Talib, 2002.
„Povolili mi dvadsať sekúnd na portrét Miloševiča. Fotografi agentúr AFP a Reuters si na portrét vybrali bustu. Ja som ukázal polovicu sály, obžalovaného, troch strážnikov, prázdne miesto advokáta, tlmočnícku kabínu,“ hovorí slávny francúzsky fotograf LUC DELAHAYE (1962), člen skupiny Magnum, ktorý dnes patrí k úplnej svetovej špičke.
„Na výročie jedenásteho septembra som urobil fotografiu davu, aj policajtov, džogerov, ktorých sa spomienkové slávnosti netýkali. Obraz musí byť veľký, aby si divák mohol urobiť úsudok v rovnakom pomere, priblížiť sa, strčiť nos medzi detaily.“ Dnes sa v Paríži začína výstava jeho fotografií, ktoré majú pokračovať po veľkých mestách Európy - aj v Budapešti či Varšave, napríklad.
George Bush a G8
Jeho fotografovanie je žánrom „medzi informáciou a umením“, hľadá viac než len fragmenty, chce to, čo už médiá nezaujíma. V projekte History, ktorý bol vystavený v newyorskej Ricco/Maresca Gallery, umiestňuje obraz horúcich aktualít súčasného sveta, čo doteraz patril len médiám, do sféry umenia a na trh s umením.
History obsahuje trinásť panoramatických obrazov, ktoré vznikli od roku 2001 do roku 2003 - s rozmermi od 1,10-krát 2,30 metra. Fotografie sa predali po 15 000 dolárov. „Zaujíma ma to, čo nechcú redakcie novín, to, čo je na okraji obrazu.“
Témy sú: protestné demonštrácie proti summitu G8 v Janove, vojna v Afganistane, proces s Miloševičom, Ground Zero rok po jedenástom septembri, Betlehem a Jenin, George Bush v OSN, Bagdad.
Kedy mal prvé skúsenosti s mŕtvymi? „Presne neviem. Keď som pri pohreboch nosil truhly.“ Bolo to v Tours. Niekoľko mesiacov ukladal mŕtvych do truhiel, a tie potom nosil na cintorín. „Možné interakcie s mŕtvymi mi vo všeobecnosti pripadajú nekomplikovanejšie než so živými súčasníkmi.“
Iný stav vedomia
On sám je úžasne fotogenický. Dramatický príbeh, príjemný hlas, sláva. Zdá sa, že všetky prestížne fotografické ceny už má: naposledy získal prvú cenu v súťaži World Press Photo, tej najprestížnejšej. Jeho príbeh použil aj Michael Haneke, režisér Pianistky, vo filme Kód neznámy, v ktorom sugestívne interpretuje fotografov osud ako vojnového reportéra.
Delahaye priamočiaro, nespisovne, francúzštinou presiaknutou anglickými slovami vyberal z osemsto fotografií, ktoré urobil v posledných týždňoch na Blízkom východe, na miestach rozvrátených násilím a chaosom.
Tvrdí, že nepatrí k fotografom, ktorí cítia „poslanie“. Nemyslí si, že svojimi fotografiami niekomu pomáha. Naopak, nie si je istý, čo vlastne fotografovi dáva mravné oprávnenie skláňať sa nad umierajúcim človekom s fotoaparátom. Zdá sa mu, že to môže byť len fakt, že v tej chvíli sám podstupuje rovnaké riziko ako tí, ktorých fotografuje.
Permanentná hrôza
Luc Delahaye bol pri fotografovaní zatknutý, niekoľkokrát bol sám terčom streľby. Z rozhovorov plynie, akoby strach o život bolo to, čo na svoje fotografovanie potrebuje. „Je to iný stav vedomia. Istá ľahostajnosť spojená s pocitom, že tam človek nie je. Paradoxne, čím väčší odstup si zachovávam, tým som všetkému bližšie.“
A pripúšťa, že krízové situácie potrebuje: „Aby som sa mohol rozvíjať, potrebujem sa vystaviť krajným situáciám, kde som konfrontovaný s chaosom, násilím, nebezpečenstvom a utrpením,“ povedal nedávno pre týždenník Le Point. Tiež dodal: „Až neskôr som spoznal bohatstvo a krásu vojny.“
Nie je to trúfalosť hovoriť o „kráse vojny“? „Nezachytiteľných momentoch osamelosti?“ O tom, že ho vojna učí „ceniť si prírodu“? Nie, lebo o tom hovorí so samozrejmosťou, od ktorej odráža strach všetkých ostatných hovoriť o vojne otvorene. „Vojna je elementárny život,“ hovorí Delahaye. „Vojna nie je len permanentná hrôza, ale aj nuda, groteska, zábava. Tu sa prebúdzajú všetky možné pocity, ktoré prežívate aj inde. Len s tým rozdielom, že pôsobia silnejšie.“
