Zoro Laurinc:
Držím sa dabingu
Hlas požičal Toudymu v Gumkáčoch aj Eldinovi v Murphy Brownovej. V rozhlasovej ságe Čo nového, Bielikovci? bol pätnásť rokov Milanom. Na režisérskom konte má televízne filmy Blšiak, Marhuľový lekvár, Muzikál, Čo vieš ty, neviem ja a iné. Scenáre k filmu Mikuláš Mráz a seriálom Otecko sa mi nepáči a Kamaráti bez slov sú z jeho pera. Režíroval dabing k seriálom Dallas, Babylon 5, Saint Tropéz, Sopranovci či Západné krídlo. Vymyslel texty k hitom Nekonečná láska, Zahoď starosti a je autorom ďalších viac ako štyristo textov piesní. Keď príde po robote domov, zapíska na svojho kokra Ronnyho a zamieri k Dunaju. Herec, režisér a textár. Bratislavský rodák Zoro Laurinc. Invenčný workoholik, ktorý občas potrebuje vietor v hlave.
Aký som dnes - je názov vášho cédečka šansónov, na ktorom sa predstavujete ako autor aj interpret. Aký ste dnes?
Moji blízki hovoria, že vizážou som sa nezmenil, ale neviem to posúdiť. Viem však posúdiť, že som sa nezmenil vnútorne. Stále som romantik, idealista, v mnohom naivný, otvorený človek, ktorý sa dokáže pomýliť. V dvadsiatke som očakával, že to časom bude iné a že aj ja sa zmením. Nestalo sa. Moja diagnóza je k vlastnej škode trvalá a celoživotná.
To je všeobecná charakteristika. Aký je Zoro Laurinc v súkromní?
Dvadsať rokov šťastne ženatý s detskou lekárkou Helenou. Otec dvoch synov - mám osemnásťročného Daniela a štrnásťročného Zora. Trpím rannou nespavosťou - či idem spať o polnoci alebo nadránom, o piatej som hore. Pre sklon k tučnote sa celoživotne obmedzujem v jedle, ale inak som v kuchyni tvorivý. Niekedy som tvrdohlavý a zaťatý, s dobrou pamäťou, hoci na zlé veci rád zabúdam.
Vaše umelecké aktivity sú rôznorodé. Hrávali ste už ako dieťa, ale dnes ste najmä dabingovým režisérom a naďalej píšete texty...
Nie je to otázka dneška, píšem od trinástich. Moja mama viedla dramatický krúžok v PKO a občas, keď potrebovala urobiť texty pre muzikál, nechala ma aj tri dni doma zo školy. Mal som fantáziu, rád som si vymýšľal príbehy a mame vďačím za to, že mi dôverovala. Začal som sa pri nej venovať textovaniu a neopustilo ma to po celý život.
Boli ste dvorným textárom speváčok ako Kociánová, Laiferová, písali ste pre Grúňa i Duchoňa. Šili ste im texty na mieru?
Áno. Sú to ich ústa, ich osobnosť, s čím sa poslucháč stotožňuje. Pre Marcelu Laiferovú som asi pred tromi rokmi písal text k podľa mňa mužskej pesničke - Mackie Messer. Bolo ho treba prispôsobiť ženskej interpretke. Potom za mnou prišiel Ľubo Gregor s tou istou požiadavkou a hoci som teroreticky mohol vytiahnuť text z priečinku, neurobil som to. Preňho bol opäť iný.
Pre koho písať text bolo a je najťažšie?
Všetko na svete, čo človek robí poctivo, je drina. Text piesne Nekonečná láska som vymyslel veľmi rýchlo, náhodou sa mi to tak pošťastilo. Jeden text som však nosil v hlave tri roky, kým som mu dal konečnú podobu. Najlepšie je, ak sa mi podarí urobiť text za jednu noc. Dva dni ho nechám odležať a potom ho vyčistím.
Myslíte si, že interpreti a textári generačne spolu starnú?
Čo je to starnutie? Mám 52 rokov, ale necítim sa na to. Generačné rozdiely sa pri našej práci strácajú. Jednoducho, buď si s interpretom rozumiem, alebo nie.
Vaše meno sa spája so strednoprúdovou generáciou dnešných päťdesiatnikov. Nemyslíte si, že ich evergreeny boli zneužité na politiku?
