„Keďsa zlo začína rodiť, tak ho treba dusiť hneď od začiatku, veď je veľmi ľahko rozpoznateľné."
Vytvoril veľkú bronzovú sochu Franza Kafku. Od jesene, keď štvormetrový monument nainštalujú neďaleko Staromestského námestia, sa stane jedným zo symbolov Prahy. V súčasnosti najpredávanejší český maliar a sochár, člen umeleckej skupiny Tvrdohlaví, Jaroslav Róna.
Váš otec pochádza zo Slovenska. Sú to pre vás dôležité veci?
Sú to pre mňa veľmi dôležité veci. Považujem sa za Čechoslováka, kedysi som Čechov a Slovákov nevnímal ako niečo odlišné. Z možnosti rozdelenia republiky som bol v šoku, neskôr som sa stal jeho priaznivcom.
Hovoríte po slovensky?
V detstve som hovoril po slovensky rovnako dobre ako po česky. Prvá kniha, ktorú som ako dieťa celú prečítal, bol Biely Tesák v slovenčine. Otec je vlastne slovenský Žid. Je jedným z mála, čo prežili vyvražďovanie. Jeho rodine sa podarilo zachrániť vďaka maďarským pasom. Takže najviac sa u nich hovorilo po maďarsky, potom po slovensky a nakoniec aj po nemecky. Otec prišiel do Prahy po vojne. Chcel sa vysťahovať do Izraela, ale ochorel na týfus a potom to už nešlo. Spoznal sa s mojou mamou a ostal tu.
Tak preto bývate na tomto cintoríne?
Tak preto tu bývam! (Smiech.) Otec je stavbár, venoval sa aj rekonštrukciám židovských pamiatok. Keď som hľadal priestor pre ateliér, našiel túto budovu. Bola v dezolátnom stave. Požiadal Židovskú obec, aby mi v nej prenajali priestory, opravili sme ich a som tu.
Tým je váš vzťah k židovstvu vyčerpaný?
Podľa Halachy, židovského zákona, nie som Židom, pretože matka nie je Židovka a ani som nebol vychovávaný v židovskom náboženstve. Samozrejme, k svojmu pôvodu mám vzťah. Mám príbuzných v Izraeli, babička tam tento rok v 95.rokoch zomrela, ale býva tam ešte moja sesternica, Dalia Šimko. V Izraeli je to slávna herečka a divadelná režisérka. Má vlastnú televíznu reláciu. Je rovnako známa ako napríklad naša Eva Holubová, s ktorou sa, mimochodom, kamaráti.
Máte niekoho aj na Slovensku?
Zvyšok našej rodiny Gru:nmanovci, žijú v Košiciach. Jeden z nich je technickým riaditeľom Východoslovenských železiarní. Skvelý človek. Svojho času mi navrhoval, že by mi mohli železiarne odliať nejakú sochu, ale nedostal som sa k tomu.
Prečo?
U mňa je všetko na dlhé lakte. Medzičasom som prijal v Prahe výzvy na súťaže na monumtálne sochy. Robím ich rád, sú väčšinou z bronzu a nemôžem si ich sám financovať, teda aspoň nie vždy. Sochy sú dlhodobá vec. Potrebujem minimálne rok na to, aby som mohol niečo urobiť, preto si musím dôkladne vyberať. Odrádza ma aj tá vzdialenosť. Keby bolo v hre nejaké prestížne miesto, možno by som sa do toho pustil.
Prestížne miesto je určujúce?
Absolútne. Veci si robím aj sám pre seba, ale som rád, keď má socha dobré miesto. Je mi jedno, či je pri lese, kde ju za rok uvidí päť ľudí, ale musím cítiť, že s prostredím dokonale funguje. Sochy by sa nemali robiť za každú cenu, väčšina sôch je zlých, práve preto, že s prostredím nefungujú.
Oslovili vás nejaké sochy v Bratislave?
Priznám sa, že v hlave mi ostali len tie komunistické. Trpím tým, pretože mám Bratislavu veľmi rád. Ostali mi na ňu dobré spomienky, zažíval som tam skvelé veci. Kedysi som krátko pracoval na Kolibe.
Čo ste tam robili?
Keď som skončil školu a odmietol som robiť čokoľvek iné ako maľovanie, veľmi som sa zadĺžil. Vtedy za mnou prišiel Tóno Krajčovič, ako o sebe hovoril - prvý širokouhlý filmový architekt, a ponúkol mi prácu na Slovensku. Peniaze, ktoré som zarobil na Kolibe, ma doslova zachránili. Umožnili mi namaľovať moje najvýznamnejšie veci toho obdobia. No, a potom som tam prežíval úžasnú lovestory s jednou českou herečkou, ktorá vtedy niečo na Slovensku nakrúcala.
