Právo mať a môcť vyjadriť svoj názor aj v masmédiách patrí k základným atribútom demokratickej spoločnosti. Prispieva to k rozšíreniu okruhu vedomostí a znalostí, často vyvoláva polemiku, ktorá môže pomôcť riešiť konkrétnu problematiku. Pochopiteľne, podmienkou uvedeného musí byť seriózne a fundované prezentovanie danej problematiky. Žiaľ, uvedený článok autora Juraja Mesíka tento predpoklad celkom nespĺňa. V tomto článku opísal imaginárneho doktora Maličkého, ktorý je tam opísaný ako skrz-naskrz nečestnosťou presiaknutý podvodník. Ale pozrime sa na túto „ekonomickú kriminalitu“ objektívnymi očami.
Problematiky neznalý čitateľ sa dozvedel, že lekári sú za predpisovanie niektorých liečiv odmeňovaní atraktívnym študijným pobytom pri mori alebo lyžovačkou v Alpách. Na objasnenie treba uviesť, že lekár predpisuje lieky podľa Zoznamu o predpisovaní liekov, kde je uvedené, ktoré lieky hradí poisťovňa úplne alebo čiastočne a ktoré si hradí pacient, o čom musí lekár pacienta informovať. Je jasné, čo si pacient vyberie. O tom, ktorý liek sa dostane do ktorej z týchto kategórií, rozhodujú ministerskí úradníci a vôbec nie nejaký obvodný lekár doktor Maličký. Takže farmaceutické firmy môžu mať záujem „odmeňovať“ príslušných pracovníkov na príslušnom ministerstve, ale určite nie radového doktora v stredne veľkom meste, ktorý túto kategorizáciu absolútne nemôže ovplyvniť.
Odvážne je aj tvrdenie, že lekár dostane ročne pár desiatok tisíc korún za výcviky od mladých kolegýň a kolegov. Aká je skutočná prax? Lekárov je niekoľko tisíc, študentov medicíny, ktorí potrebujú praxovať u neštátnych lekárov, niekoľko sto (ak nie desiatok). Pochopiteľne, lekár s tým musí súhlasiť a za to má nárok na odmenu (od fakulty) niekoľko sto korún, a to prevodom na účet a vôbec nie do ruky, ako tvrdí autor. Kde zobral autor desiatky tisícok korún pre niekoľko tisíc lekárov, t. j. niekoľko desiatok miliónov? Úplne suverénne uvádza ročnú daň z príjmov v rozsahu 800 až 1200 korún ročne, t. j. lekár prizná daňový základ 12 000 až 18 000 korún ročne. Nevedno, koľko lekárskych daňových priznaní autor preštudoval, v každom prípade ich výber bol veľmi zaujímavý. Lekári sú však vzdelaní ľudia, ktorí (a zďaleka nielen oni) myslia aj na možné vplyvy minimálnych odvodov (nemoc, invalidita, dôchodok atď.).
Autor tvrdí, že nie je problém dať si do nákladov kúpu alebo lízing automobilu, nákup počítačov, aj keď na podnikanie nie sú potrebné. Ak je to pravda, tak si daňové úrady neplnia svoju základnú povinnosť alebo je príslušná legislatíva príliš deravá. Lekár však auto a počítač nevyhnutne potrebuje. Ako má vykonávať návštevy pacientov, ako má dostať príslušné údaje na disketu ako jediný možný nosič základných podkladov pre poisťovne?
So záverom článku o nutnosti dôsledných daňových kontrol a zreálnení daňovej politiky štátu možno len súhlasiť a je pre dobro veci tieto nešváry pranierovať. Treba to však robiť objektívne. Autor síce písal vo všeobecnej rovine, ale opakovaným zdôraznením príjmov od poisťovní verejnosť v osobe doktora Maličkého jednoznačne vidí lekára. Ja osobne by som si však ako príklad radšej vybral napríklad: komerčných právnikov, advokátov, notárov, exekútorov, k tomu, žiaľ, aj časť sudcov a prokurátorov, ktorých už verejnosť čoraz hlasnejšie nazýva výčapníkmi spravodlivosti.
Ing. PAVOL NEUPAUER,
Spišská Nová Ves
