Existuje všeobecný recept na to, ako zvládnuť takúto stresovú situáciu?
„Ľudia väčšinou nevedia pracovať s negatívnymi emóciami. Preto často zmeníme strach na zlosť. Preto sa mladý človek naštve, že sa na vysokú školu nedostal a hovorí si: je to nespravodlivé, oveľa horší sa dostali a všade treba dať úplatky... Oveľa ťažšie si mladí ľudia pripúšťajú strach: z toho, že som neschopný, že nikdy nebudem taký úspešný, ako by som chcel, že to nedokážem. To zlyhanie v sebe samom si ťažšie pripúšťajú aj deti aj rodičia. Niektorí rodičia strach o dieťa zmenia na zlosť: toto bola tvoja starosť a ty si sa nepripravil. A takto by nemal rodič reagovať, pretože v dieťati pracuje ešte aj to, že sklamalo nielen seba, ale aj rodičov. A veľmi ťažklo to priznajú.“
Je veľa tých, čo reagujú na neúspech takto ťažko?
„Väčšina to zvládne. Ale sú takí, čo po prvej skúsenosti už nikdy nechcú ísť na prijímačky, pretože strach v nich je taký veľký, že si myslia, že by ten neúspech ešte raz neprežili. Je v tom samozrejme obsiahnuté aj to, že nesklamali iba svoje očakávania, ale aj rodičov. Tieto prípady sa môžu dostať až do hlbokej depresie, a to najmä vtedy ak zareaguje nevhodne rodič. Keď teda rodič vidí, že dieťa sa uzatvára do seba, že dlhšiu dobu neprejavuje záujem o to, čo ho predtým normálne bavilo, treba ho povzbudiť, podržať a v žiadnom prípade nie ho ešte kritizovať za neúspech.“
Ako teda treba v takej situácii postupovať?
„Zdravšie je povedať si: toto je skúška a skúška je vždy v istom zmysle aj hra a riziko. Treba si uvedomiť, že nič také rozsiahle ako je príprava na prijímačky na vysokú školu sa nedá urobiť úplne dokonale. A keď študent aj zvládne prípravu na sto percent, v okamihu skúšky nemusí on ako človek fungovať na sto percent. Môže, mu niečo vypadnúť, môže urobiť chybu. Prijímačky sú taká špecifická životná situácia, že každý môže pokojne zlyhať.“
Ako by sme sa mali psychicky pripraviť?
„Treba zohnať dostatok informácií o priebehu skúšky, mohli by pomôcť konzultácie. Ale určite treba počítať s tým, že minimálne štvrtina záleží na šťastí a momentálnej dispozícii. Niektorí si nie sú istí či na to majú – ale vždy je dôležité predovšetkým nastavenie týchto mladých ľudí. Keď to chcú skutočne dokázať, tak to skúsia aj viackrát a to už vypovedá aj o ich vytrvalosti a charaktere. Takže neúspech môže do života mladého človeka zasiahnuť aj pozitívne.“
Aké následky to môže mať, ak sa rodič zachová nesprávne? Ako by sa vlastne mal zachovať?
„Najsilnejšie negatívne ľudské pocity sú pocity viny a hanby. Rodičia sa často hanbia za to, že ich dieťa sa nedostalo a iné sa dostali a deti zase majú pocity viny. Rodič si väčšinou aj uvedomí, že reagoval nesprávne, ale už to do jeho vzťahu s dieťaťom vstúpilo. Preto treba situáciu pomenovať. Povedať: vieš čo, to nie je žiadna hanba, stalo sa, ideme ďalej.
Stačí to povedať raz, alebo hovoriť o veci opakovane?
Toľko, koľko treba. Ale tiež už treba akceptovať aj to, že dieťa je už viac-menej dospelé a to najmä vtedy, keď aj ono samo seba vníma ako dospelé. A dospelý človek by sa mal vedieť postarať o seba. A rodič by sa mal starať zase o seba.
Dieťaťu treba povedať: nechcem ti vstupovať do tvojich vecí, si už veľký, ale keď budeš potrebovať, príd sa poradiť alebo pozhovárať, som tu.
Niekedy sa však stane, že mladý človek problém iba odloží, pretože ho v tej chvíli nevládze riešiť. Tam sa nedá tlačiť – rodič musí vydržať a nechať to na dieťa. Nemôžete vnucovať dieťaťu starostlivosť, ani ho nasilu dovliecť k lekárovi. Rodič môže iba povedať: JA sa trápim. To je ten správny jazyk. JA. Trápim sa, lebo mám pocit, že by si potreboval pomoc, ale keď hovoríš, že tú pomoc skutočne nepotrebuješ, tak ti verím.