Ako sa vám podarilo ako jednému z mála vystavovať svoje v práce na Západe ešte v čase totality?
Pôvodne som študoval sklárstvo, a to je v konjunktúre stále. Keby som ostal v tomto obore, dnes som asi skutočný boháč. Náš profesor Libenský často vystavoval po celom svete a dokázal tam presadiť aj niektorých svojich študentov. Dokonca som za socializmu krátko učil v Amerike, čo bolo veľmi vtipné. Vôbec som neovládal jazyk a pred študentami som utekal, lebo som im ani slovo nerozumel. Nakoniec ma vyhlásili za najobľúbenejšieho asistenta! (Smiech.)
Nechceli ste tam ostať?
Uvažoval som o tom. Dokonca si ma vyhliadol istý človek a ponúkol mi, že ak ostanem v Amerike a budem preňho robiť vitráže, dá mi polovicu podielu vo svojom podnikaní a polku svojho domu! Nakoniec som sa vrátil. Mám Prahu rád, nedokázal by som žiť inde bez toho, aby som sa sem mohol vrátiť.
Cítite sa tu, na cintoríne, kde je pochovaný Franz Kafka, v bezpečí?
Vôbec nie. V noci, keď som tu sám, počúvam napäté ticho a stále čakám, že sem voľakto vlezie. Nie je to žiadna zábava.
Nie je temnosť, ktorou ste známy, vyvolaná práve tým?
Možno, aj keď je to, samozrejme, dosť priamočiare. Niečo ma núti maľovať tie moje námety práve takto, a nie inak. Lezie to zo mňa naliehavo a stále. Tie obrazy sa maľujú samé.
Máte pocit, že sú zrozumiteľné?
Verím, že áno! Ja im rozumiem. (Smiech.) Je v nich nejaký príbeh a ľudia ho väčšinou rozpoznajú.
A súčasné výtvarné umenie?
Už som si hovoril, že nebudem nadávať na súčasné umenie, lebo je to obrovské spektrum vecí, medzi ktorými sú mnohé zaujímavé. Ale v tom hroznom prívale človek stráca energiu chcieť vyznať sa a hľadať. Keď sa mi už niekto aj zapáči a kúpim si monografiu, nájdem v nej väčšinou len jeden nápad v tisícich rôznych obmenách. Ľudia prídu na jednu kravinu a tú omieľajú dokola. Napríklad sklári. Urobí topánku zo skla a celý život už robí len topánky, lebo ich od neho kupujú, a nespraví napríklad dáždnik!
Sám ste predsa radili mladým umelcom, že treba „opakovať do zblbnutia to isté a predbiehať sa v rade". Tak ako to je?
Lenže to nebola rada, ako dosiahnuť kvalitu, ale úspech. (Smiech.)
Ako sa dá dosiahnuť kvalita?
V zásade existuje len jeden spôsob. Predpoklad je talent a dve tretiny práca: 20 - 30 - 40 rokov robíte a potom to príde.
Vy už máte polku cesty za sebou, nie?
Naplno robím od osemnástich, takže už 28 rokov. A naozaj každý deň, aspoň sa o to snažím. Keď nemôžem pracovať, aspoň o tom premýšľam, čítam, alebo robím niečo, čo s tým súvisí. Napríklad cestovanie obohacuje zásobáreň pocitov všetkého druhu.
O desať rokov "to" príde. Áno?
Nemyslím, že sa mi toho ešte veľa podarí, ale aj tak mám pocit, že sa stále zlepšujem! (Smiech.) Niekedy viem závidieť starším majstrom ich ľahkosť, suverenitu, nádheru pohľadu. Niektorí maliari to nahodia, a koniec. Na ich obrazoch to prosto vidím. Ja musím stále dorábať. Dlho mi to nejde, až ku koncu vznikne niečo, čo potrebujem. Niekedy hovorím obrazu: ja viem, ty nechceš byť namaľovaný, ale ty ma neunavíš, to ja teba!
To je normálny súboj!
Presne tak. V poslednom čase to mám aj so sochami, kedysi mi to išlo ľahšie.
Tí, čo kupujú vaše práce, vidia vašu drinu?
Nevedia nič oceniť. Chcú niečo veselšie, ale ja im na to kašlem. Prečo chodia ku mne, keď sa chcú baviť? Nech idú k iným! Keď už raz prídu ku mne, tak si musia odniesť to kalné a moje. Ja som, samozrejme, drahý, ale moje veci majú hodnotu, a oni to vedia. Vedia aj to, že po čase budú mať ešte vyššiu cenu.
Chcú dobre investovať a zároveň mať z obrazu radosť, nie?
