Už desaťtisíc berlínskych labužníkov prekročilo prah Dunkelrestaurantu. V predizbe, kde im so všetkou zručnosťou predkladajú vína, objavujú záhadné jedálničky v metaforách.
Potom ich jeden z 22 čašníkov, ktorí sú všetci slepí či takmer nevidomí, privedie akýmsi labyrintom za ruku k stolu. Len ozvena hlasov a zvuky krokov umožňujú predstaviť si miestnosť, kde nesmie zasvietiť ani zapaľovač.
„Keď človek nevidí, musia jedlo hodnotiť ostatné zmysly, a to úplne iným spôsobom,“ vysvetľuje vedenie podniku. „Jeho prísady sa tak môžu prejaviť vo všetkej svoje bohatosti.“
Zákazníci berú situáciu s humorom. Pitie vyžaduje niekoľko sekúnd navyše. S úľavou objavíte, že poháre majú krátke nožičky a že príbory sú na svojom mieste. Zachytávate aj najtichšie slovo suseda a vôňu jedál, ktoré sa nesú okolo vás.
„Je to zelenina alebo mäso?“ pýta sa sám seba jeden zo zákazníkov vo chvíli, keď žuje kúsok jedla. „Kam sa podel ten mizerný kus brokolice?“ nadáva druhý. Tretí zistil, že mäso, ktoré niesol k ústam, je príliš veľké.
„Ľudia používajú oveľa viac nos a uši,“ konštatuje spoločník podniku Marco Holzpfel. Keď je jedlo na konci, odhalí čašník pravú tvár jedál a nápojov, napríklad tohto šerbetu so zeleným citrónom, bazalkou a vodkou.
Dunkelrestaurant a priľahlý tmavý bar otvorili v septembri 2002 z iniciatívy Združenia berlínskych nevidomých. Od začiatku je jasné, že sa na niektoré udalosti nehodí: novú známosť s peknou ženou tu nadviažete asi ťažko. Do tváre jej totiž neuvidíte. (čtk/afp)
