Bača Kudas s vyznamenaním.
FOTO SME – RICHARD FILIPKO
zabil syna, jemu v utorok veľa nechýbalo. V maringotke má odloženú plaketu prezidenta. Rudolf Schuster mu ju dal, keď sa k nemu prišiel hore na salaš pozrieť. Má 440 dojných a 160 nedojných oviec. „Zvykneme si robiť srandu, že by sme si mali kúpiť nejaký krokomer. Či by ukázal, že valach prejde aj dvadsať-tridsať kilometrov denne.“ Okolo koliby pobehujú sliepky. „Tam nechoďte,“ zvolá jeden z valachov na turistov, ktorí sa blížia k jednej z maringotiek. „Je tu okotená suka, má mladé, mohla by skočiť.“ O živote na salašoch hovorí PETER KUDAS, bača na družstevnom salaši v Lúčke.
Aký je rozdiel medzi bačovaním teraz a v minulosti? Je oviec viac alebo menej?
„V minulosti bolo oviec oveľa viac.V niektorých dedinách bolo 400 obyvateľov a 4-tisíc oviec. Ja som rodák z Osturne a tam boli v dome tri generácie – dvanásť ľudí, ale oviec raz toľko. Ovca národ živila aj obliekala. V minulosti bol aj iný systém na salašoch. Bačovia boli volení, ako teraz poslanci. Ktorý bol najčistejší, dával najviac syra, toho majitelia oviec zvolili za baču.“
Je chov oviec ziskový?
„Poľnohospodárstvo ako celok u nás veľmi ziskové nie je a tento rok možno nebude ani náš salaš. Ovca by nemala byť stratová, ale tento rok je veľmi suchý a je menej mlieka. Okrem toho niektoré činnosti sú stratové. Dnes dáme strihačovi za ostrihanie jednej ovce 23 korún a vlnu družstvo predá za 15 korún. A strihať ich musíme dvakrát ročne.“
Na väčšine územia Slovenska je údajne veľký problém zohnať ľudí, ktorí by pracovali na salašoch. Prečo mladí nechcú robiť s ovcami v prírode?
„V niektorých oblastiach už žiaci na základnej škole prepočítavajú, koľko dostanú podpory. Niekedy si myslím, že mladí by na košiar nešli robiť ani za vysoký plat. Nebaví ich to. S ovcami treba byť celé leto. Keď sa mi ženil syn, o pol druhej bol sobáš a ja som bol ešte o pol desiatej pri košiari a v nedeľu na obed som už bol späť. Na salaši ma zastúpil 72-ročný známy. Mladšieho som nezohnal. Práca na salaši je veľmi ťažká.“
V čom?
„Napríklad, ja som už o druhej v noci v kolibe, založím oheň, zohrejem vodu a o trištvrte na tri začíname dojiť. O piatej si idú chlapi, čo idú pásť, zajesť, dajú si kávu alebo žinčicu, posedia a idú pásť. Ja začnem z nadojeného mlieka robiť syr, žinčicu. O pol jedenástej sa valasi s ovcami vracajú, o pol dvanástej druhýkrát dojíme. Potom sa zasa to isté urobí, čo ráno – mlieko spracujeme na syr, valasi idú znova pásť, vracajú sa o pol piatej, od pol šiestej ideme dojiť a znova dokola. Končíme niekedy o deviatej, desiatej a ráno znova. Každé ráno ešte prekladáme košiar, aby ovce neboli na tom istom mieste. Tak to ide od apríla do 16. októbra, keď idú ovce do ovčína na družstvo.“
Stáva sa často, že medveď alebo vlci zadrhnú ovce?
„Už nám potrhali niekoľko kusov, ale tohto roku ešte nie. V máji, júni, júli, začiatkom augusta majú ešte zverinu, malé diviaky, srnčatá, zajace, ale v septembri už vlčice učia mladé trhať.“
Okolo oviec máte psy, neodoženú vlky?
„Pes aj dá najavo, že sú tu vlci, ale je priviazaný, my sme unavení, niekedy sa nezobudíme. Vlci sú schopní robiť si prieskum, aj týždeň-dva, sledujú, kedy sú ovce zoslabené. A vedia zaútočiť aj nadránom, keď sme už hore. My ráno ešte za tmy podojíme, ideme s mliekom od košiara ku kolibe, mlieko precedíme a vlci za ten čas ovcu zadusia.“ (rf)