No práve, a ja im ju nedám. Sám by som si mnohé svoje obrazy nezavesil na stenu. Je však zvláštne, že existuje malá skupinka ľudí, ktorá moje obrazy naozaj potrebuje - a tá ma živí. Dokonca si vyberú to najstrašnejšie zo všetkého, a to si tak raz za rok kúpia. Zároveň ma väčšina ľudí považuje viac za sochára. Možno preto, že som urobil cenu Anděla pre hudobníkov, alebo Kafku.
Kafka sa mal inštalovať v centre Prahy už v marci, ale odložilo sa to. Kedy tam bude stáť?
Inštaláciu odložili kvôli povodniam, ale vyzerá to už na september. Teší ma, že ho všetci chcú, a hovoria, že sa im páči.
Čo vás inšpirovalo?
Celé štyri mesiace som čítal iba Kafku. Čakal som akoby na jeho znamenie, riešenia takýchto vecí prichádzajú zhora. Prídu vždy, akurát na to musím veľmi intenzívne myslieť. Hovoril som si, že ak riešenie nepríde, odstúpim zo súťaže. Logickou úvahou som dospel k rozdvojeniu. Museli to byť dve figúry, pretože Kafka sám chcel nechať za seba žiť niekoho iného. To je postoj, ktorý charakterizuje umenie všeobecne, ale uňho bol vyostrený. Až keď som čítal Popis jedného zápasu, našiel som tam moment, ako sa jedna postava z blata a poníženosti vznesie na chrbát svojmu predtým dominantnému známemu a odrazu je z chudáka jazdec, pán situácie, mláti ho päsťou a nesie sa na ňom.
Študovali ste sklárstvo, maľujete a odrazu ste vyhrali súťaž s figurálnym štvormetrovým monumentom. Kto vás to naučil?
Nikdy som neštudoval sochárstvo a nerobil som ani figúry. Napriek tomu tieto veci dokážem rovno urobiť. Vôbec neviem, ako je to možné. Mám presnú predstavu, ako to má vyzerať, a tak to musím jednoducho vyrobiť. Keď sa mi niečo neporadí, tak to opravím, lebo viem, aký má byť výsledok.
Čo máte radšej - sochy, obrazy?
V sochárstve je veľa vecí, ktoré vás obmedzujú. V maliarstve je výborné, že sa vaša ilúzia dostane na plátno ľahšie. V tomto zmysle mám maliarstvo veľmi rád. Sochárstvo je otročina.
Keď dokončíte svoju prácu, ste zvedavý na názory iných?
Moja priateľka, ktorá je ešte len adeptkou umenia, je väčšinou prvým kritikom. Názory niektorých mojich kolegov si cením, zaujíma ma, čo si myslí Michal Gabriel a mám rád uvažovanie Laca Terena, je veľmi hĺbavý. Väčšinou sa však s ostatnými o svojich veciach nebavím. Mám pocit, že sám spoznám, či je to dobré! Popravde, nepýtam sa ľudí, od ktorých by som mohol čakať zápornú reakciu. Sám sa natrápim dosť, takže nemám dôvod počúvať kecy niekoho iného, keď je to hotové.
Ani odborníkov?
Názory kunsthistorikov ma väčšinou nezaujímajú. Im aj galeristom hneď poviem, čo si o nich myslím, takže si postupne každého znepriatelím.
Ste jeden z najuznávanejších výtvarníkov. Máte problémy s vystavovaním?
Ani neviem, kým som vlastne uznávaný. Napríklad Knížák ( bývalý rektor AMU, dnes generálny riaditeľ Národnej galérie v Prahe - pozn. red. ), ktorému sa odo mňa páčia iba sochy, a mne sa od neho nepáči naozaj nič, nejaké moje veci vybral do Národnej galérie, ale obrazy už nezavesil. Keby som robil veľké rozmazané fotografie feťákov, alebo keby som maľoval krvou, v ktorej je vírus HIV, tak ma vystavujú. Pokiaľ tam nie je podtext nejakej menšiny alebo angažovania sa v súčasných veciach, tak to nie je pre kurátorov väčšinou zaujímavé. Akonáhle sa prikláňam k tradičným hodnotám, chcem, aby obraz, napriek tomu, že je temný, bol aj krásny, aby v ňom boli farby a vzťahy vyvážené, už to je pre nich konzervatívne. Napriek tomu ma nedokážu obísť.
Preto vznikla galéria Tvrdohlavých?
Vždy som bol pragmatik. Čo si človek neurobí, to nemá. Vedel som, že budem mať problémy s vystavovaním u nás, pretože sa vždy pohádam. Každý z našej skupiny chcel ostať nezávislým. Logicky nám zišla na um myšlienka založiť si vlastnú galériu, aby sme mali kde vystavovať.
Istý kritik o vás napísal, že ste militarizovaný a depresívny Zrzavý. Lichotí vám to?
