FOTO - ČTK
V poslednom čase sa stalo módou, že sa spisovatelia vyjadrujú kriticky o súčasnom výtvarnom umení. Urobil to Norman Mailer knihou Portrét Picassa ako mladého umelca. A urobil to aj Ephraim Kishon v knihe, ktorá vychádza v českom preklade v týchto dňoch.
Norman Mailer si svojou naivistickou knihou narobil iba veľa hanby. Kishon je ako spisovateľ nielen v inom žánri ako Mailer, ale aj v inej intelektuálnej kategórii. Jeho dielko môžeme zaradiť do žánru pamfletu, čo je ostrý, útočný, hanlivý spis alebo článok, hanopis. Pamflet nemusí operovať faktami, nemusí hľadať objektívnu pravdu, stačí mu niečo nenávidieť alebo niečomu nerozumieť, hoci podmienkou na vnímanie moderného a postmoderného umenia ozaj nemusí byť práve racio.
Ephraim Kishon prichádza s neochvejným pocitom, že moderné umenie je podvod, hnus a hochštaplerstvo a s touto premisou sa púšťa do zúrivej kritiky všetkého, čo sa zrodilo na úsvite moderných dejín. Ušetrený nezostal ani chudák van Gogh alebo Bosch, ktorý podľa autora „maľoval na svoje plátna každodenný tristný život v staromódnom štýle nudnej momentky. Je to umenie?“ Keďže autor je britkým humoristom, pokúša sa svoje „argumenty“ podať pseudo-ironickým spôsobom, ale stalo sa mu to najhoršie, čo sa môže humoristovi pritrafiť: publikum sa nesmeje na jeho fóroch, ale na trápnosti jeho faux-pas.
Bez ostychu sa priznáva k svojmu estetickému deficitu, že vo vnímaní umenia zostal na konci realizmu. Dokáže rozumieť iba figúre a krajinke. A je mu jedno, či je to spod štetca Michelangela alebo Ernsta Fuchsa, z ktorého sa stal časom manieristický gýčiar ako vyšitý. Na milosť zobral síce Hundertwassera, ale Dubuffeta označil za jedného z tých umelcov, „ktorí blufujú“.
Všetko ostatné, abstrakcia, metafyzika a ďalšie hlbšie polohy, mu zostali nedostupné. Nebola by v tom nijaká tragédia, keby svoje nedouctvo (alebo skôr nedocítenie) nepredkladal ako normotvorné dogmy. Mne, Kishonovi, sa páčia malebné postavy a romantické krajinky, a preto všetko ostatné je podvodom. (Autor akosi zabudol, že umenie, ktoré teraz obdivuje, bolo vo svojej dobe často podrobované neľútostnej kritike miestnych Kishonov.) Samozrejme, v súčasnom umení je veľa hľadania, ale aj veľa taktizovania, plagizovania, vyprázdňovania obsahu, kŕčovitá snaha po originalite i všadeprítomný obchod. Ale hodnoty sa od pahodnôt oddeľujú predsa len hlbšie a dlhšie, než ako to šmahom ruky urobil pán Kishon.
Najprísnejším kritériom na rozlíšenie hodnôt je pre Kishona počet hodín, ktoré venoval umelec svojmu dielu. Čím dlhšie sa obraz maľoval, tým musí byť hodnotnejší. Ďalším argumentom sú ohlasy rozhorčených pisateľov, ktorí dávajú za pravdu nekompromisnému autorovi. Tieto sväté hnevy pripomínajú naše petície pracujúcich, ktorí bez zaváhania odsudzovali niečo, čo v podstate ani nepoznali.
Vrcholom Kishonovej argumentácie je nekrofílii podobné zneužitie starého dobrého Vladimíra Iľjiča: „Človek nemusí byť vášnivým prívržencom súdruha Lenina, aby sa s ním zhodol na tom, že umelecké dielo sa vlastne tvorí pre ľudí.“
A ja som potom podľa pána Kishona čo, keď sa mi páči Klee, Gorky, Beuys, Fautrier, Burri a iní podľa Kishona zvrhlí umelci? Áno, tento termín zvrhlého umenia tu už raz bol. Ešte pred pánom Kishonom ho nastolil oberestetik svojej doby, istý neúspešný maliar Adolf Hitler.
U nás donedávna vedel všetko Len-on. Prichádza ďalší génius, ktorý má patent na pravdu. Kish-on! A keby mu dochádzal dych, mám preňho ďalší nápad: Stravinského hudobný guláš. Polyhistor Kishon by v ňom pre zmenu mohol zotrieť celú hudbu dvadsiateho storočia.
