Stefan Effenberg, dohasínajúci futbalista, začínajúci literát. FOTO - ČTK/AP
Jar 2003 nám nadelila okamih sladkej blaženosti: kniha Stefana Effenberga Všetkým som to ukázal je zázrak slovesného umenia. Je to pri všetkej vonkajšej skromnosti opus, ktorý rozpráva so starozákonnou až mojžišovskou prísnosťou o bytí moderného človeka, a to jazykom, ktorý sa nemusí obávať literárneho porovnania s tými najväčšími. Napokon ani v Rousseauových Vyznaniach, spomienkach a úvahách Goetheho či Nabokova sa neváži každé slovko na lekárnických vážkach.
Neobyčajne zdržanlivá, takmer plachá reklama urobila medzitým z tejto knihy utajený hit a vo štvrtok, oficiálny deň svetového vydania prvého Effeho evanjelia, bude tridsaťštyriročný autor hosťom televíznej literárnej Šou Johannesa Kernera, ktorá je pokračovaním svetoznámeho Literárneho kvarteta inými prostriedkami. Čo by tak asi povedali účastníci kvarteta? „Kúpili ste si túto knihu? Dobre ste urobili! Máte v rukách klasiku.“
Už prvé vety Effenbergovej prózy nás ohromia čistou jasnosťou a dôslednosťou, s akou debutant zaraďuje vlastné dielo do svetovej literatúry. Žiadne obchádzanie hore-dolu, žiadne falošné pochybovanie o sebe, žiadne áno, ale. Hic Ronaldo, hic Salta.
A potom sa začne v závratne zhustenej dynamike sága o vzostupe malého Stefana do najvyšších sfér svetového diania. Ani zlomenina stehennej kosti, spôsobená nenáležitým rajtovaním na náhrobnom kameni, nemohla zabrzdiť svetovú kariéru výnimočného citlivého futbalistu.
Čoskoro sa malý Effe začal prejavovať nielen ako sympatický neskrotný búrlivák, ale aj ako milovník žien. V supermarkete sa zahľadí na peknú mladú ženu a jeho výrečná a zároveň diferencovaná reakcia vychádza z veľkej tradície Chandlera a Hemmingwaya. „Naozaj dobrá, dlhé vlasy, pekná postava,“ a keď jeho kamarát zamrmle „Tá nebola zlá,“ odpovie mu Effe s nedostižnou lakonickou presnosťou: „To fakt nebola.“
Stefan Effenberg ovláda umenie dramatického strihu. Z Late Night Show Thomasa Gottschalka prejdeme na trest smrti za zneužívanie detí, a hneď strih na hlboko prežívaný hnus k bezmocnému opilcovi, ktorý prekáža pri vchode do garáže. Tu pomôže len nemilosrdný naturalizmus: „Úplne sa pošťal, posral sa do nohavíc a potom ešte aj spadol. Tvár mal celkom zakrvavenú. Už keď som sa pozrel, prišlo mi zle.“ Proste hrozné, tento hnus.
Že tu autor neunikne do nijakého pseudohumanizmu a zbabelého súcitu, ale zostane pevný aj proti sebe samému, neporazený vo svojom vnútri, to je veľké a naozaj nádherné, v najlepšej nemeckej tradícii. Nevdojak nám tým suverénnym postojom pripomenie morálku Nadčloveka a zdravú estetiku čistého sídliska.
Len úplne zľahka sa autor Stefan Effenberg dotkne ležiaceho nohou, ako polomŕtvej mačky. „Čo je, šéfe?“ A: „Pravdu povediac, ľutoval som svoje podpätky, taký mi ten chlapík bol odporný.“ Čistejšie a autentickejšie sa to ani nedalo povedať.
Zriedka sa podarilo Shakespearovi, Flaubertovi či Maupassantovi tak jemne, poeticky a s takou prenikavou krásou popísať najvnútornejšie city medzi mužom a ženou, ako to nájdeme tu: „Jednoducho, chémia medzi nami sedela.“
Týmto dielom, to je už je dnes isté, sa latka literárnej úrovne posunulo vysoko, veľmi vysoko. Ktovie, kto sa ešte opováži to klasické dielo topiť.
EDWIN GRASSMEIER
