Ondřej Hrab. FOTO SME – PAVOL FUNTÁL
Roku 1991 zvíťazil ONDŘEJ HRAB v konkurze na miesto riaditeľa pražského Divadla E. F. Buriana. Zrodilo sa Divadlo Archa a nový názov odkazoval na starozákonný príbeh o Noemovi. Stelesňoval myšlienku otvorenej platformy pre netradičné projekty.
Projekt bol postavený nielen na radikálnej prestavbe klasickej kukátkovej scény na multifunkčný priestor, ale predovšetkým na novom spôsobe organizácie a riadenia divadla. Namiesto pôvodných 120 zamestnancov, z ktorých len tretina tvorila umelecký súbor, vzniklo divadlo bez súboru, vlastne produkčný dom, ktorého prevádzku zabezpečuje približne dvadsať ľudí.
Vlani však Archa pripomenula svoj názov v smutnejšej podobe a po ničivej povodni, ktorá zatopila budovu, divadlo dodnes so svojimi predstaveniami pláva v exile.
„Až vtedy som si uvedomil, že Archa neznamená len ten priestor, ale tiež nutnosť ešte intenzívnejšieho úsilia o umeleckú ideu divadla, zodpovednosť voči divákom i komunite, ktorá za desať rokov okolo divadla vznikla. Utvrdilo ma v tom nasadenie ľudí, ktorí prišli v gumákoch vyhadzovať blato,“ povedal nám Ondřej Hrab na nedávnom bratislavskom seminári Užitočné divadlo.
Bol aj seminár Užitočné divadlo užitočný?
„Iste. Konečne sa začína diskutovať v inom kontexte než v tom tradičnom, teda v kontexte repertoárového divadla. U nás i vo väčšine postkomunistických krajín divadlo zamrzlo niekde na predstavách 19. storočia. Spoločnosť sa však teraz vyvíja rýchlejšie než náš umelecký smer, takže sa naň treba dívať z iných uhlov.“
Vznik a projekt Archy je bezprecedentný. S akými zámermi ste ju vytvárali?
„Od začiatku sme rátali s tým, že sa zmení kultúrna politika, prostredie pre divadlá, že tu vznikne model otvorenej konkurencie, priestor pre vznik i zánik umeleckých projektov. To sa nestalo. Kedysi nás ktosi nazval kukučkiným vajcom v hniezde českého divadla. Najprv som sa naštval, ale potom som si uvedomil, že je to vlastne pravda.“
Prečo?
„Pretože navonok voči inštitúciám sa musíme správať ako jedno z tých zabehnutých repertoárových divadiel, len vnútorne sme si stanovili svoju štruktúru, iné pravidlá, než nám stanovuje magistrát.“
Zasahoval vám magistrát do umeleckej činnosti?
„Absolútne nie, nárokoval si len administratívu. Svojím spôsobom to bolo pohodlné, stačilo sa len naučiť žiť s úradníkmi.“
Čo je na tom zlé?
„Človek spohodlnie a začne myslieť viac na fungovanie divadla ako inštitúcie než na jeho funkciu v spoločnosti.“
A tak od 1. októbra ste sa rozhodli pre zmenu. V čom bude spočívať?
„Staneme sa obecne prospešnou spoločnosťou, čiže nezávislou inštitúciou a pod verejnou kontrolou.“
Kto vás bude kontrolovať?
„Verejná kontrola bude zosobnená našou správnou radou. Nebudeme inštitúciou, ktorú zriaďuje magistrát, ale nezávislou, ktorej jedným zo zakladateľov je magistrát.“
Odkiaľ budete získavať peniaze?
„Zdroj by sa nemal príliš zmeniť, len to bude iný spôsob dohody – formou štvorročného grantu.“
Nie je to riskantný krok?
„Trochu, ale očakávame, že v budúcnosti sa takto zmení celá divadelná sieť. Rovnakou transformáciou prechádzajú Činoherný klub a Semafor.“
Cítia potrebu takejto zmeny aj iní?
„Pomaly, ale cítia. Mladá generácia už nechce vstúpiť do stereotypu repertoárových divadiel. V Prahe vznikli malé divadlá typu Alfréd ve dvoře či Ponec, ktoré sú nezávislé a existujú vďaka grantom a viaczdrojovému financovaniu. Ich rozpočty sú neporovnateľne nižšie než u príspevkových organizácií.“
Myslíte si, že je to zárodok podobnej nespokojnosti, aká viedla v Holandsku v šesťdesiatych rokoch k povestnej paradajkovej revolúcii?
„Keď mladí umelci vtedy prišli do divadiel a začali hádzať paradajky do tých, čo boli na scéne, bol to prejav túžby po zmene. Nevedeli, ako inak dať o sebe vedieť, a tieto ich akcie nakoniec zmenili celú koncepciu myslenia o kultúrnej politike.“
Ako je to teda v Čechách?
„Myslím, že my už nie sme tá generácia, hoci svoju paradajkovú revolúciu si prežívame vnútorne.“
A čo, ak by začali mladí divadelníci hádzať tie paradajky práve na vás?
„Vždy by to bolo lepšie, než keby sme im nestáli ani za tie paradajky. Divadelne je to veľmi atraktívny počin.“
Aj keby to ohrozilo Archu?
„Nie je to večný model. Ak v spoločnosti nebude potreba jej existencie, zanikne a zrodí sa niečo nové.“
ALEXANDER BALOGH