Repete bola šanca pre mnohých ľudí, ktorí sa začali prezentovať vďaka starým šlágrom. Ja politiku s pesničkami nespájam.
Keď sa vrátime k divadlu, vraj si najradšej spomínate na Manon Lescaut na Poetickej scéne na Korze?
Des Grieux, ktorého som hral, bola moja prvá veľká úloha na profesionálnom javisku. Navyše, on bol taký ako ja - citlivý človek s bohatým vnútorným životom. Mal som 22 rokov a hlavu plnú predsavzatí. Je pravda, že napriek rokom, ktoré odvtedy prešli, si ma ľudia v tejto úlohe pamätajú. Po manželke mi nedávno istý pán odkázal: "Pozdravujte pána Laurinca, jeho Des Grieux bol pre mňa zážitok." To ma veľmi potešilo.
Napriek činorodosti ste stále na voľnej nohe. Viac vám to tak vyhovuje?
Dnes je neružová situácia. Kedysi som mohol režírovať a nakrútiť každý rok jeden, ba aj dva filmy. Získal som si dôveru a tým aj šancu priniesť si vlastný scenár. Napriek neľahkým pomerom v kultúre som zostal sám sebou a neotvoril som si firmu s niečím, čo má od môjho vzdelania na míle ďaleko a čomu nerozumiem, ale nosí peniaze. Držím sa dabingu.
Ostatné sú len aktivity pomimo?
Nie som manažérsky typ a zháňanie peňazí mi nejde. Naposledy som sa do toho musel prinútiť pri vydaní spomínaného cédečka šansónov. To otváranie kľučiek by som už nechcel zažiť. Šansóny však mám rád a chcel som ich priniesť pre ľudí, ktorí trochu premýšľajú nad sebou a o zmysle života. 22. augusta ich budem spievať v Klariskách v rámci kultúrneho leta.
Myslíte, že sa to raz zmení?
Ako optimista hovorím - nie. Keby si ľudia, ktorí vládnu finaciami, uvedomili, že kultúra pomáha žiť, vychováva novú generáciu, stanovuje etické kritériá, bolo by všetko iné. Kultúra v sebe nesie aj poslanie. Má zušľachtiť dušu, obohatiť všedný deň.
Čomu mimo práce sa rád venujete?
Neviem veľmi relaxovať. Aspoň nie vtedy, keď mám na to len jeden deň. Kedysi som oddychoval pri filmoch a kvalitnej literatúre. Dnes na to nemám čas. Keď môžem, zaplávam si, popolievam záhradu pri chate a sledujem, ako rastú kvetinky. Občas potrebujem vietor v hlave...
Čoho sa bojíte a čo vás teší?
Začnem odzadu. Teším sa z maličkostí, to asi prichádza s vekom. Mám rád leto, keď je všetko iné, krajšie. Opäť fungujú kaviarne, slnečníky, pod nimi posedávajú ľudia a vnímajú atmosféru mesta. Som podvedome letný typ - hoci milujem plávanie, kúpať som sa bol zatiaľ len raz. Ešteže nás čaká dvojtýždňové Grécko! Leto je pre mňa fenomén, ktorý k nám príde raz do roka a poskytuje netušený priestor na stretnutia a krásu. Hoci ho trávim pracovne, stále vo mene drieme romantik. Aj v lete sa však bojím neporozumenia a ľudskej hlúposti. Bojím sa moci v rukách hlupákov a všetkého, čo s tým súvisí.
Po čom v živote ešte túžite?
Trochu cestovať a vidieť svet. Najmä však stáť za kamerou a opäť urobiť autorský film. Každý tvorivý človek vie, že keď niečo v sebe nosí, túži to dať von. Rád by som sa takto ešte aspoň raz vyjadril. Milujem prácu.
Ste skôr optimista, alebo pesimista?
Snažím sa o optimizmus, pozitivitu. Život, žiaľ, nie je autostráda, má mnohé výhybky, nadjazdy a množstvo slepých uličiek. Optimizmus je pre mňa cieľom aj prostriedkom. Všetci by sme mali mať ambíciu prežiť pekný život. Nezabúdať na to ani vo vyhrotenejších situáciách.
Autor: Text: Barbora Laucká / Foto: Peter Leginský
