Anna Gavalda má krátke blond vlasy a živú mimiku. Nevyzerá ako femme fatale ani nešíri žiadny mondénny šarm. Skôr by to mohla byť aktivistka Lekárov bez hraníc, alebo možno organizačne dokonalá matka – matkou dvoch detí aj naozaj je. Je to nová hviezda na francúzskom literárnom nebi. Jej postavy priťahujú čitateľov až magicky. Prvá kniha poviedok z roku 1999 Keby tak na mňa niekto niekde čakal sa vo Francúzsku predala v náklade 400 000 kusov, teraz vychádza v českom preklade a chystá sa aj slovenský.
Anna Gavalda je precízna pozorovateľka všedného dňa, s ľahkosťou sa jej darí sústrediť svoje pozorovania do postáv – prototypov našich čias. Sú to skôr náčrty než portréty, mnoho vecí sa v nich len približne vznáša, bez nejakých hlbokých psychologických sond.
Napríklad, prvá z poviedok Ako na vec v Saint-Germain-des-Prés sa začína rozhovorom s čitateľom. Autorka sa mu ospravedlňuje, že jej ľúbostné historky sa budú odohrávať práve na parížskom bulvári Saint-Germain-des-Prés ako toľko iných doteraz. Aké banálne!
Ale aj tak: práve tu sa stretnú mladý muž a mladá žena. Prvý zrakový kontakt, úsmev, muž ako lovec sleduje stopu a prosí ju, aby s ním šla na večeru. Aj pri večeri všetko pokračuje ako v druhotriednom televíznom filme. Ale potom si šarmantný mladík dovolí kradmý pohľad na display svojho mobilu. Je koniec. Romantika je preč, ona je hlboko zranená, večer sa rýchlo končí.
„Je mnoho veľmi milých dievčat, ktoré sú dosť osamelé,“ tvrdí Anne Gavalda. „Čakajú na princa z rozprávky, ale ten nikdy nie je dosť rozprávkový. A jedného dňa sú vo veku, v ktorom už princovia nebývajú. Život nás takmer nesie sám od seba, a zdá sa, že my pri tom vôbec nikdy nemusíme urobiť prvý krok. Človek si vždy predstavuje, že všetko príde samo od seba. Je to naša veľkomestská osamelosť. Každý má ku každému blízko, ale koniec koncov je každý sám vo svojej hlave. To je hrozivé, lebo je to úplne bežné. Existuje šansón, ktorý sa volá Ultramoderná samota. Myslím si, že je to presne ono.“
Väčšina jej príbehov má otvorený koniec. Aj príbeh týchto dvoch zo Saint-Germain-des-Prés, ktorí sa tak bleskovo rozídu, ale predsa si len vymenia telefónne čísla. To otvára väčší priestor nielen čitateľom, ale aj postavám. Aj mladíkovi z dobrej rodiny, ktorý spolu s kamarátom zničí otcovi jaguára. Zrážka s diviakom na svitaní pri návrate zo žúru má osudové následky. Dvaja nešťastníci sedia na zemi, zúfalo fajčia a bavia sa o rozkošnej blondínke, s ktorou zajtra vyrážajú na tenis. Život ide ďalej – vysvitne na konci každej z poviedok. Nech sú jej hrdinovia z ktorejkoľvek spoločenskej vrstvy, vždy sa nejako vzchopia, nedajú sa potopiť.
Aj v tej najsmutnejšej situácii majú zmysel pre humor, ale v smiešnych situáciách Anna Gavalda vždy zacíti trošku melanchólie. „Naozaj verím v silu humoru a silu ľahkosti. Humor považujem za zvlášť nebezpečnú zbraň. Stačí pozrieť si Chaplinove filmy. Ale aj v mojich poviedkach je to tak, že to podstatné sa týka istého druhu dezilúzie a sklamania.“
Anna Gavalda sa vie sťažovať na úrovni: „Kedykoľvek sa chcem ľutovať, uvedomím si to a poviem: prosím ťa, prestaň s tým a správaj sa trochu dôstojne. Jednoducho, prestaň kňučať.“
V poviedkach nenájdeme jediný politický dialóg, jedinú narážku na politiku. A aj tak veľmi rýchlo zistíme, kto vystupuje v jej svete a komu patria jej sympatie.
Sú to všetko postavy, zacviknuté v každodenných bojoch, skúsení bojovníci o prežitie. Momentálne ich obklopuje „ultramoderná osamelosť“, ale tá z nich predsa len neurobí voličov extrémnej pravice. Odsudzovať iných za ich inakosť, či hádzať im na krk nevyriešené problémy, to jednoducho nerobia. Extrémne politické postoje, pravicové či ľavicové, do ich života nepatria. Anna Gavalda tým tvorí novú formu odporu: istý druh autentickosti, naozajstnosti, ktorý zbavuje prachu kedysi také uctievané pojmy ako „dôstojnosť“ alebo „slušný občan“.
To sa jej darí v poviedkach len tak mimochodom, bez bubnovania na bubnoch morálky.
