Vyše päťdesiat Maročanov, ktorí sa pokúsili dostať ilegálnym spôsobom na územie Španielska, zadržala 3. augusta španielská civilná stráž v člnoch. Maročania čakali na transport do zdravotného strediska Červeného kríža v Tarife. FOTO - TASR/EPA
„Tam budem slobodný,“ vraví Ibrahim, 18-ročný iracký Kurd, ktorý je tak ako stovky ďalších nelegálnych imigrantov pripravený riskovať život, len aby sa dostal tunelom pod prielivom La Manche do Veľkej Británie. Podľa mnohých jeho druhov je táto krajina k utečencom prívetivejšia. Každý večer chodí Ibrahim s ďalšími z utečeneckého tábora v Sangatte k tri kilometre vzdialenému terminálu v Coquelles neďaleko Calais v nádeji, že nájde prevádzača alebo že sa mu podarí naskočiť za jazdy do vlaku.
Od začiatku roka pri pokusoch dostať sa do Veľkej Británie zahynuli štyria utečenci. Zabil ich elektrický prúd alebo zrazil vlak, uvádza hovorca spoločnosti Eurotunnel Francois Borel. „Tí ľudia sú odhodlaní na všetko. Prichádzajú sem a robia zmätky,“ konštatoval.
Vlaky z Calais často meškajú - dôvodom sú prehliadky, pri ktorých najmä v noci hľadajú ukrytých čiernych pasažierov. Preto vedenie Eurotunnelu nedávno investovalo do zvýšenia bezpečnostných opatrení a preto tiež žiada premiestnenie utečeneckého tábora v Sangatte.
Ibrahim, ktorý tvrdí, že jeho rodičov zabil Saddám Husajn, už štyri mesiace čaká v tábore Červeného kríža, ešte do septembra 1999 hangári Eurotunnelu.
Hoci má tábor kapacitu 400 osôb, v súčasnosti sa v ňom nachádza 1200 utečencov pätnástich národností, predovšetkým Iračanov, Afgancov, Turkov a Iráncov, uvádza koordinátor Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM) Philippe Boudin. Podľa IOM táborom Sangatte od jeho otvorenia prešlo 343 000 utečencov. Stovky z nich utrpeli zranenia na termináli v Coquelles. Väčšine sa však podarilo Lamanšský prieliv prekonať. Boudin vyslovuje poľutovanie nad prekvitajúcim obchodom s ľuďmi, ktorí prevádzačom platia až 10 000 dolárov.
Eurotunnel žiada britské úrady, aby tým, čo chcú nelegálne prekonať Lamanšský prieliv, lepšie vysvetlili, aké riziko ich vo Veľkej Británii čaká. Podľa Boudina Británia kladne vybaví len desať percent žiadostí o azyl. „Začali sme v Sangatte informačnú kampaň, aby si utečenci uvedomili, že tadiaľto cesta nevedie,“ povedal.
Ibrahim však iné riešenie nevidí. „To je všetko, čo mám,“ ukazuje päťfrankovú mincu. „Všetky moje peniaze, 3000 dolárov, som dal prevádzačovi. Musím sa dostať do Anglicka, aby som tam pracoval a zase žil.“ Dúfa, že tam nájde priateľov a príbuzných, ktorí patria k silnej kurdskej komunite v Británii.
(čtk/afp)