Zrzavého mám rád, ale to je fakt odvážna teória. V určitom zmysle mi to lichotí, ale tá militantnosť... Isté ej prvky používam, ale rozhodne nie na oslavu násilia. Mám presné dôvody, prečo som taký, a tie vychádzajú z mojej temnej vízie sveta.
Čo znamená temná vízia sveta?
Absencia dobra.
Necítite dobro?
Na zemeguli prevláda zlo. Boh, ako ho vnímam ja, zlo ani nevníma. Je to len ľudská kategória. Neverím vo vyváženosť dobra a zla na planéte. Hlavný pohyb, ktorý uvádza veci do chodu, je strach. Dosť temné, nie? (Smiech. ) Aj keď, samozrejme, viem sa radovať zo slnečného dňa, prírody a detí. Keď sa zlo začína rodiť, tak ho treba dusiť hneď od začiatku, veď je veľmi ľahko rozpoznateľné. Je to recept a tí ostatní si teraz dajú pozor.
Súťažný návrh monumentu Franza Kafku
Myslíte, že sa zlo dá zabiť?To nie, ale zmenšiť sa dá určite. Nejakú dobu sa dá držať v klietke, až kým sa znovu nedostane von. Človek ho musí vedieť pomenovať. Napríklad, keby sa od samého začiatku označili činy komunistov pravými menami, tak by bolo všetkým jasné, že ich idea nemôže smerovať k dobru. Veď už len zobrať niekomu majetok je skoro to isté ako zabiť- neospravedlniteľné.
Keď ste sám, tak je to temné. Napriek tomu je vaše zoskupenie Tros Sketos čistá radosť. K tomu, aby ste boli veselý, potrebujete ľudí?
Začali sme to robiť, keď sme si navzájom otvárali výstavy. Tros Sketos sme vymysleli u Franty Skály v jeho ateliéri. Vzniklo to tak, že sme si robili srandu z Jany Koubkovej, jej kvílivého jazzového scattovania, z niečoho, čo z hĺbky duše neznášame. Takže sme to začali ihneď robiť.
Ste masochisti?
(Smiech.) Spolu prichádzame na výborné veci, dopĺňame sa. Aspoň máme dôvod stretnúť sa. Je to taká absolútna radosť, gejzír humoru, že keď to už robíme pred publikom, tak je to len odvar.
Raz ste povedali, že umelec je niekto navyše, kto prekáža. Robí nezmysly a klame všetkých. Klamali ste aj vy, keď ste útočili na „absurdnosť plodného života"?
To absolútne súvisí s tým, akú mám práve náladu. (Smiech.) Niekedy sa mi plodný život javí ako absurdný, nezmyselný, inokedy zasa, že zmysel má. Medzi týmito pocitmi oscilujem. Teraz čítam knihu Stopárov sprievodca po galaxii, kde sa hovorí, že zmysel života, vesmíru a vôbec je 42. Každý si to môže prečítať v knihe, ktorú kúpite v ktoromkoľvek kníhkupectve v Čechách aj vo svete, takže ľudia už vôbec nemusia rozmýšľať nad tým, aký to má všetko zmysel. To už je dávno známa vec. 42!
Kto je to
Jaroslav Róna (1957) - maliar, sochár, sklár, divadelník. Hlási sa k tradícii českej moderny a klasickým formám. Po skončení Umelecko-priemyselnej školy v Prahe pôsobil v niekoľkých divadelných formáciách - Sklep, Mimóza, Pražská Pětka. Je jedným z troch v recesistickom triu Tros Sketos. Po revolúcii vystavoval v USA, Francúzsku, Dánsku, Švajčiarsku, Fínsku, Japonsku, Grécku, Holandsku, Rakúsku, Nemecku, Kréte. Vytvoril výtvarné riešenie pre film Amerika natočený podľa románu Franza Kafku, za ktorý bol nominovaný na cenu Český lev. Vymyslel názov známej umeleckej skupiny Tvrdohlaví, ktorá pár rokov pred revolúciou presadzovala principiálnu nezávislosť. Ukážky jeho tvorby sú vo vlastníctve Národnej galérie v Prahe, jedna z jeho sôch zdobí areál Pražského hradu. Je autorom divadelných hier a knihy Umanuté kresby. Pripravuje sa na nakrúcanie filmovej verzie hry divadla Sklep Mazaný Filip, kde si zahrá zriadenca v blázninci a na úlohu policajta v celovečernej nemej groteske režiséra Tomáša Vorla. Minulý rok vyhral sochársku súťaž na figurálny monument Franza Kafku, ktorý v septembri nainštalujú v centre Prahy. Pred dvoma týždňami otvoril kolektívnu retrospektívnu výstavu v galérii Tvrdohlavých v pražskej pasáži Lucerna.
Autor: TINA ČORNÁ / Foto: ZUZANA ŠULAJOVÁ
