sa jednou z jej najpopulárnejších tvárí. Tri roky sprevádzala divákov vo svete slovenských celebrít v programe Smotánka. Uvádza popoludňajšiu reláciu Korzo a televíznu finančnú hru Eurománia, ktorú na jeseň vymení za Cestoviny. Má dve mačky, psa a koňa Christiana Diora.

Autor: TINA ČORNÁ / Foto: ZUZANA ŠULAJOVÁ