Pochodovou piesňou regrútov je pieseň amerických námorníkov. Má albánsky text. Odpozerali ju z hollywoodskych vojnových filmov. „Neveríme macedónskym sľubom, že z nás urobia rovnocenných občanov. Kým to urobia, musíme byť pripravení na boj,“ hovorí 38-ročný Nexhbedin Mehmeti, celý zaprášený z „opičej dráhy“ v teréne.

Len kúsok odtiaľ, za guľometným hniezdom s pieskovými vrecami, ktoré chráni cestu na dne horského kaňona, podpísal v utorok politický šéf vzbúrencov Ali Ahmeti dohodu o odzbrojení svojich mužov.

Prímerie, ktoré opäť platí od minulého víkendu, sa neustále porušuje. Vo štvrtok boli na dvoch rôznych miestach postrelení jeden macedónsky policajt a dvaja albánski civilisti. Policajt neprežil. „Neuveríme, že je mier na dosah, kým neprídu vojaci NATO,“ hovorí Luli, dôstojník Národnooslobodzovacej armády. S pôžitkom pritom pozoruje spievajúcich regrútov. „A aj potom, veľa z nás si želá, aby tu NATO zostalo dlho ako istá ochranná sila, pretože máme svoje pochybnosti o tom, či Macedónci skutočne chcú demokraciu a nielen slovanskú tyraniu v demokratickom kabáte.“

Oblasti ovládané vzbúrencami akoby už k Macedónsku ani nepatrili. Až na pokrytie štátnou mobilnou sieťou, ktorej signál využívajú mnohí vzbúrenci. Autá majú identické červené poznávacie značky, na ktorých stojí len „UCK“. Ich majitelia však veselo hovoria o „integrácii ako rovní občania“ v macedónskej spoločnosti, o amnestii a pracovných miestach v macedónskej polícii. Podozrenia, že zbrane pred zberačmi z NATO skryjú, odmietajú. „Môžeme byť integrovaní do tejto krajiny, preto by ukrytie zbraní bolo problémom,“ hovorí 28-ročný veliteľ Ilir, člen generálneho štábu UCK so sídlom v Šipkovici. „Keď NATO odíde, budú tu medzinárodní pozorovatelia… a my budeme mať v polícii dosť ľudí, takže skrývať zbrane nebude treba. Dúfame len, že si budeme môcť zobrať domov na pamiatku svoje uniformy, ak nám to NATO dovolí.“

MARK HEINRICH, reuters, Brodec