ŠTARTFOTO – PETER POSPÍŠIL

Zdá sa, akoby s horúcim letom dozrel čas na zamyslenie sa – ako ďalej vo vrcholovom športe na Slovensku. Športové spolky sa konečne dohodli, keď už nie na racionálnejšej štruktúre, tak aspoň na jednom orgáne, ktorý ich všetky zastupuje. Popri tom sa ministerstvo obrany vážne zaoberá ukončením činnosti svojich stredísk vrcholového športu (armádne športové kluby Dukla). Ak by k takémuto kroku došlo okamžite, škody napáchané na slovenskom športe by určite boli vyššie ako zhruba 130 miliónov, ktoré obidve Dukly ročne stoja. Pokúsme sa preto z tejto situácie nájsť východisko, ktoré by dávalo predpoklad racionálnejšej organizácie vrcholového športu, s čím sú celkom určite spojené aj lepšie výsledky našich reprezentantov.

Športové strediská – obraz prostredia a legislatívy

Súčasné strediská vrcholového športu nepracujú najefektívnejšie. Ich činnosť je však len obrazom prostredia, v ktorom existujú, a legislatívy, ktorou sa riadia. V zabezpečení jednotlivých športovcov v strediskách sú pomerne veľké rozdiely. Sú dané jednak históriou prístupu rezortov k reprezentácii, ale tiež finančnými možnosťami. Len takto mohlo dôjsť k paradoxu, keď športovci zaradení v stredisku ministerstva školstva (Centrum akademického športu), ktoré je priamym gestorom našej štátnej športovej reprezentácie, majú ďaleko najslabšie finančné, ale aj materiálne podmienky.

Pomerne malý rozdiel v ohodnotení našich reprezentantov svetovej úrovne a ostatných športovcov zaradených v strediskách má za následok, že ešte stále je veľa priemerných, ktorých cieľom je v stredisku „prežiť“ do ďalšej sezóny. Porovnávať príjmy napríklad medailistov z OH v individuálnych športoch možno akurát tak s druholigovými hráčmi niektorých kolektívnych športov.

Čo vie aj priemerný ekonóm

Keď už sme začali s legislatívnym prostredím, treba sa pozastaviť predovšetkým pri zákone o telesnej kultúre. Zákon síce definuje, že o štátnu reprezentáciu sa starajú ministerstvá školstva, obrany a vnútra, vôbec však už nehovorí o tom, kto je za čo zodpovedný. Tento stav potom logicky vedie k dvojkoľajnosti, keď je tá istá aktivita reprezentácie financovaná z viacerých rezortov. Vo väčšine prípadov sú úmysly dobré. O tom, že takýto systém v zásade nie je efektívny a hospodárny, vie aj priemerný ekonóm.

Mnohí naši špičkoví športovci sú v strediskách zaradení len formálne. Netrénujú totiž v stredisku, ale v domácich podmienkach. Pre nich je podstatné, že im stredisko platí mzdu a financuje ich prípravu. Na druhej strane je neodškriepiteľným faktom, že strediská sú pomerne slušne vybudované a disponujú kapacitami na solídnu prípravu vo vrcholovom športe. Preto fyzicky strediská zrušiť a vzápätí investovať obrovské prostriedky do výstavby nových, obdobných zariadení, by tiež asi nebolo veľmi ekonomické a tiež ani športu prospešné.

Talenty miznú

Analýzou výsledkov juniorských a seniorských reprezentácií na svetových podujatiach rýchlo zistíme, že naši juniori sú úspešnejší. Vo veku 18 až približne 23 rokov dochádza teda k väčšiemu úbytku talentov, ako je svetový priemer. Úlohou našich stredísk vrcholového športu by teda logicky mala byť väčšia starostlivosť o túto vekovú skupinu.

Tri zo štyroch našich stredísk patria silovým rezortom. Okrem „stálych stavov“, teda špičkových športovcov pripravujúcich sa v prakticky profesionálnych podmienkach (sú zamestnancami stredísk, teda vlastne trénujú a súťažia za peniaze), sú do stredísk zaraďovaní aj talentovaní branci slúžiaci základnú vojenskú službu. Táto však dnes, na rozdiel od minulosti trvá „iba“ deväť mesiacov. Je jasné, že „vojna“ pri špičkovom tréningu je iba trpeným doplnkom. Bolo by preto určite výhodnejšie, keby branci nenastupovali na vojenskú, ale na civilnú službu. Táto trvá 13,5 mesiaca, za ktoré sa už dá v športe všeličo dosiahnuť. Keď nič iné, tak aspoň rozpoznať, kto je talent a kto nie. Navyše by odpadli „armádne“ výdavky, čo určite nie je zanedbateľné.

Príklad nového modelu

Nový model usporiadania vrcholového športu by na Slovensku mohol mať napríklad takúto štruktúru:

Financie v súčasnej výške (garantované zákonom o telesnej kultúre) a majetok stredísk vrcholového športu by prešli pod ministerstvo školstva, ktoré by malo v gescii všetky súčasné strediská vrcholového športu. Primárnou úlohou stredísk by bola výchova špičkových športovcov vo veku od 19 do 23 rokov. Hodnotené by boli podľa toho, koľko športovcov do olympijského top tímu dodali, a nie podľa toho, koho majú práve v stredisku zaradeného. Top športovci, teda tí, ktorí dosiahli napríklad minimálne šieste miesto na svetových súťažiach, by boli v centrálnej starostlivosti Slovenského olympijského výboru. Je to logické aj z toho dôvodu, že ich hlavnou úlohou je príprava na olympijské hry. SOV by financoval ich prípravu, ich živobytie (boli by v SOV zamestnaní) a formou štipendií by ich odmeňoval za minuloročné vynikajúce výsledky. Príprava by mohla prebiehať v strediskách, v ktorých športovci vyrástli, alebo v materských kluboch. V strediskách by tiež okrem civilkárov mohli športovať tí športovci, ktorí sa síce nedostali do top tímu, ale dosahujú slušnú medzinárodnú úroveň. Tento model má voči súčasnému stavu niekoľko výhod. V prvom rade umožňuje priamočiare financovanie, čím by tiež došlo k splneniu úlohy vládneho programu. Keďže všetky zložky vrcholového športu (SOV, zväzy a strediská) by boli financované z jedného zdroja, nemal by byť problém vymedziť ich zodpovednosť za jednotlivé aktivity. Špičkoví (top) športovci by boli tiež financovaní a koordinovaní jednotne, pomocou SOV. V takomto systéme by bolo oveľa jednoduchšie vybudovať kvalitný jednotný systém lekársko-metodického sledovania, ktorý slovenskému športu veľmi chýba.

MIROSLAV HAVIAR

(Autor je členom výkonného výboru Slovenského olympijského výboru)