podoby. Dnes si svet pripomína 120. výročie narodenia Franza Kafku.

Máloktorý zo svetových spisovateľov bol predmetom takého intenzívneho vykladania a interpretovania ako Franz Kafka. Narodil sa 3. júla 1883 v Starom meste v Prahe židovským rodičom Hermannovi a Julii, rodenej Löwyovej.

Jeho otec bol veľmi energický a vitálny obchodník, ktorý nesmierne túžil po spoločenskom vzostupe. Matka pochádzala zo zámožnej rodiny obchodníkov s textilom a pivovarníkov zo stredočeských Poděbrad. Svoj život prežila v manželovom tieni, bola jeho pravou rukou nielen v obchode, ale pri večerných kartových hrách.

V decembri 1912 Kafka v liste adresovanom svojej snúbenici Felicii Bauerovej napísal: „Moja matka je milujúca otrokyňa a otec milujúci tyran.“ Konflikty s otcom sprevádzali celý Franzov život.

Po ukončení právnického štúdia na Karlovej univerzite sa na krátky čas zamestnal v Assicurazioni Generali a potom až do svojho predčasného penzionovania v roku 1922 pracoval v Dělnickej úrazovej poisťovni. V roku 1917 ochorel na tuberkulózu a 3. júna 1924 na ňu umrel.

Kafkovo meno a dielo dnes poznajú čitatelia celého sveta hoci počas svojho života „omilostil“ na vydanie len zopár krátkych próz. Všetko ostatné malo byť na prianie umierajúceho autora zničené. Jeho priateľ a obdivovateľ Max Brod však prosbu nevyplnil a značnú časť rukopisov zachránil.

Zároveň sa vydal na dlhú a úmornú cestu propagácie a vydávania diela svojho mŕtveho priateľa. Stal sa aj jeho prvým vykladačom a položil tak základy „kafkológie“, o ktorú sa obtreli takmer všetky filozofické, literárne, náboženské a politické teórie 20. storočia. Brod tak nechtiac z Kafku urobil intelektuálnu modlu s povesťou čitateľskej nedostupnosti.

Ako jeden z mála moderných spisovateľov Kafka dokázal presne a bez zbytočného psychologizovania popísať obavy zo zbyrokratizovanej civilizácie. Jeho prózy odrážajú rozpory doby, hlavne však odzrkadľujú jeho duševnú rozpoltenosť. Vznášajú sa ponad hradbu sociálnej, národnostnej a rasovej odlišnosti, ktorou trpel, ale nedokázal ju riešiť. Pocity nesúnáležitosti, vydedenosti a izolovanosti sú základnými motívmi jeho života a tvorby. Trpel vnútorným nepokojom, túžbou po niečom, čo nikdy nebol schopný dosiahnuť. Jeho diela predkladajú čitateľovi obraz rozpadu, stroskotania a zachytávajú krízu spoločnosti. Sú zúfalým výkrikom človeka márne hľadajúceho oporu.

Kafka je prvým z autorov, ktorí odkryli pocity úzkosti, osamotenia, odsúdenia a absurdity. Realitu premieňa na metafory a symboly, ale vyjadruje sa presne. Veľa priestoru dáva dôkladnému opisu aj tých najabsurdnejších objektov a udalostí, o ktorých hovorí všednými slovami a bez citového zafarbenia. Milan Kundera v svojej eseji píše: „Spomínam si na rozhovor s Marquézom, ktorý mi pred dvadsiatimi rokmi povedal: „Iba vďaka Kafkovi som pochopil, že je možné písať inak.“

Autor: MARTIN PLCH