ú rôzni autori slabú vládnu kampaň.
Jej priebeh a najmä metódy, prostredníctvom ktorých sa mobilizovalo obyvateľstvo, si určite zaslúžia podrobnejšiu analýzu. Referendum sa však nekonalo v „sterilných podmienkach“, naopak, zapadlo do rámca doterajšieho vnútropolitického vývoja. Existoval celý súbor faktorov, ktoré na jednej strane nabádali občanov zúčastniť sa, na druhej strane ich od toho odrádzali. A práve úspešnosť, respektíve neúspešnosť vládnej kampane súvisela s tým, nakoľko sa jej podarí posilniť motivujúce a potlačiť demotivujúce faktory.
Zmienim sa stručne o tom, čo vyplynulo z doterajšej praxe uplatňovania referenda na Slovensku. Po prvé, inštitút referenda sa v rokoch 1994 - 2002 často využíval nie na hľadanie spôsobov riešenia reálnych problémov, vyžadujúcich legitimizáciu väčšinovým hlasovaním občanov, ale na posilnenie pozícií jednotlivých politických aktérov. Po druhé, drvivá väčšina doterajších referendových káuz súvisela s konfliktnými vzťahmi medzi politickými aktérmi, respektíve ústavnými inštitúciami, čo viedlo k tomu, že sa do týchto káuz zapájali inštitúcie súdnej moci, dokonca aj orgány činné v trestnom konaní. To, samozrejme, prispievalo k vnímaniu referenda skôr ako prostriedku tvrdého mocenského zápasu. Po tretie, v dôsledku kontroverzií bola účasť na referendách neporovnateľne nižšia ako účasť v parlamentných voľbách.
Medzi faktory, ktoré skôr povzbudzovali na účasť, patrili:
- jasnosť a zrozumiteľnosť referendovej otázky;
- dlhodobá vysoká podporu vstupu do EÚ;
- pozitívny imidž EÚ v očiach verejnosti a silné očakávania zlepšenia sociálno-ekonomického vývoja po vstupe;
- dlhodobá prítomnosť témy európskej integrácie vo verejnom a politickom diskurze;
- dostupnosť základných informácií o únii;
- zhoda relevantných politických aktérov na podpore vstupu;
- skutočnosť, že téma vstupu do EÚ nepolarizuje ani politickú scénu, ani obyvateľstvo.
Faktory, ktoré skôr odrádzali od účasti, boli nasledovné:
- doterajšie záporné skúsenosti s referendami a pokles vážnosti inštitútu referenda u časti verejnosti;
- tzv. volebná únava obyvateľstva, spôsobená častým konaním volebných aktov;
- vnímanie Slovenska ako krajiny, ktorá už „má za sebou“ rozhodujúce akty súvisiace s členstvom v EÚ (parlamentné voľby 1998 a 2002, zavŕšenie prístupových rokovaní, podpis prístupovej zmluvy a pod.);
- kritické hodnotenie aktuálneho spoločenského vývoja;
- vnímanie neúčasti na referende ako prejavu demonštratívneho nesúhlasu s politikou vlády. K zaujatiu takéhoto postoja prispievali výroky niektorých opozičných politikov o tom, že v prípade neplatnosti referenda by vláda mala odstúpiť. Význam tohto faktoru potvrdili regionálne - v okresoch, považovaných za bašty opozície, účasť bola výrazne slabšia;
- výroky politikov o tom, že v prípade neplatného referenda parlament tak či tak ratifikuje prístupovú zmluvu, čo navodzovalo dojem zbytočnosti referenda;
- nesúťaživý charakter predreferendovej kampane, keď nezaznievali nijaké výzvy zúčastniť sa a hlasovať proti (nepôsobí tu ani jeden relevantný politický subjekt s odmietavým názorom na členstvo v únii);
- odporcovia vstupu do EÚ mali možnosť dosiahnuť pre seba prijateľnejší výsledok bojkotom (neplatnosť v dôsledku nedostatočnej účasti). Účinnosť tohto faktoru potvrdila obrovská prevaha pozitívnych odpovedí, čo o. i. indikovalo slabú účasť práve odporcov vstupu;
- v porovnaní s parlamentnými voľbami výrazne slabšie mobilizačné aktivity politických strán.
Zdá sa, že faktory, ktoré väčšmi motivovali ľudí, napokon prevážili. Ostáva nezodpovedaná otázka, či existovali reálne možnosti na to, aby tá prevaha bola výraznejšia, a ak áno, či boli náležitým spôsobom využité.
Autor: Grigorij Mesežnikov(Autor je politológom, prezidentom Inštitútu pre verejné otázky)
